Vestpoketka

GUnaGU dnes hráva v Bratislave na Františkánskom námestí 7, kde kedysi bývala vináreň U Julky. Ale divadlo ste založili v inej vinárni, je tak?
Promoval som v roku 1983, zmierený, že zostarnem v nejakej nemocnici, spravím si atestáciu, ožením sa a budem až do smrti liečiť, liečiť, až sa uliečim. Vtedy museli vysokoškoláci ísť povinne na ročnú službu do armády, a tak som sa pár mesiacov po promócii stal vojenským doktorom na Bakovej jame – názov napovedá, že je to riť sveta – v útvare neďaleko Zvolena. Armáda tých čias sa zrejme rada hrávala na indiánov, lebo moja funkcia plnotučne znela Náčelník zdravotnej služby. Občas to bola riadna kovbojka – pacienti v maskáčoch odo mňa chceli liečbu na všetko, od nádchy až po impotenciu a raz som dokonca obhliadal obeseného v hore. Inak to bola nekonečná nuda a v živote som nepremrhal toľko času ako na „veľkom zelenom čundri“. Našťastie, ako „náčelník“ som sa mohol sám posielať na služobné cesty, a keďže Mizera bol na vojne v Liptovskom Mikuláši, dávali sme si stretnutia na polceste, v Ružomberku, kde bola vojenská nemocnica. On pod zámienkou vyšetrenia ucha, ja s fiktívnym rozborom vody k hygienikom. A v miestnej kaviarni, ktorá sa vtedy nevolala podľa Andreja Hlinku ako dnes, sme v tých hnusných uniformách niekedy na jar 1984 zapíjali mladosť, čo už je v zadku, a dôchodok, ktorý je ešte ďaleko. A trochu aj spomínali na známych a študentské divadlá. Na odchode jeden z nás len tak mimochodom povedal – kedy si my dvaja spolu zahráme? A vzniklo GUnaGU.

Len tak? Z krčmovej idey zrodené? Žiadne duchovno, umelecký program a sýte manifesty?
Verabože, nie. S Mizerom sme dovtedy hrávali každý v inom študentskom divadle, ale spolu nikdy. Na druhé stretnutie v Ružomberku už Ivan prišiel s nápadom, že až sa vrátime z vojny, urobíme hru podľa Voskovca a Wericha, ktorých sme obaja obdivovali. Ich humor inšpiroval tak, že o desiatky rokov zrodil nasledovníkov nielen v Čechách – viď Semafor, ale aj na Slovensku: Lasicu & Satinského, Radošincov, GUnaGU, ale tiež Túlavé divadlo mladého Nvotu, aby som uviedol aj mladších. Brilantné dialógy, skvelé piesne, neúcta k autoritám, kritika doby, výsmech z „hovadna“ – kam okrem socialistického realizmu radím aj dnešný nacionalizmus či telenovely – to všetko už riešili v tridsiatych rokoch minulého storočia oni. Som ešte z generácie, pre ktorú V+W neznamená značku auta, veď to boli rešpektovaní umelci a úspešní podnikatelia! Ideálne spojili byznis s umením, to sa podarí len málokomu. Nakrúcali filmy, nahrávali platne, vydávali časopis, mali päťstomiestne divadlo v paláci U Nováků, pár krokov od Václaváku, hrali denne a v nedeľu dokonca dvakrát, robili aktuálne politické hry, zbožňovali ich slobodní ľudia a nenávideli fašisti, pred ktorými museli nakoniec ujsť do USA. Ako poctu sme im urobili parafrázu ich prvej hry Vest pocket revue tak, ako by ju asi napísali Voskovec a Werich dnes, keby boli v roku 1985 mladí, tak ako my dvaja s Mizerom. Samozrejme, s inými témami a kontextom. Snažili sme sa vcítiť, čomu by sa asi smiali oni, čo by ich štvalo a čo by naopak malo pre nich váhu. Familiárne sme hru nazvali Vestpoketka. Začali sme ju vymýšľať už vtedy na vojne a pokračovali vo vinárni U tetušky, kde sme GUnaGU aj formálne založili.

Bol si vtedy mladší sekundár na Klinike kardiovaskulárnej chirurgie ÚKVCH. Doktorko, čo Aeskulapova prísaha? Nezradil si tak trochu medicínu?
Ona zradila mňa. Skôr než sa mohlo ukázať, či zo mňa vôbec bude chirurg, som dostal ťažkú alergiu na gumené rukavice. Vieš, že doktor si pred operáciou umýva desať minút ruky mydlom a sterilnou kefkou a potom si ich namáča v ajatíne, a teraz si predstav, že máš alergický ekzém a poriadne si ho tou kefkou rozškrabeš a ponoríš do dezinfekčného roztoku, čo je zážitok ako so žeravým olovom, a vzápätí si na to natiahneš napudrovanú rukavicu, v ktorej sa mučíš štyri aj päť hodín, lebo kardiochirurgické operácie trvajú dlho. Alergia bola pekelný dar z nebies – aspoň som nemusel riešiť otázku, či sa na chirurgiu hodím. Hneď som začal robiť anesteziológa, to je ten doktor, čo pozná tisíc spôsobov ako uspať pacienta a skoro taký istý počet spôsobov, ako ho zobudiť. Rajský plyn som púšťal niekoľko rokov a čoraz väčšmi bolo zrejmé, že som už na úteku z medicíny. Ale predbieham, to som v roku 1985 ešte netušil, to malo prísť až oveľa neskôr. V osemdesiatom piatom som mal iné starosti, lebo v predposledný májový deň sme premiérovali svoju Vestpoketku ako divadlo zvané GUnaGU.

Prosím ťa, čo znamená to záhadné slovo GUnaGU?
Táto otázka je tak otravne frekventovaná, že raz a navždy na ňu odpoviem až pri hre Nízkotučný život.

Kto s tebou hral? Boli to amatéri, alebo profesionálni herci?
Teraz sa akože mám hanbiť, že som býval amatérom? Just nie! Veď som nemal o herectve ani potuchy. Okrem mňa, skrachovaného chirurga a Mizeru, nádejného štatistika, bola na javisku aj jeho bývalá študentka a budúca manželka Zuzana, dcéra hudobného skladateľa Juraja Beneša. Epizódne roly zahral matematik Milan Paštéka, syn známeho maliara Paštéku. Zuzka z nás jediná mala herecké nadanie, my s Ivanom sme boli prírodné úkazy, sami za seba. Ivan hral nepraktického profesora a ja som sa štylizoval ako bujarý plebejec. A Pašťo bol čosi ako sopečná vyvrelina, nikdy si nevedel, čo urobí, zamrmlal pár slov a všetkých zneistil tak, že sa divák pýtal, toto myslia vážne? Vyhľadávali sme kontrasty, mix herectva-neherectva a prírodného úkazu. Zdá sa, že publikum tiež. Čosi také, ako prežívať na javisku podľa Stanislavského nás vôbec nezaujímalo, chceli sme sa len baviť, hrali sme intuitívne. V reálnom socializme sme chceli prežiť bez toho, aby sme sa zbláznili, nič viac, ale ani nič menej.

Ešte raz ti dám šancu zachrániť svoje dobré meno. Divadlá predsa musia mať silnú ideu, prečo existujú!
Chceš ideu, bude idea. Malá, zato trojitá – založiť divadlo, zahrať hru a po premiére sa rozpadnúť. Umeleckým programom GUnaGU bolo neprežiť prvú sezónu. Nikto z nás to nechcel robiť dlhodobo. Čakali sme, že sa zabavíme my, aj naši kamaráti, a potom firmu zrušíme. Lenže úspech Vestpoketky nás tak úprimne šokoval, že sme pokračovali ďalších tridsať rokov a napísali šesťdesiat hier. A z amatérskeho súboru sme sa postupne stali profesionálnym divadlom, ktoré ku dnešnému dňu videlo vyše tristotisíc ľudí. Teda umelecký program skrz – naskrz nedodržaný! Vidím tvoju smutnú tvár a poteším ťa, že predsa sme len mali jeden krátky manifest, vlastne „minifest“:

Realizmus na javisku
Je hnusný netvor
Preto v duchu realizmu
NETVOR

No za toto ťa na Národný cintorín v Martine nedajú.
Risknem kremáciu v Bratislave. Nechuť šíriť závažné posolstvá v nás vtedy bola silnejšia, hoci amatérske divadlo tých čias robilo aj výpovedné hry – a niektoré neboli márne, napríklad Bednárikov Kafka pre Divadlo Zeleneč. My sme vtedy boli anarchisti, viac nás tešil dadaistický nálet na publikum a o posolstvo súčasníkom či nedajbože budúcim generáciám nám vôbec nešlo. Lenže aj humor o takýchto blbých časoch, akými boli osemdesiate roky, a smiech z toho, čo otravovalo život, ako socialistická pseudomorálka, kde každý hovoril ináč doma a ináč na verejnosti, je vlastne odkazom o stave spoločnosti, nie? Je však pravda, že ja som bol ten, kto tú dadaistickú ľahkosť GUnaGU vedome prelomil a v roku 1987 napísal vážnu absurdnú drámu Koža, poctu Samuelovi Becketovi. Ňou som začal – vôbec to netušiac – svoju dráhu dramatika, ktorým som dodnes. No v osemdesiatom piatom som bol ešte úprimne nadšený kabaretiér. A stále lekár so šiestimi službami mesačne. Vestpoketku sme hrali v Dome kultúry Ružinov, našej alma mater, raz, dva razy mesačne a potom s ňou chodili po slovenských súťažiach a vyhrávali ceny mestské, krajské, celoslovenské, študentské, divácke, za herecké výkony, hudbu, réžiu… atď. Dostávali sme diplomy s kiksami typu „cenu získava súdruh Klimčák zo súboru Gunaru“, vyšívané dečky, vyrezávané valašky, pozdišovské keramiky a podobné hrôzy. Na každom predstavení sme ich mali vystavené na klavíri, z ktorého vďaka otrasom – Mizera bol dynamický hráč – padali na zem a rozbíjali sa, takže sme onedlho ostali bez cien. Toho sa úspešne držíme dodnes.

O čom vlastne bola Vestpoketka?
Bola to paródia na socialistický realizmus, vtedy jediný tolerovaný smer umenia. Vymysleli sme si umelca Jána Čajníka Volovského, ktorý bol syntézou tých najhorších komunistických básnikov, maliarov, sochárov, prosto Giganta plného drístov a fráz. Taký komunistický Cimrman. My traja sme hrali jeho fan klub, ktorý sa dozvie, že milovaný Majster ide po desiatich rokoch znova na cestu po Slovensku, ktoré je už celkom iné ako v dielach jeho mladosti. Ľud potajomky nadáva na vládu, kradne, kde sa len dá, nechce sa mu pracovať a dávno nemá budovateľské ideály, aké mávali postavy v Majstrových knihách. A aby teda Majstra z tohto poznania netrafil šľak, verný fan klub chodí vždy kúsok pred ním a predohráva mu zidealizovaných ľudí, nadšených budovateľov socializmu, akých si kedysi vysníval.

Nehovor mi, že toto v roku 1985 nehrozilo prieserom, aspoň maličkým! Veď november 89 bol ešte tak strašne ďaleko…
Nikto vtedy neveril, že komunizmus raz padne. Boli sme presvedčení, že v tom hnilom socializme budeme žiť až do smrti. Že tu sa nikdy nič nezmení a jediné, čo môžeme spraviť, je nezblázniť sa. Preto všade naokolo vznikali malé divadlá. Hoci sa už vtedy v Sovietskom zväze objavil Gorbačov, do Československa jeho kozmetické úpravy režimu nedošli. Naši komunisti sa cítili istí. My divadelní amatéri sme mohli niečo, čo profesionáli nie – otvorene sa vysmievať na javisku ikonám soc realizmu, lebo sme neboli tak pod dohľadom. Ale neboli sme žiadni disidenti. Vestpoketkou sme však upútali pozornosť súdruhov a našu druhú hru už predchádzali reči, že nám ju môžu zatrhnúť.

Radi ste do deja vkladali hotové diela iných umelcov ešte predtým, než sa tomu začalo hovoriť postmoderna. Predsa len si sa pohyboval na špičke avantgardného umenia! Chvalabohu, nebude hanba.
Preplo ti? Aká sme my boli avantgarda? Citovať fragmenty iných, to sa robí tisíc rokov. A patent na miestu avantgardu mali iní kolegovia a teraz vôbec nechcem byť jedovatý, aj keď mi to neveríš! My sme našu metódu radšej nazývali podľa Marcela Duchampa „ready made“, teda nájdená vec. Keď si chceš robiť prču zo socíkového umenia, načo vymýšľať vlastné mutácie, keď existuje toľko geniálnych originálov, ktoré kypia nechceným humorom? Boli sme s Mizerom zberatelia umeleckého odpadu. Ivan mal desiatky budovateľských spevníkov, v ktorých sa skrývali slovenské tangá, traktoristické častušky, pionierske pochody, sústružnícke romance, vojenské ľúbostné piesne – to prosto nevymyslíš. Zopár sme ich v hre aj zaspievali s pocitom archeológa, ktorý práve vykopal Tutanchamónov traktor. Vtedy nikto neriešil autorské práva, tvorcovia by sa radšej pod zem prepadli, ako by sa ozvali, že spievame ich dielo. Dnes, keď SOZA zdiera aj detičky na folklórnej slávnosti v rodnej dedinke, by sa – hanba-nehanba – určite prihlásil peňazí lačný autor. Priame citáty sme použili potom ešte v ďalšej hre a odvtedy šlus! Už sme hrali len vlastné veci. Ale som presvedčený, že veľmi veľa kníh alebo hier na celom svete vzniklo tak, že autor sa jednoducho inšpiroval iným známym dielom, ktoré domyslel a pozmenil tak, že už sa v ňom to pôvodné nedá poznať. Nielen život, ale aj umenie plodí umenie. Čo ak len 50 % svetovej tvorby je vlastný objav a ostatných 50 % je posun už objaveného? Ale ani o vlastnom objave sa nikdy nedá povedať, že je pôvodný. Veď všetko už bolo objavené, píše Julian Tuwim, ale nie každým.

Čo GUnaGU a Ján Solovič?
Vo Vestpoketke bol fragment fiktívnej drámy Traťmajstrov lajster, ku ktorej ma vyprovokovala Solovičova Občianska trilógia o starom poctivom komunistovi a jeho deťoch. Jeden bol čestný zväzák a druhý lenivý flákač. A vždy, keď nastala morálna dilema, starý železničiar všetko rozsúdil, alebo vošiel krajský tajomník komunistickej strany ako deus ex machina a hodil nejakú perlu. Inšpirovaný touto schémou som napísal text, v ktorom som hral senilného železničiara, čo si púšťa elektrický vláčik a je so svojimi odpoveďami o dve repliky pozadu. Bolo to čisté dada, voskovco-werichovské srandovno, šmrncnuté budovateľským étosom. Mal som dva problémy – udržať trasenie hlavy a smiech. A predstav si, že tento opus videl aj sám veľký Solovič. On bol vtedy predseda Zväzu slovenských dramatických umelcov, či čohosi podobného, bol to najmocnejší muž slovenského divadla a s jeho posvätením sa tvoril v súboroch repertoár. Príznačné, že takmer všade sa hrali jeho hry. Takže trochu nám lepilo, keď si prišiel pozrieť Vestpoketku na nádvorie Starej radnice, kde sme ju cez Kultúrne leto 1985 hrali. A nestalo sa nič. On sa smial. Dodnes netuším, či tušil, ale bavil sa a neškodil. Vraj vtedy uvažoval o televíznom seriáli z prostredia amatérskych súborov, z ktorého nakoniec nič nebolo. Asi si robil prieskum trhu a náhodou narazil aj na nás. Boli sme na svete len pár mesiacov. Bol to hustý rok, ten osemdesiaty piaty, založil som s priateľmi divadlo, oženil sa s Margarétou Kafkovou a od nemocnice som dostal byt. Šťastnej budúcnosti už nič nestálo v ceste, len tá budúcnosť.

„Život je ako jazda do kopca. Nevieš, čo bude z kopca. Musíš sa preto pozerať na koľaje, najmä na to, či tam sú.“
Gregor Havran, rušňovodič (Vestpoketka)