Závisláci

Je to takmer dvadsať rokov dozadu, čo si sa naposledy inšpiroval konkrétnou knihou, a vznikla divadelná Verneovka. A zrazu ťa znova naštartuje kniha. Aká a prečo?
Americká autorka Naomi Klein napísala No logo ako presnú analýzu sveta reklamy, ktorú desaťročia pozorovala na Západe. Keďže u nás všetko spoznávame neskôr – od rokenrolu, digitálnych hodiniek až po agresívnu reklamu – tá dávno vydaná kniha sa zrazu stala na Slovensku aktuálnou. Samozrejme, reklamu sme mali aj za socíku, ale jej zbytočnosť už vtedy definovali Lasica a Satinský vo svojom skeči – odevy kúpite v obchodoch Odeva a obuv v obchodoch Obuva. Kobercový nálet skutočnej reklamy sme si užili až po novembri 1989 a boli sme panenská pôda, pole neorané. Nám mohli ukázať čokoľvek a kúpili sme to. Barbara hrala dievča, závislé od nakupovania plyšákov. Mimochodom, plyšákov zbierala naozaj a nosievala ich pripnutých na ruksaku, ale závislá rozhodne nebola, no je pekným príkladom, ako skutočný herec môže autora inšpirovať. Viktor možno trošilinku závislý je, veď má doma vyše stovky džínsov a stále dokupuje ďalšie, ale keďže o tom hovorí aj v médiách, nič nové neprezrádzam. Hral manažéra, závislého od svojich mobilov. Keďže jediným bez civilnej závislosti bol v tejto partii asi len Dano, tak hral terapeuta, ktorý na cvičeniach prostredníctvom psychodrámy hrá príbehy svojich pacientov. Ale nakoniec každý dostal viacero rolí, predstavenie malo klipovú formu a skeč striedala pieseň, tú zase rytmizovaná recitácia s bicími či Danove minioratóriá.

Minioratóriá? To nie je ani muzikál, ani opera, tak čo potom?
Mali sme vtedy nové klávesy s množstvom zvukov, efektov a nahraných skladieb a Dano sa začal s nástrojom hrať a pri skúšaní typu „nie vážne“ vznikli najlepšie veci. Niekedy pohrávanie sa s témou prinesie lepší výsledok než mnohohodinové bádanie s vráskou na čele. Tie takzvané minioratóriá, to bol napríklad môj monológ o cool hunterovi, lovcovi trendov, ktorého si najímajú módne firmy, aby odkukal od mladých, čo práve letí. To je existujúce povolanie, títo týpkovia chodia do klubov a po uliciach, fotia si a nakrúcajú mladých, ich tenisky, účesy, módu a dobre to predávajú imidžovým firmám, ktoré bleskovo podľa toho robia nové kolekcie. Dano to napoly spieval, napoly recitoval, hral na organovom registri. Pritom občas púšťal zbesilé rytmy, stojac za klávesmi, miestami aj tancoval, bolo to veľmi silné aj zábavné a malo to miestami dokonca pátos.

Viktor Horján mal na sebe svoj životný kostým, akurát nebolo vidieť, kto je v ňom. Od hlavy po päty bol totiž tiger. V Ohňoch ohnivých si mal postavu zamilovaného psa, nedávno morského koníka a teraz toto. Čím ťa fascinujú hovoriace zvieratá?
Moje divadelné zvery netrúsia žiadne ezopovsko-krylovovské múdrosti, jednajú skôr vecne, ako ľudia. Tigra zohnala Simona Vachálková, aj keď ho priamo nešila, robila len ostatné kostýmy. Ale k talentu scénografa patrí aj vedieť, kde objednať tie správne veci, veď načo šiť tigra, keď ho tak dokonale ako firma, ktorá sa živí len kostýmami na karneval, neurobíš? Mesiac putoval poštou až odkiaľsi z Nemecka a stihol prísť tak-tak pred premiérou. Vtedy u nás zúrila Superstar ako nový formát, a tak som napísal monológ plyšáka, ktorého pubertiačky hádžu na svoje idoly na pódiu. Viktor vtedy znova začal posilňovať a preto mu kvôli muskulatúre bola tigria koža malá. Chodil mierne zhrbený a nemohol ani poriadne rozpažiť, lebo by z kostýmu vypadol. Život plyšáka nie je med.

Barbara Mišíková mala monológ thajskej robotníčky z Bankgoku, šičky tričiek, ktoré možno nosíme aj my. Vyzývala divákov, nech si doma pozrú štítok na krku, že možno je to tričko od nich. Prvýkrát som videl v GUnaGU taký naliehavý sociálny tón, až som sa zľakol, že si sa na staré kolená stal ľavičiarom. Ty si nikdy nenosil dovážané handry?
Najmä som o nich nikdy nerozmýšľal. No keby som to aj vedel, asi by som tie veci nevyhodil. Mňa vážne dojali tie reálne príbehy dievčat, ktoré nemali ani detstvo, ani mladosť, lebo dostali len dve možnosti – ísť do tričkovej robotárne v džungli, alebo sa stať prostitútkou. Keď máš dcéru v tomto veku, si oveľa vnímavejší k jej vrstovníčkam. A vôbec sa necítim ako ľavicový rétor, jedoducho tam zasmrdela človečina. Moja postava hovorí skutočný prípad, keď v Thajsku vypukol požiar v továrni na látky a zhorelo tam asi štyristo mladých dievčat, lebo firma zamykala východy, aby sa z práce neulievali. Myslel som si, že so mnou len tak čosi nepohne, ale na toto som musel reagovať. Tenisky, ktoré nosí môj syn, aj jeho tričká možno šili práve v podobnej robotárni. Nie som nijaký aktivista, nepôjdem páliť zahraničné vlajky pred konzulát, ale aspoň napíšem hru. Možno sa ti to zdá málo, ale je to lepšie než nič. Ja som z takej deformovanej generácie, nás komunisti nútili umelo sa rozhorčovať, keď zlí americkí imperialisti bojovali vo Vietname, ale keď spravodliví Rusi vtrhli do Afganistanu, v komunistických médiách bolo ticho. Ja už zrejme nedokážem proti ničomu poriadne protestovať štýlom, že by som vytiahol do ulíc. Ostýcham sa. Sme taká netransparentná generácia – bez transparentov nad hlavou. To už nechám mladším aj s barikádami. Ja si protesty či milión iných pocitov odžívam aspoň v literatúre. Inak, Naomi Klein v No logo píše, ako pár iných dievčat zobrala potom do New Yorku a ukázala im vo výklade tenisky, ktoré šijú v džungli. Za každú doma zarobia niekoľko centov, no vo výklade stáli stovky dolárov. Tie mladé Thajčanky neverili vlastným očiam. Barbaru som režíroval, aby to hovorila s východniarskym prízvukom, ako ľudia z východného Slovenska, ktorí sem často utekajú, lebo doma nemajú prácu. Čudujeme sa, že Bratislavu neznášajú? Keď píšem o Bankgoku, som trochu aj doma. Žiaľ, Závisláci boli predčasne stiahnutí spolu s Modelkami, lebo Barbara Mišíková sa stala Kelíškovou a narodil sa jej syn. Prácu s troma hercami som si potom ešte viackrát zopakoval, lebo toto bolo jedno z najlepších skúšobných období, aké som zažil. Vždy kupujem do divadla kávu, čaj a mlieko, niekto prinesie pečivo a každú skúšku začíname kofeínom a debatami o všetkom a o ničom, až potom ideme pracovať. Čítačky sme robievali v kaviarni, ale prekážalo mi, že nás ľudia pri vedľajších stoloch počúvali, herci sa neraz rozohnili a kričali svoje repliky, mnohokrát aj ostré, a vtedy sme hosťom prekážali zasa my. Odvtedy čítame v našom undergrounde. Pivnica má však utlmujúci vplyv, ak ste tam pár hodín pod umelým svetlom a dýchate vzduch z ventilácie, keď vyjdete von, ovalí vás jar. Vtedy si poviem, preboha, čo robíš v tej pivnici? Ale je to len rečnícky dríst, nemenil by som.

V jednej chvíli sa divadlo premenilo na triedu a Závisláci na hodinu slovenčiny, v ktorej sa snažíte divákom-žiakom priblížiť, že tu kedysi bol ktosi, kto sa volal Hviezdoslav. Čo vám bard zo všetkých najbardovatejší urobil?
Je to klasik, ktorého všetci chvália a takmer nikto nečíta, preto sme ho zrapovali, aby bol mladým bližší. Dano zložil hudbu a všetci ako raperi spustili opus, ktorý sa začína – „kam podela sa ľudu môjho vôľa, tá dobrá, zlatá, jará po rozpust?“ A tak ďalej. Jaro Bekr nám urobil choreografiu a parádne číslo bolo na svete. Podarilo sa mi zohnať peniaze a pieseň sme vydali ako singel na cédečku. Závisláci boli naše obľúbené zájazdové predstavenie, okrem divadelných festivalov sa hrali aj v Piešťanoch na letisku v stane, okolo dunel rockový festival, ale nedali sme sa, mali sme mikroporty. Inokedy na hluk nadávam, ale sem to patrilo, tá závislosť na decibeloch. Ešte veta k Hviezdoslavovi – možno je čiastočne zodpovedný aj za názov nášho divadla. Prečítaj si to celkom na záver.

Finále Závislákov si v scenári hrdo nazval Popcorn forever, ale pokiaľ si pamätám, žiadny popcorn tam nebol.
Mal som úžasnú ideu, no nevedel som ju naplniť. Posledný obraz sa odohráva cez Vianoce, ktoré sú už dávno úplne skomercionalizované, a tak mi napadlo, že javisko nezasypem snehom, ale popcornom. Tomáš Lupták mi privaril dve nádoby o elektrické variče, dal som do nich olej a popcornovú kukuricu, herci začali hrať, zapol som elektrinu a čakal. Monológ sa už pomaly končil, keď sa z jedného hrnca ozvalo tiché puk, potom sa začal pripaľovať olej, prosto efekt nulový. Nevzdal som sa, dal som nové hrnce, ktoré mali tenké dno, nech sa rýchlo rozpália, ale kukuricový sneh sa nekonal ani tak. Stále som mal pred očami tie popcornové stroje v kinách, ako chrlia spod pokrievky svoj obsah, a myslel som si, že to obídem insitným pražostrojom. Niektoré metafory nikdy nevzlietnu, lebo majú ťažký zadok.

Už dlho som sa ťa nespýtal, prepáč mi tú prízemnosť, ako sa GUnaGU darilo v tých časoch po hmotnej stránke. Nie že by to nebolo dôležité, veď roky už robíte profesionálne divadlo v poloamatérskych podmienkach. Máte nejaké istoty?
Spolupráca s Mestskou časťou Bratislava-Staré Mesto vtedy aj dnes funguje dobre. Máme od nich priestor a donedávna nám platili aj honoráre, pravda, lebo sme im odvádzali celú tržbu. Keď som to prerátal, dali nám rovnako, ako sme im my vrátili, sálu, samozrejme, nerátam. Teda sme boli na nule a som na to hrdý. Dokonca sme boli občas aj mierne ziskoví, a to je v slovenskej nekomerčnej kultúre čosi ako zázrak. Každý nový starosta či starostka má našťastie cit aj pre tento druh divadla a skôr či neskôr sa stáva naším divákom. Prinášame centru Bratislavy divadlo, ktoré je vypredané a do ktorého sa naučili chodiť nielen študenti, ale aj starší ľudia. Tomu sa teším, asi starneme so svojimi divákmi. Nuž, ja starnem určite, ale súbor mi stále mladne. A odkedy sme našli manžérku Ivanu Šimlovičovú, stabilizovala sa aj naša finančná situácia a s pomocou mnohých zdrojov tú sezónu vždy ako-tak zvládneme. Pozri sa, nemám veľké oči. Hráme v deväťdesiatmiestnej pivnici s padajúcou omietkou a ostatné roky máme príjmy najmä zo vstupného, lebo mestu ho už neodvádzame. Mal som vtedy strach, keď som strácal istotu ich honorárov, ale takto je to čistejšie. Viem, že zarobíme len podľa toho, koľko divákov príde. A ľudia prídu, ak ich čosi zaujme. Určite tu funguje aj dlhoročné meno a chýr, ale vidím to na každej novej hre – ľudia sú stále opatrnejší a vypytujú sa, o čom to bude a kto tam hrá. Máme kredit, ale vždy si ho obnovujeme každým ďalším predstavením. Treba si ho stále udržiavať, nemôžerme zaostať, lebo nič nemáme naveky. Ale je to tak správne – kto chce byť chráneným zverom, patrí do rezervácie.

„Tlačím sa vo vrecku spolu s kľúčmi a rúžom. Som ružový plyšák z Číny, maličký hebký tiger. Toto je môj prvý rockový koncert. Rád sa tlačím v dievčenských gatiach, som presiaknutý potom svojej majiteľky vždy, keď ma zoberie do rúk a skáče so mnou vysoko nad hlavou! Yes! Tam je krásne, je to vážne koncert, hádam nie Mick Jagger?! Bože, ja uvidím Jaggera a možno dopadnem k jeho nohám, to je sen každého plyšáka a už ma stíska tá moja pani a rozháňa sa a ja už letím na pódium, vychutnávam si vrcholné sekundy plyšáckeho života, hodený rukou tínedžerky pod nohy najväčšej žijúcej legendy rokenrolu, Mick, počkaj, už idem! Vedľa mňa letia podprsenky, kŕdeľ čiernych nohavičiek a všetci smerujeme tam, kde sa skrúca za zvukov brutálnych gitár starý rockový boh, ó, splnil sa mi sen zasiahnuť Jaggrovi gule, trafil som ho medzi nohy, padám na nos a nič nevidím, chcem aspoň raz uvidieť Jaggrovu tvár zblízka, prosím aspoň raz, kým ma skopnú z pódia, vtedy ma akési prsty obracajú a zrazu ho vidím – do riti, Habera!!!“
Monológ Plyšáka (Závisláci)