Zvoľna stúpam v riedkom vzduchu

Neuraz sa, ale to, čo si mal v Bigbíte, nebola kapela oproti zostave, ktorá naživo hrala teraz. Saxíky a flautu držal ostrieľaný hráč a hudobný publicista Marian Jaslovský a s gitarou čarovala budúca alternatívna hviezda skupiny Longital Dano Salontay!
Neurážam sa, je to fakt. Kým v Bigbíte sme sa na hranie iba hrali, tu sme už hrali naozaj. Ja som bol dlhoročný fanúšik Mizerovej hudby. Ešte ako medik som s ním prepil nejednu noc pri jeho klavíri, kde hral nielen hudbu zo svojho archívu, ale aj vlastné jazzové improvizácie či voľné skladby, ktoré si väčšinou aj sám otextoval. Mimochodom, výborne. Na niektoré časom zabudol a ja som sa mu ich snažil pripomínať svojím neumelým spevom. Jedna krásna, melancholická vec sa začínala ako slogan na istom výrobku – „aj keď nie si elektronicky testovaný, ja ťa aj tak veľmi rada mám…“ Vzniklo z toho Puzdro. V jednej chvíli počet Ivanových piesní dosiahol nadkritický počet a ja som mu navrhol, že načo budeme okolo nich písať hru, keď môžeme spraviť predstavenie výlučne z pesničiek? Tak vznikla „Divadelná LP s prestávkou na obrátenie“ – čo bol podtitul.

Mladí diváci nezažili Long Play, teda dlhohrajúcu platňu tak masívne, ako tvoja generácia, hoci sa sláva LP pomaly zase vracia…
Vinyl bol analógový predchodca CD, ako vieme, zmestilo sa naň asi štyridsať minút hudby, po dvadsiatich na jednu stranu, a preto sa platňa v polovici obracala. Nám sa „pauza na obrátenie“ hodila, urobili sme prestávku a závislí si išli pofajčiť a tí inak závislí kopli do seba v bare panáka. Zvoľna stúpam je moja prvá samostatná réžia. Uveril som si, ako vtedy vo vani. Dodnes radšej režírujem hudobné predstavenia než činohru. A Zvoľna stálo výlučne na hudbe, ktorú som mal rád a tým pádom som jej aj rozumel. Urobili sme to ako pásmo divadelných klipov, práve sa začínali časy MTV a my môžeme akurát filozofovať, či spôsobil onen hudobný kanál zrýchlenie nášho života cez zrýchlené strihy filmov, alebo bola doba už taká hektická, že to v MTV spozorovali prví a zachytili v klipoch? Osobne mi to je jedno, ale klipovú montáž používam dodnes, i keď o milisekundových strihoch sa v divadle nedá hovoriť.

Možno je zááámernááá pooomalooosť svetoznámeho režiséra Roberta Wilsona reakciou na preklipovanú, bleskovú dobu?
Koľkí už predpovedali zánik divadla ako žánru – a stále sa nekonal. Nielen preto, že reaguje na ducha doby a jej strhujúcu vizualitu, ako povedzme my v GUnaGU (a mnohí iní), ale aj preto, že spomalením neguje a naťahuje čas, aby sme mali väčšiu možnosť vidieť detaily, ktoré by inak unikli (ako Wilson a mnohí iní). Ja si na divadle cením práve možnosť reagovať na dobu, či už zrýchlením, či spomalením.

V predstavení zažiaril Vlado Balek nielen ako textár piesní, ale aj v závere, keď prišiel do sály v bielej parochni ako Andy Warhol a podpisoval banány a rozdával ich divákom…
Toto bolo Vladimírových pätnásť sekúnd slávy. Podpísal banány, kvôli čomu si mimochodom cvičil Andyho podpis, rozdal ich a zasa zmizol. Zo stropu viselo ovocie na gumených lankách a my sme ho hádzali do publika a ono sa tesne pred ich tvárami zastavilo a vrátilo nazad. Bolo to veľmi popartové predstavenie. Vtedy tu vyšli Warholove denníky a my sme boli unesení jeho myslením. Najviac som si cenil jeho vizuálnu šou, ktorú vďaka nemu ako prví na svete robili na svojich koncertoch Velvet Underground. Bral som aj jeho filmy na ručnú kameru a registroval som, že mal vlastnú televíziu a spoločenský časopis. To všetko ma zaujímalo viac než jeho fetišizovanie ikon, ktorými sa preslávil, či už to bola Marilyn, alebo Cambellova polievka. Na jeho počesť je v predstavení pieseň Kamarát Andy a Mizerova kapela upravila aj hit od Velvet Underground All tomorrow parties, ktorý spievala Zuzka Benešová v slovenskom kroji, parafrázujúc text od Nico: „čo si chúďa dievča obliecť má, keď žúr sa strieda s žúrom…“ Pieseň sa do hry nedostala, ale spievali sme ju na vernisáži výtvarnej skupiny Avance – retard, ktorú tvorili naši vtedajší priatelia a diváci Otis Laubert, Dežo Tóth, Vlado Kordoš a ďalší.

Prečo Aleš Votava do predstavenia zasiahol len minimálne?
Nemal čas. My sme spolupracovali na takej sínusoide, raz viac a raz nijako, a teraz bola krivka dolu. Buď sa mu nechcelo, mal inú prácu alebo robil pre film? Či nejakú reklamu? Už si vôbec nepamätám. A možno si len potreboval od „undergroundu“ oddýchnuť, no aspoň nám zletoval do hry zrezaný kužeľ z drôtov. Tento geometrický útvar som raz uvidel vo sne a hneď som vedel, že ho chcem na javisku. Ale prečo, to sa treba spýtať psychoanalytika, lebo ja to neviem. Ten kužeľ sa zopakoval ešte raz vo finále, tentoraz z ľadu, kde sme ho položili na varič a on sa pomaly roztápal do zvukov piesne. Mali sme špeciálnu formu, do ktorej sa naliala voda a v chladničke pani Havranovej sa zmenila na ten divný predmet túžby, o ktorom dones neviem povedať – prečo, ale len – preto.

V roku 1991 bola v Bratislave výstava Alešových šperkov a GUnaGU bolo možno prvé divadlo, ktoré s nimi hralo na javisku.
Aleš v šperkárstve objavil svoj nový rozmer. Vtedy som sa spoznal aj s Karolom Weisslechnerom, ktorý sa tiež venoval šperku, dokonca som mu do jedného objektu zohnal z kliniky pár mililitrov HIV negatívnej krvi v nezrážavom roztoku. Aleša najviac vystihuje jedno dielo – náramok z jemnej kožušinky, z ktorej dookola trčia stovky špendlíkov. Boľavé pohladenie. Už v Hlte mi urobil prvý šperk, ako Liam som mal za uchom takú pankáčsku ozdobu s pichliačmi. Do Zvoľna nám urobil náprstky s navarenými hrotmi, čím vznikli sofistikované chrómované pazúry, ku ktorým Mizera zložil hudbu miestami vychádzajúcu z čínskej melodiky.

V predstavení zaznie čosi ako rap. Žeby prvý slovenský?
Ruku za to do plameňov nedám, ale dovtedy som ho u nás nepočul, čo neznamená, že niekde na sídlisku Slovač už nerapovala. Balek poznal americké originály a napísal rýchly, jazyk lámuci text, ktorý u nás rapoval Maťo Beneš, Zuzanin brat a dnes filmový strihač. Rytmus si udával kladivom, ktorým tĺkol na malú nákovu, takže sme to celé dávali štýlom „nie vážne“. Maťo statočne kladivoval, až kým sa nepridali Mizerove synťáky a divadelné girls Oľga so Zuzou. V inštrumentálnej medzihre sme to strihli do industriálu a k Maťovej nákove pridali aj vŕtačku a brúsku so slovami: „pohľad do dielne divadla GUnaGU.“

Ak sa nemýlim, jediný žáner, ktorý ste vynechali, bolo country?
Mali sme tam ešte rockovú baladu Rožky sú tvrdé, heavy metalovú ľudovku Ešte si ja, šansón Zvoľna stúpam v riedkom vzduchu, kde sa v strede pridali odeskí námorníci s ústnou balalajkou, ale aj free jazzovú skladbu, ktorej text obsahoval vlakové zastávky medzi Žilinou a Bratislavou. Všetko uzatvárala nová slovenská hymna v angličtine od Mizeru, pri ktorej federalisti padali od smiechu zo sedadiel, národovcom vlhli oči a rozbúchali sa im srdcia… nečudo, že Jaslovský nazval tento opus prvou postmodernou LP na Slovensku.

Už je tých prvenstiev nejako veľa, priateľu. Samá samochvála, ale kde je tá platňa? Alebo CD? Ostalo vôbec niečo?
Hoj, smutná otázka, ale začnem zvesela – nahrávka existuje a možno si ju gratis stiahnuť z GUnaGU webu. Jaslovský bol vtedy redaktorom zanikajúceho Opusu, kde sme stihli všetko nahrať, žiaľ, prídavné meno „zanikajúceho“ naznačuje, ako sme dopadli. Horko-ťažko sme presvedčili vtedajšie vedenie, nech vydajú aspoň magnetofónovú kazetu, a naozaj, LP Rožky sú tvrdé vyšlo aspoň na tomto okrajovom nosiči. Smola ho však prenasledovala ďalej. Keď sme chceli kazetu pokrstiť a nacvičili program, ktorý sa mal hrať na nádvorí Starej radnice, zrušila nás prietrž mračien a z krstu nebolo nič. A ľudia, ktorí onedlho rozložili Opus na katióny a anióny, už s nami nechceli nič mať a kaziet vyšlo len zopár desiatok kusov a sú dodnes raritou. Divadlu to neublížilo, hry sme robili ďalej, len Ivanova kapela dostala ranu, z ktorej sa už nespamätala.

Dnes je to aj tak jedno, cédečká sa takmer už nikde vo svete poriadne nepredávajú, všetko sa dá stiahnuť z webu, takže vaša hudba žije už v úplne rovnoprávnom formáte, aký majú k dispozícii aj iní hudobníci. Vraj si vážne uvažoval, že už nebudeš robiť činohru, ale len režírované koncerty a hudobné divadlo?
Pochybovať o sile slov v období, ktoré je slovami zahltené, je moja stála obsesia. Asi každý píšuci človek musí raz za čas popremýšľať, prečo robí to, čo robí. A či jeho slová nestarnú rýchlejšie než svet okolo. A preto som na chvíľu podľahol ilúzii, že hudobným predstavením viem povedať viac než činohrou. Zvoľna bolo úspechom, na aký sme po diéte prvých rokov netrpezlivo čakali. Predstavenie sa začalo masívne vypredávať a ľudia nám dávali najavo takú priazeň, že Čierny havran vtedy žiaril ako jadrový reaktor. Obľúbili si nás hlavne stredoškoláci a chodievali na nás celé triedy, dokonca viackrát po sebe. Tu sa založila naša prvá generácia verných divákov, ktorých deti možno chodia do dnešného GUnaGU tiež, ktovie?

Prvýkrát sa u vás objavili akademicky vzdelaní herci. Už ste si vy, hrdí amatéri, sami nestačili?
Provokuješ? Myslíš si, že som od začiatku nevidel svoje herecké a spevácke obmedzenia? Keď bolo stále zrejmejšie, že GUnaGU nebude len dočasný projekt, začali sme hľadať kreatívnych ľudí. A bolo nám jedno, či majú školy, alebo nie. Martin Vanek, vtedy ešte s afro účesom, bol prvý. Absolvoval bábkoherectvo na pražskej DAMU a v GUnaGU otvoril dlhý rad kolegov z „lútkariny“, ktorí prišli po ňom – Adamec, Horján, Mišíková, Borsová, tak trocha aj Sklár… Mali akurátnu mieru činohernej dychtivosti, akú sme potrebovali. Nemuseli na seba upozorňovať, nechceli trhať kulisy ani smrteľne vážne prežívať roly, náš easy štýl im pristal. Navyše boli šikovní na prácu s rekvizitou, čo sme neskôr využili.

V blízkom zahraničí bol vtedajšej poetike GUnaGU asi najbližší pražský Sklep. Ako sa na vás dostal Milan Steindler, jeho herec a budúci filmový režisér?
Kdesi nás videli redaktori z vtedy ešte Československej televízie a presadili čosi, dnes v slovenských pomeroch nevídané – priamy prenos z vystúpenia GUnaGU. A nie v Bratislave, ale v Prahe! Nie že by sa v súčasnosti nenakrúcali záznamy divadiel, ale pozri si, čo RTvS za posledné roky v tejto oblasti vyrobila – alternatívneho divadla je tam minimum, ak vôbec nejaké. Živák sa vysielal z pražského klubu Na chmelnici a réžiu mal práve Steindler. Bol sa na nás pozrieť v Bratislave a do noci sme pri pive debatovali, ako urobiť živý prenos čohosi takého krehkého, ako bol mix Mizerových pesničiek a GUnaGU humoru. Ako to v debni dopadlo, neviem, nevidel som sa, bol som priamo na pľaci a pomáhal pri prenose. Okrem tohto live prenosu existujú z GUnaGU za celých tridsať rokov existencie len dva profesionálne televízne záznamy – jeden zo súkromnej telky a druhý zo štátnej. O oboch tu ešte bude reč.

Zo šesťdesiatich hier GUnaGU, z ktorých viaceré dostali v Čechách Radokovu cenu, nie je viac záznamov?!
Ale je, robili sme si ich sami, no nie sú technicky kvalitné. My sme si všetko vždy nakrúcali na jednu kameru, pre vlastnú potrebu do archívu. Pozerateľné sú len dve hry, Caligari a Jawa nostalgická, lebo ich profesionálne snímalo viacero veľkých TV kamier a majú režijný strih. Prvú nakrútila TV Luna, druhú STV. Že dnes na nás súkromné televízie kašľú, je asi v poriadku, sú to ich peniaze a ich slobodné rozhodnutie, ale že nás ignoruje verejnoprávna telka… a okrem nás desiatky iných divadiel, samozrejme, to je mi ľúto. Nemysli si, že sme sa tam po Jawe nostalgickej nesnažili presadiť ďalší záznam, ale márna lásky snaha.

„Slovaki, Slovakia,
The land from whitch i am
Slovaki, Slovakia,
Who wil you understand?“
Nová slovenská hymna (Zvoľna stúpam v riedkom vzduchu)