Nežná komédia o láske mužov a žien, mužov a mužov a…

Hra získala cenu Nadácie Alfréda Radoka za najlepšiu českú a slovenskú hru roku 2000.

A. P. Čechov sa vracia na svoju melichovskú daču po totálnom fiasku Čajky. Ráno sa zobudí a zistí, že sa premenil – na boxera. A odvtedy okolo seba bije a zraňuje… Živí sa tým, že píše pre Cársku televíziu sitkomy a jeho fatálna láska Lika Mizinovová postupne zvedie všetkých jeho priateľov.

V hre vystupujú najvýznamnejší lekári z Čechovových hier. Je to hra o láske a o nádejach, ale aj o sklamaniach, kde sa skutočné fakty z Čechovovho životopisu (napr. láska k učiteľke Like Mizinovovej), miešajú s postmodernou fikciou (Cárska televízia a ukážka zo sitcomu „Tri sestry“).

Čo na to autor Viliam Klimáček?
„Pôvodným povolaním som lekár, ako Čechov. Lekára som dokonca hral asi v troch slovenských filmoch a v niekoľkých mojich hrách. Už dávno som túžil dať do jednej hry všetkých čechovovských doktorov. Mám pocit, že v postavách lekárov je Čechov o čosi osobnejší než v iných. Tak som ako hrozienka z bábovky vybral Astrova zo Strýčka Váňu, Čebutykina z Troch sestier a Ľvova z Ivanova a napísal som im nové repliky. Z Čajky som si požičal Liku Mizinovovú, Čechovovu famme fatale, ktorá bola v skutočnom živote dramatika predlohou budúcej Niny Zarečnej.

Chcel som však, aby hra bola aj o dnešnom dramatikovi, ktorý sa snaží textami pre televíziu uživiť a nestratiť pritom vlastný xicht. Som totiž autorom (tá hrôza!) možno prvého slovenského sitcomu Zborovňa a skúsenosti z rýchleho písania dialógov som previedol aj do môjho Čechova, ktorý sa živí písaním pre Cársku televíziu. Takže veľa osobného sa prelína so všeobecným, fakty z čechovovského curriculum vitae s fikciou. Táto hra je poctou dramatikovi, voči ktorému mám dlh ako vykrádač hrobiek voči faraónovi.“

TELEVÍZNA TVORBA A. P. ČECHOVA
(pohľad do neznámej tváre génia)
Divadelná a literárna tvorba velikána ruskej drámy Anton Pavloviča Čechova je verejnosti dostatočne známa. Nepochopiteľne je dodnes prehliadaná ranná Čechovova tvorba pre Cársku televíziu. Už od svojho vzniku v roku 1893 sa Cárska televízia (ďalej len CT) zameriava na prominentných autorov Ruska a tak nečudo, že dramaturgia oslovuje v roku 1896 aj Čechova.
Autor, po petrohradskom neúspechu Čajky, pravdepodobne z chvíľkového roztrpčenia nad vtedajšími pomermi v divadlách sa plne oddá do služieb nového média. Pre nové formy spracuje jednoaktovku Medveď – pravdepodobne prvýkrát v histórii stojí pred televíznou kamerou živé zviera. Výsledkom je ťažké zranenie maskérky a smrť kameramana Schmidtteho, ale prvenstvo je dosiahnuté.
CT začína vysielať aj spravodajské relácie, ktoré sa obmedzujú najmä na cársku propagandu. Odkedy hlásateľ Džugašvili v priamom prenose vykríkne „Smrť samoderžaviu!“, pri každých správach stojí za hlásateľom kozák s odisteným mauserom. Skutočnú popularitu medzi prostým ľudom však CT zaznamená až svojimi príbehmi na pokračovanie. Až do príchodu A. P. Čechova je najobľúbenejším seriálom CT „Petrohradský kotilión“, nekonečný sled bálov a čajových večierkov petrohradskej smotánky.
V. I. Lenin v trinástom diele svojich spisov píše, že „Petrohradský kotilión“ vykonal pre zničenie samoderžavia prácu takmer rovnajúcu sa útoku na Zimný palác. Lacné katódové televízory inžiniera Rozinga dali cárski úradníci – v úmysle odviesť spodinu od revolučných myšlienok – namontovať do všetkých útulní a ohrievarní, čím paradoxne docielili pravý opak. Ponížení a urazení mužíci zo svojich zavšivených priční večer čo večer sledovali záhaľku petrohradských boháčov a rozplameňovali v sebe triednu vášeň. Kým na to špicli CT prišli, bolo odvysielaných rekordných tristotrinásť častí!
Čechov so svojou rozorvanou aristokraciou, sediacou v krachujúcich letných bytoch, prišiel práve vhod. Priviedol na obrazovku nie unudené kniežatá, ale učiteľky, správcov či grófa, túžiaceho pracovať v tehelni. Pretavil spoločenský konflikt do konfliktu osobného, mizériu Ruska skryl za nenaplnený osud znova a znova sa sklamávaného jednotlivca. Autor sa s vervou púšťa do diela a onedlho má napísanú pilotnú časť „Troch sestier“. Prvou čitateľkou je jeho famme fatalle – Lika Mizinovová, hlásateľka Ruského neba, vtedajšieho Počasia. Lika posúva scenáre dramaturgičke Dornovej, ktorá okamžite vytuší v Čechovovi vizionára nových foriem.
Nakrúca sa v exteriéroch, v slnkom zaliatej letnej dači herečky Arkadinovej, pochopiteľne obsadenej do roly Oľgy. Seriál „Tri sestry“ bol novátorský hneď z viacerých hľadísk. Čechov vedel, že prostriedky na realizáciu má CT skromné, preto sa dej odohráva iba v dome sestier Prozorovových. Žáner zadefinovalo Čechovove lakonické „núžna siďéť v kómnate,“ (treba sedieť v izbe) – z čoho vznikla populárna skratka „siď-kóm“, neskorší „sitcom“. Vysielalo sa zásadne naživo, technológia nahrávania bola len v plienkach a preto sa nijaká časť Čechovovho sitkomu nezachovala.
Len vďaka živému prenosu bol objavený aj takzvaný umelý smiech, dnes neoddeliteľná súčasť sitkomov. Správca domu Arkadinovej, zároveň aj kostolný spevák Silvo, sa pri nakrúcaní pilotnej časti smial tak nahlas, že prvý diel bol nezmazateľne poznačený jeho vstupmi. Arkadinová správcu okamžite prepustila, ale na adresu CT sa začali hrnúť lavíny dopisov, požadujúcich práve jeho nádherný, bezočivý rehot. Silvo bol opäť zamestnaný, tentokrát ako rozosmievač a sledovanosť Troch sestier dosiahla fantastických štyridsaťtri percent!
Obchodníci okamžite pochopili šancu a vrhli na trh Klobúčik Tri sestry, Súbojové pištole Tri sestry, Samovar Tri sestry, Podväzkový pás Tri sestry a stovky ďalších výrobkov. Anton Pavlovič však zo svojho diela neprofitoval a nebol spokojný ani s výsledným tvarom. Z celého seriálu videl len dve časti, čo bolo spôsobené technickými problémami CT. V Charkove napríklad chytali len obraz, kým v Odese len zvuk. Zvuk aj obraz boli iba v Petrohrade, ale toľko času tam chorý Čechov tráviť nemohol. Vzťah s Mizinovovou, ktorá mu zosobňovala celú povrchnosť televízie, ukončil zároveň s päťdesiatym šiestym dielom „Troch sestier“. Nikdy viacej už pre CT nepracoval. Najvydarenejšie momenty zo sitkomu spracoval v neskoršej divadelnej verzii.
CT bola zmetená revolučným víchrom Októbrovej revolúcie. Rozzúrení mužíci ničili ťažké keramické kamery a medené antény s vyrazeným cárskym orlom a preto začiatkom roku 1918 nezostalo z technologickej pýchy inžiniera Rozinga ani stopy. Hoci bol jeho katódový televízor nespoľahlivý a prehrieval sa (odtiaľ úslovie „uvariť na obrazovke vajíčko“), predsa bol prvým televízorom v dejinách ľudstva, čo však neprajníci ruského prvenstva popierajú. Nuž, nezostali dôkazy: mužík zničil všetko, záznamy neexistujú a o Rozingove služby nemala záujem ani nová vláda. Lenin nepochopiteľne preferuje ťažkopádnejší film, jeho agitpropové vlaky s premietačkami sa rozbehnú po celom sovietskom Rusku a sláva ruskej televízie bude vzkriesená až po druhej svetovej vojne.
Väčšinový divák dneška, divák nechodiaci do divadiel, divák televízny – sa vlastne zrodil nechtiac a tak trochu aj proti vôli, ale zároveň predsa len s pomocou geniálneho Čechova, priekopníka katódovej obrazovky. Ale také sú už paradoxy umenia.
Z archívov Cárskej televíze spracoval Viliam Klimáček.

Ukážka z hry:

lika: milujem svetlá
astrov: na vás sa radi dívajú – však
lika: čo som vám urobila – michail ľvovič – chodíte ako mrak – už viem prečo máte u žien úspech
astrov: každá breza sekeru si hľadá
lika: usmejte sa – mrak roztopašne štuchá do astrova vy mrak – mrak
astrov: ak zasa antonovi ujdete
lika: delíte ženy na zlé a ešte horšie – prišla som za ním – dobrovoľne – povedzte o sebe – doktor astrov
astrov: čo chcete počuť – aké je to úžasné zachraňovať životy – aké je krásne spávať v koči a operovať na zámočníckom ponku – aké to je liečiť len morfínom a jódom keď celé dediny zomierajú na týfus – čo je ešte dosť silné aby vás dojalo
lika: prečo ste na mňa zlý
astrov: vaša povesť ide pred vami – ako tlaková vlna – najprv omráči a za ňou plamene
lika: umelci sa rýchlo sprotivia – vedia hovoriť len o sebe – vy ste iný
astrov: zamatový háčik
lika: aký háčik
astrov: tak vás volajú – lovkyňa umelcov
lika: nie som taká
astrov: cena dedinského doktora stúpa
lika: prečo na krásnu ženu vždy musíte zaútočiť – to nie sme schopní prirodzeného rozhovoru – to sa naozaj dokážeme len zvádzať
astrov: všemohúci boh vo svojej nekonečnej milosti nám pudy učiniť ráčil – pudy – a duša puká ako rybí mechúr
lika: ste na love – už vám vyrazili pazúry na nohách
astrov: tlačia ma čižmy prekvapene ako viete
lika: všemohúci boh vo svojej nekonečnej milosti nám šiesty zmysel učiniť ráčil
astrov: tak začnite
lika: vy začnite
astrov: normálne sa zhovárať – začnite – prosím
lika: to nemá zmysel
astrov: čo mi ostáva – patríte priateľovi
lika: patrím je mocný boh – chcem ešte mocnejší
astrov: dobre – konverzujme o našej gubernii – týfus vši chudoba – a antoša tu zakladá knižnicu
lika: vravel mi čosi o mapách
astrov: aby som sa celkom nezbláznil – kreslím si mapy – a teraz sa ma spýtajte – či ich môžete vidieť
lika: môžem ich vidieť – a vy odpoviete – naozaj vás to zaujíma
astrov: naozaj vás to zaujíma – a v očiach sa vám rozhoria lampášiky
lika: prikývne a vy
astrov: a ja – vám ich ukážem ich tváre sa k sebe približujú – až na iskru – až na bozk
ellén: sem postavíme dvojku – alebo nie – míša – nenos kameru – je tu blato – a vy – antonko – holúbok – veslujte tichšie odíde
ľvov: jeho vankúš
čebutykin: nebláznite ľvov – už aj to vráťte
ľvov: tu líha jeho hlava
čebutykin: dajte sem ten vankúš – človeče
astrov: tam je božie dopustenie – anton pavlovič sedí v člne – vesluje po rybníku a rozpráva – chlap s mikrofónom po pás vo vode sa brodí za ním – a kamera krúži okolo po malých koľajničkách ako vlak – celé melichovo je za plotom – prišiel pop aj policajný náčelník
lika: za slávu sa draho platí
astrov: všetky ruže pošliapali
lika: kto vôbec chváli vašu prácu
astrov: tí čo ostanú nažive – pozrite – to je mapa našej gubernie – odtiaľto až potiaľ
lika: čo je to zelené
astrov: zelená sú ľudia – robím také mapy už dvadsať rokov – lýdia stachijevna – zakresľujem si všetkých slušných ľudí v gubernii – pozrite – táto je najstaršia – zelenej je veľa – bol som ešte mladý optimista
lika: ako si trúfate povedať kto je slušný
astrov: lekár sa dostane všade – nechtiac vidí ako ľudia žijú – pohovoria mu veci čo by nepovedali ani pri spovedi – toto je stav gubernie pred desiatimi rokmi – zelenej plochy je menej – všade sa rozšírili biele škvrny – pleseň na charakteroch – a toto je gubernia dnes – ojedinelé fliačiky zelenej utopené v mori ničoty – charaktery zomierajú ticho – tak akosi bielo
lika: čo sú tie červené krúžky – z roka na rok je ich viac
astrov: červená sú ostrovy žien – búrlivé vzplanutia či len kradmé pohľady
lika: tie krížiky – pri ostrovoch žien
astrov: príboj ma hnal od stehna k stehnu – ostal iba krížik
lika: mužský cintorín
astrov: pomníčky minulých lások – ak chcete
lika: prečo to nespravíš – dávno to chceš
astrov: jedenáste – nezvedieš priateľovi snúbenicu jeho
čechov: vyhnal som slávny štáb cárskej televízie – mali by ich kameňovať až za melichovo – hochštaplerov – razila z nich brilantína na pol versty – aj z posledného nosiča konských dek – sme pre nich len materiál – nezaujímali ich moje knihy – moje priateľstvo s tolstým – viete čo chcela vedieť tá homérovna – či popri písaní liečim aj umelcov – či nie som osobným lekárom tej – arkadinovej – tej starej korytnačky čo deň čo deň nakydá na seba päť pudov púdru a do seba šesť koňakov aby vôbec vyšla na javisko – boli sklamaní že neliečim smotánku – určite čakali že tu robím potraty baletkám z petrohradských divadiel – hnus – hnus od zeme až po nebo
astrov: anton prepáč – ak môžeš
lika čechovovi: chcem ti to vysvetliť
čechov: odíď s nimi lika – ešte majú miesto

Kompletný scenár bol prvýkrát publikovaný v časopise SVĚT A DIVADLO 3/2001