Čechov – boxer

Od slovenských mafiánov k ruským intelektuálom, tomu hovorím skok z útesu. Nie si ty tak trochu divadelný riaditeľ – samovrah?
Ja som mal úspechu tej našej mafiánskej storky už plné zuby. Aj keď bol ich humor strašne krutý, hoci nadčasový, stále mal hrubé zrno. Chcel som konečne urobiť krehkú hru o láske mužov a žien, žien a žien a mužov a mužov, ako znel jeden z podtitulov. A také riziko to zase nebolo – English is easy, ktoré nám plnilo hľadisko, sa stále hralo ďalej, len k nemu pribudol jemnejší titul a diváci, ktorí chceli, mohli poznať nielen šmirgeľ, ale aj satén made in GUnaGU.

Milovníkov saténu však bolo menej než fanúšikov šmirgľa.
Tak to bude vždy a nielen u nás, ale na celom svete. Komédia všade zákonite víťazí nad drámou, ale to neznamená, že sa drámy treba vzdať. Veď aj každé rozumné vydavateľstvo popri detektívkach raz za čas vydá náročnejší román, nie? A divadlo, ktoré chce lacno vyhrávať a opakovať iba klony svojich najúspešnejších hier, upadne. Bude úplne nanič, a preto treba riskovať! Nakoniec, keby som to považoval za prehru, nedám to do knihy. Karol hneď súhlasil a ujal sa réžie. Vedel to, čo ja, že poetika GUnaGU rovná sa stála zmena. Akurát ma prehováral, že by sa môj text mal volať len Boxer, lebo Čechov v názve vraj divákov odstrašuje.

Čechov je posvätná ikona v kamenných divadlách, v alternatívnych na Slovensku ho nevídať. Priznaj sa, že aj tebe ako dvadsaťročnému bol protivný. Od ľahostajnosti až k nadšenému obdivu – ako sa ti to stalo?
Mal som predsudky, každý nejaké máme. A. P. Čechov sa hral nielen v každom chráme Najvyššieho Divadelného Umenia spolu so Shakespearom, ktorému som, mimochodom, dodnes neprišiel na chuť, ale aj vo všetkých vidieckych divadlách. Objavil som ho, až keď som videl Léblovu variáciu Čajky Divadle Na zábradlí a pochopil som, že je to vtipný a moderný autor, ktorý nenávidel pietizmus a nudné moralizovanie ako ja. Vtedy som si konečne prečítal jeho kompletné dielo, okrem hier najmä všetky poviedky, niektoré prvýkrát v živote, a „padla mi čeľusť“. Boli tam síce Márie Ivánovny a Michalovia Antonovičovia, bolo to na ruskej dedine, no pritom sa to mohlo odohrávať aj dnes za múrom v našom paneláku. Nenaplnené vzťahy a ambície, stratené životy, prepité talenty a premárnenú mladosť som ešte nevidel krajšie opísanú, dokonca s humorom a bez depky, ktorá by sa na vás preniesla. Ostalo len pochopenie k citovým outsiderom, ktorými sa nevedno kedy môže stať každý z nás. Vosátko naopak Čechova mohol, naostatok, na VŠMU ho doňho hustili dosť.

Nešlo o podvedomý návrat k medicíne? Veď Čechov bol lekár, ako ty.
On na rozdiel odo mňa praxoval aj popri spisovateľskej dráhe, možno už nie tak intenzívne, ale stále kohosi liečil. Ja radšej chodím za kolegami do nemocnice, keď čosi potrebujem. Mám zásadu, že vlastnú rodinu zásadne neliečim, lebo nemám emocionálny odstup a mohol by som v panike urobiť chybu. Našťastie mi ostalo pár kamarátov, ku ktorým môžem chodiť po lieky a po rady. To je bežná doktorská súdržnosť, a aj preto som v hre dal dohromady všetkých doktorov z Čechovových hier, ktorí sa, pokiaľ viem, v histórii svetovej drámy spolu na javisku dosiaľ nikdy nestretli.

Tvoj Anton Pavlovič chodí s boxerskými rukavicami a útočí na všetkých okolo, uráža ich a kritizuje, aby ich vzápätí ako veľký medveď privinul na hruď. Vedel si, že Čechov bude najnáročnejšia postava, akú si dosiaľ hral? Stále tvrdíš, že už-už prestaneš hrávať a zrazu vezmešu velikánsku rolu.
To bolo inak! Ja som to nepísal pre seba! Pôvodne to mal robiť Peter Sklár. Lenže na sústredení kúsok za Bratislavou, v derévni Šenkvickoje, v rodičovskej dači Sklárovcov, ma celý súbor presvedčil, že moja hra predsa nie je o Čechovovi, ale o postavení umelca v súčasnom svete. Že je o práci dramatika, ktorý sa pokúša zachytiť dobu a občas prehrá a občas vyhrá. A že taký sedí v obývačke, kde pod krištáľovým lustrom nahadzujeme text, len jeden a volá sa Vilo Klimáček. Mali, samozrejme, pravdu, ale ja som sa tej roly bál. Nebál som sa písať nepríjemné veci, veď Čechov v mojej hre napríklad kritizuje konkrétnu recenzentku, ktorá vtedy často pila divadelníkom krv, no nebol som si istý, či takú obrovskú postavu uhrám, či to „prejde cez rampu“. Mal som strach z celostranových monológov. Keby som dopredu vedel, že Čechov budem ja, tak mu napíšem pár bonmotov, trikrát sa mihne na javisku a dosť. Všetko by zaňho povedali iní. Niekedy je lepšie nevedieť, pre koho píšeš. Keby som ale osekal Čechovovi repliky, poškodil by som hru a to by mi za výsledné pohodlie nestálo. Takže je dobre, čo sa stalo. Zápasil som s veľkou rolou a hra pritom ostala celá. A tým, že ma vedie Karol, som mal istotu, že veľmi zlý nebudem, ba možno bude to moje herectvo aj pozerateľné.

Čechov v GUnaGU sa živí písaním sitkomov pre Cársku televíziu. Ako kedysi ty, len s rozdielom, že TV Luna nepatrila cárovi, ale súkromníkom. Verejne si sa priznal, že sa živíš komerciou.
Áno, som autorom Zborovne, prvého veľkého sitkomu, ktorý sa na Slovensku robil, ale vôbec mi to nie je nepríjemné. Nikto vtedy poriadne nevedel, ako sa to má písať, seriálový boom sem mal doraziť až o desať rokov, a tak sme s Radkom Bachratým, ktorý bol autorom námetu, museli definovať žáner „sitkom made in Slovakia“ po svojom. Urobili sme vyše štyridsať častí, ktoré neskôr prebrala STV a sú pozerateľné dodnes. Tá práca mi zmenila život, lebo som prvýkrát zobral komerčné zadanie veľkého rozsahu. Vedel som, že sa musím strašne snažiť, aby som to nielen dobre napísal, ale aby som sa nezničil ako dramatik.

Bál si sa stratiť „umeleckú nevinnosť“?
Robíš si prču, ale nič inšie som nemal! Bral som svoje písanie smrteľne vážne, inak to nemalo zmysel! Nechcel som byť len ďalší výrobca textov! Naozaj som sa bál, že rýchle televízne písanie mi pokazí štýl, no opak bol pravdou. Vypísal som sa a tie stovky strán dialógov mi pomohli ináč vidieť aj drámu, napísal som vtedy Rozkvitli sekery, o rodine z chudobného paneláka, ktorá unesie bohatým ľuďom dieťa. Hra vyhrala súťaž Dráma a dodnes sa hrá v pražskom Divadle komedie. Bez sitkomu by som asi nedokázal s takou ľahkosťou písať realistické dialógy ani dnes. Vtedy však som mal obavu, že sa predávam len pre to, aby som mal z čoho žiť. Riadne som hysterčil. Dnes viem, že to bola skvelá škola a môžem ju každému len odporučiť. S jediným upozornením – včas odhadnúť, kedy odísť a písať zase niečo iné.

Ako si prišiel na Cársku televíziu? Predstava, že by Mikuláš II. pozeral priamy prenos z útoku na Zimný palác a chrúmal pri tom oriešky je fascinujúca.
Mám doma fotoreprint knihy, ktorá vyšla ešte za Stalina a volá sa Encyklopédia ruského prvenstva. Tam sa dozvieš, že radar, žiarovku, telefón, dieselový motor, telegraf, lietadlo atď. nevymysleli všetci tí západní Edison a spol., ale sovietski vynálezcovia alebo ich ruskí predchodcovia, mužíci – bádatelia, ktorým ich patenty ukradli podlí kapitalistickí zlodeji. Tak som si povedal, prečo by nemohli mať Rusi prví aj televíziu? A nie pred druhou svetovou vojnou, ako Američania a Nemci, ale už za báťušku cára? A zmystifikoval som aj to, že Anton Pavlovič Čechov je aj autorom názvu sitkom. Jedná sa totiž o skratku z ruského „náda sideť v kómnate“, čo značí – treba sedieť v izbe. Cárska televízia bola chudobná ako TV Luna, kde nám dali k dispozícii iba jedny kulisy, teda jednu jedinú miestnosť. A preto sa všetko, ako v každom lacnom sitkome, odohráva iba vnútri tej jedinej izby, čiže treba „sidéť v kómnate“.

Do GUnaGU prišli výrazné nové herečky Darina Abrahámová a Gabika Škrabáková. Gabika si zahrala len tu, no Darina je u vás dodnes. Kto odíde a kto ostane záleží od vzťahov, od dramaturgie, od ľubovôle režiséra, či od čoho?
Od náhody. Obidve sa veľmi osvedčili a kto je u nás dobrý, má nepísané právo hrať ďalej, pravda, ak mu to štýl života dovolí, to je celé. S Darinou sme sa poznali už roky, a tak som ju oslovil, dovtedy hrávala najmä v Radošinskom naivnom divadle a dramaturgovala v SND. To ona s režisérom ma presvedčili, že by som mal hrať hlavnú rolu. Gabika vtedy hosťovala na viacerých bratislavských scénach, bola na voľnej nohe a rolu femme fatale Liky Mizinovovej, inak skutočnej tajnej Čechovovej lásky, zahrala bravúrne. Lika bola totiž predlohou Niny Zariječnej z Čajky. Všetci sme si do predstavenia nejako premietli svoje citové životy, našli sme sa v ňom a mali sme o čom hrať. Bola to subtílna hra, ktorá sa nie vždy vypredala, dokonca sme ju párkrát hrali aj pred poloprázdnou – optimista by povedal poloplnou – sálou, ale nevadilo to. Možno mal Karol pravdu, že dať do názvu klasika ruskej drámy nie je príťažlivé, no ľudia, ktorí prišli, boli vždy zaujatí a odchádzali nadšení. Dovolím si to napísať aj preto, že som takmer celý čas neschádzal z javiska a v našom kontaktnom priestore, meter od najbližších divákov, som chtiac-nechtiac videl, ako reagujú.

Ako niesol zmenu roly Peter Sklár? Nielenže mal pôvodne hrať Čechova, ale z hry do hry sa prerodil z mafiána Mikiho na doktora Astrova.
Peter je profesionál, neberie to osobne, osobní sme skôr my, neherci. Ja s mojím javiskovým minimom veľmi prežívam každú postavu a boli roky, no našťastie už sa minuli, keď som pre zle zahranú rolu nevedel spávať. Nie že by som už hrával len výborne, len už nie som ochotný pre divadlo trpieť. Nazvi to lenivosťou či zrelosťou, je mi to jedno, prosto som si v praxi odžil a veľakrát dokázal, že aj dvestopercentné nasadenie a fanatizmus pri robení divadla nie sú automaticky zárukou, že divadlo dobré aj bude. Niekedy sa veci podaria práve vďaka ľahkosti a odstupu. Peter výmenu roly prežil bez emócií, jemu totiž Astrov pristal. Astrov, zadumaný intelektuál, cestuje po okolí a kreslí mapy odumierajúcich lesov, ako mu predpísal Čechov. Vlastne je to prvý ekológ. Robí si aj mapy ľudí, zakresľuje územia odumierajúcich charakterov a zväčšujúce sa plochy sebcov – to som mu dopísal ja. Keďže je lekár, dostane sa k ľuďom veľmi blízko, vidí, ako žijú, či sa nenávidia alebo znášajú, všetko pozoruje a robí o nich tie svoje mapy. Sklár má veľa vrstiev a vnútri je to herec schopný hĺbky a melanchólie, čo sú však komodity v šoubyznise nepotrebné.

Tie vaše najlepšie vrstvy vo vás ako pri šúpaní cibule objavil Karol Vosátko?
Za to, že občas ešte hrám, môže on. Dokáže mi nájsť polohu, ktorá ma baví a prospieva hre. Lebo keby ma to iba bavilo, tak amen tma. A vie robiť s mojimi textami, vždy ich posunul ďalej. Má v nich oporu, odkiaľ sa môže odraziť. Čechova boxera by som nikdy nerežíroval, poznám svoje limity. Keď si chcem schuti napísať poriadnu drámu, nesmiem myslieť, že ju raz budem režírovať, lebo by som do nej podvedome zanášal vizuálne nápady na úkor textu. Ale keď viem, že to bude režírovať Vosátko alebo niekto iný než ja, uvoľním sa a sypem do textu olovo a broky. Nebrzdím sa a tým občas prekračujem hranice. A sem-tam pri tom nastáva „nesmrteľno“, pocit, že sa mi podarilo čosi mimoriadne. Žiaľ, darí sa to málokedy. Písanie je plazenie s prískokmi, pri ktorých nad hlavou lietajú guľky Nudy a vybuchujú granáty Trápnosti. Vždy pri tom vediem so sebou takú malú vojnu.

Veď autori nemusia byť najlepšími režisérmi. Myslíš, že ťa tvoje hry prežijú?
Ďakujem za opýtanie, ešte sa nechystám zomrieť. Či ma čosi prežije, bude viac zaujímať moje deti kvôli tantiémam než mňa v plechovej urne. Mám filozofiu, že kým sme tu, treba sa baviť a pri tom robiť to, čo máme radi. Môj spôsob sa volá GUnaGU. Len pre zaujímavosť, aj Čechovovu rakvu, keď zomrel v kúpeľoch Badenweiler, previezli do Petrohradu vo vagóne s nápisom Vozeň na ustrice. Nedôstojný koniec, no aj tak je to jeden z najvýznamnejších autorov svetovej drámy.

„Závidím budúcim generáciám tú ich televíziu. V rukách ju budú mať múdri muži, bude ohňom, ktorý poučí a nadchne, najväčší myslitelia doby sa budú prihovárať z obrazoviek, skladatelia uvedú svoje symfónie naraz pred miliónmi ľudí, vplyvom televízie bude z generácie na generáciu ľudský rod šťastnejší, budú v ňom milióny vzdelaných ľudí, pretože koho raz osvieti krása z obrazovky, ten nedokáže podlo žiť.“
Anton Pavlovič (Čechov – boxer)