Som Hot Dog

Toto je pravdepodobne prvá hra na Slovensku, ktorá sa venovala vtedy začínajúcemu fenoménu facebook. Si vôbec na sociálnej sieti?
Som aj nie som. Keď sme skúšali, raper Bene mi založil facebookový účet, aby som si to užil, ale ja tam chodím raz za mesiac, čiže neexistujem. Nebaví ma to, nechcem sa deliť o svoj život s toľkými ľuďmi. Ostatných, čo to robia, rešpektujem, je to ich rozhodnutie, akurát ja to nemusím. Ale to neznamená, že ma sieť nefascinuje. Po jednom predstavení v GUnaGU začal Viktor Horján rozprávať svoje facebookové trapasy, pre ktoré stratil priateľa, a vtedy som pochopil, že ľudské súkromie práve prestalo existovať, lebo svoje intimity dobrovoľne vešiame na web ako vyprané slipy. A že nám to neprekáža a vlastne si to užívame!

Reťazovú reakciu na vznik hry teda spustila jadrová bomba V. H.?
Samozrejme, Viktor ma začal presviedčať, že musíme urobiť hru o sociálnych sieťach, a zároveň mal strašný pretlak povedať všetko o sebe, o svojom postavení gaya na konzervatívnom Slovensku. Viktor nikdy netajil, kto je a čo je, poskytol médiám desiatky rozhovorov a robil to vždy tak otvorene, že zaskočení pomaly prestávali byť zaskočení a dostavilo sa čosi, čo by sa azda dalo nazvať čiastočnou toleranciou. Keďže úplná tolerancia gay komunity u nás neexistuje, toľko mužov i žien, aby sme boli spravodliví k lesbičkám, svoju orientáciu radšej tají, pretože vedia, že by narazili na chlad. Mňa ako dramatika menšiny vždy fascinovali, nielen tie sexuálne, ale všetky – národnostné, ideové, kultúrne – prosto všetci ľudia, ktorí boli odlišní svojimi záujmami, povahou či obliekaním od väčšinovej populácie. Mnoho mojich hier reaguje na obranu jedinca buď pred štátom, alebo pred netolerantným okolím. To je veľká téma, bohužiaľ, stále platná. Našťastie sa dnes u nás môže každá subkultúra slobodne združovať a názory ostatných jej môžu byť ukradnuté, pokiaľ sa, samozrejme, neocitne sama na polnočnej ulici, pretože niekedy pri riešení inakosti ide o život.

Protiváhou Horjánovmu živlu bola energia a šarm Zuzky Porubjakovej…
Nechcel som, aby to bola len Viktorova výpoveď, chcel som tam mať aj dnešnú mladú generáciu bežných ľudí, a tak Zuzka robila nielen nahrávačku Viktorových dialógov, ale hrala facebookovú užívateľku. Ona, ktorá nepoužíva internet! Asi nie všetci mladí sú závislí od technológií. V úvode zahrala reálnu situáciu, ktorá sa už prihodilia viacerým známym hercom – zoznámila sa s nimi ako nadšená fanúšička, dala si rande kvôli autogramu a tam na známu osobnosť vybalila výhodné finančné poradenstvo, ktoré vie poskytnúť iba ona. Permanentné narušovanie súkromia je pomaly hlavný patologický príznak 21. storočia. Hrali sme aj aktuálny príbeh, ako v opravovni mobilov človeku stiahnu z telefónu jeho videá a zavesia ich na web, pretože sú pikantné. My sme situáciu dohnali ad absurdum – dievča sa príde do opravovne sťažovať, že jej ukradli video s jej milencom, ktoré teraz všetci pozerajú, ale jej to neprekáža, lebo so starým sa rozišla a dostala množstvo iných ponúk. Ponúkne opravára bonboniérou a odíde. A on zomrie, lebo ho ňou otrávila. Mobil je naše druhé ja, žiaľ, strašne zraniteľné.

Bene bol v čase, keď ste Hot dog skúšali, označený v českom časopise Reflex za najlepšiehom básnika československého rapu!
Bene rúbe rýmy, to teda hej. Je to absolútny originál, texty má naozaj skvelé, a tá jeho rečová chyba! Je to jediný šušlajúci raper, ktorého poznám. A on si z toho urobí prednosť a ide dopredu a tlačí pred sebou svoje témy. Zopár ráz som bol na jeho vystúpení, je to živel. A pritom vyzerá nenápadne, ktosi napísal, že ako bankový úradník. V našej hre rapuje nielen svoje najlepšie veci, ale dopísal aj niekoľko nových. Vrátane tej ústrednej, ktorú spieval Viktor, možno prvý slovenský gay rap: „som homo sapiens homo, to pochop, som hot jak peklo a dog jak Snoopy…“

O predstavení rád hovoríš, že je „home made“ dielo, podomácky vyrobené. Ako to mám chápať?
Že sme nemali skoro žiadne eurá a museli sme všetko urobiť minimalisticky. A to nás tak inšpirovalo, až sa to stalo prednosťou hry. Kúpili sme najlacnejšiu webovú kameru, akú si ľudia stavajú doma k počítaču, tú obsluhoval Bene, ktorý sa okrem rapovania stal hlavným mašinistom. Púšťal z laptopu videoart Jura Demoviča a striedal to so zábermi webkamery. Občas počítač zamrzol, vtedy sme mali na scéne len modré windowsovské okná a kurzor, ktorý rýchlo všetko opravovoval. Tým, že sme sa netvárili ako super nacvičený majsterštyk a že sme priznali kameru na scéne, aj chyby začali patriť k predstaveniu a nerušili. Keď skolabuje technika vo veľkolepom muzikáli, býva to trápne, ale my sme s poruchou žili, ako keď sa potkneš na chodníku a ideš ďalej. Nemal som nijakú scénografiu, len biele plátno v pozadí, kam sa premietali veľké detaily múru v divadle, pera na stolíku, cigaretovej škatuľky, membrány reproduktora atď., všetko zaberané kamerou. Zväčšené obrazy vyzerali abstraktne, chvíľu si aj musel rozmýšať, čo to vlastne je, farbili priestor vždy inak, herci nemali kostýmy, lebo zásadne hrali v tom, v čom celý deň chodili po meste. To je ten „home made“ prístup, a predstavenie bolo zrazu živé, silné a s minimom prostriedkov. Kto číta túto knihu od začiatku, vie, že som to podobne robieval aj v minulých desaťročiach, keď sme boli bez peňazí. A že raz za dlhý čas tak robiť je veľmi osviežujúce. Resetuje to hlavu aj nápady.

Viktor hovoril svoje povestné príhody, ako sa zoznamoval s mužmi. Aké miesto pri tom mal facebook?
Veľké. Určite o tom píše aj vo svojich Zápiskoch z teplého domu, takže len stručne. Raz si ho ktosi lajkol, začali spolu komunikovať, mali spoločné záujmy, a tak si po čase dali stretnutie. A do kaviarne potom nevstúpil nik iný, než Viktorov vtedajší priateľ, ktorý si ho takto pod zmenenou identitou testoval, či je mu verný. Pritom malo ísť len o debatu v kaviarni, ale nasledovala hádka a rozchod. Alebo rozprával o mužovi, ktorý ho pozval do Budapešti, ale ráno ho vyhodil z bytu, že on ide do práce a nech sa Viktor vráti, až keď jemu práca skončí, potom si dajú  večeru a trochu nehy.

Osobne, ale v celkom inej rovine vystúpila aj Zuzka Porubjaková. Vieš, že kedysi dabovala princeznú Amydalu z Hviezdnych vojen?
Teraz už hej. Zuzka dabuje od detstva a tu s Viktorom zahrali komunitu ľudí, ktorí väčšinu života strávia v dabingovom štúdiu so slúchadlami na ušiach a my poznáme len ich hlasy. V GUnaGU verzii sme čakanie na dabingovú slučku urobili absurdnejšie, Viktor mal so sebou hrnčiarsky kruh a vo voľnom čase robil keramiku, Zuzka štrikovala nekonečný šál babičke a hovorila, že kvôli role Amydaly sa prihlásila ako kultúrny program k našim vojakom do Iraku a odletela tam vládnym špeciálom, aby nasala tú správnu bojovú atmosféru a na základni im recitovala Mor ho.

Ešte stále ťa inšpirujú Monty Pythons, čo?
Podvedome asi áno, no keď píšem, nemyslím na nich. V každom prípade je to dodnes ten najlepší absurdný humor, aký poznám. Mali sme v hre aj scénu, v ktorej si postavy z ruskej klasiky facebookujú. Viktor a Zuzka striedavo hrali Raskoľnikova, Myškina aj Kareninovú, bavili sa o nových receptoch a o známych – postavách z literatúry. Viktor ako Kareninová chcel nakoniec skočiť pod vlak, ale Pendolino meškalo a prišiel len nákladiak s uhlím, tak neskočil, aby si nepokazil outfit.

Štvrtým hercom na javisku boli projekcie a videoart. Juraj Demovič, s ktorým už roky spolupracuješ, urobil so svojím tímom aj časozbernú reklamu…
Inšpiroval sa klipmi, v ktorých na bilborde urobili z nepeknej dievčiny femme fatale. Tak pod heslom – omladnite na internete – upravil naše portréty. Aj ja som skrásnel, pribudli mi vlasy a schudla tvár – prosto, digitálna liposukcia. Demo urobil aj strihovú montáž z animáku Scoooby Doooby Doo a zo seriálu Veronika Marsová. Scoobyho totiž kedysi daboval Viktor, Marsovú, tínedžerskú detektívku zase Zuzana. V strihovej montáži obidvaja improvizovali dabing, v ktorom sa rodil milostný vzťah medzi psom a dievčinou, a občas sa im zadaril dosť hardcore humor. Videoart v tejto hre pokladáme s Demom za mladšieho brata Lary.

Tú ste robili pred deviatimi rokmi, čas pekelne letí. Ako odvtedy pokročili technológie?
Ako keď vrtuľu nahradíš tryskovým motorom. Čo sa kedysi programovalo hodiny, dnes vzniklo pár kliknutiami. Bola to dobrá bodka za týmto typom predstavení, v ktorých som projekcie používal dosť často. Okrem Lary aj v Komikse a v Láske. Posledné dve sa mi ale do knihy nezmestili.

Hra veľa chodila po zájazdoch, ale jej intenzívna energia jej skrátila život. Vypukla na palube „vzbura na Bounty“?
Nikto nikoho nehodil žralokom, akurát prišla ponorková choroba. Zuzka aj Bene začali mať problém hrávať s Viktorom, on sa totiž veľmi dal unášať svojimi improvizáciami, jeho výstupy narastali rádovo v minútach, pridával si repliky a kolegovia mali problém s reakciou, lebo sa odchyľoval od scenára. Viktor je prosto jadrový reaktor, nikdy dvakrát po sebe nepovie isté repliky rovnako, a to je klada pre spoluhercov. Začali byť z toho unavení a tak sme sa priateľsky dohodli, že dohráme do konca roka a potom hru stiahneme. Je to škoda, lebo sme to mohli dávať dodnes, záujem bol obrovský, ale divadlo je živý organizmus, hneď vidieť, keď začne krívať. Na druhej strane, aj Viktor pochopil, že disciplína neznamená šikanovanie a že ju treba dodržiavať, lebo drží tím. Rozchod inscenácie prebehol v priateľskom duchu, nijaké sekery sa do stola nezatínali, hra predsa žila už niekoľko sezón a videli ju davy divákov po celom Slovensku. Škoda, že nevzniklo „teplé cédečko“, ktoré mal spievať Viktor a Bene mu chcel napísať pár rapov, myslím, že by to bol dobrý marketingový fór.

Jozef Bednárik bol veľkým priateľom GUnaGU a táto hra ho zvlášť dojala. Keď sa zasmial v sále on, vedel si, že si trafil pointu…
Beďo nám bude chýbať, videl od nás v ostatných rokoch všetko. Na premiéry nechodil, to on nemusel, ale prišiel vždy na reprízu, keď bol kus už ohraný. Vždy prišiel dozadu do šatne a hovoril svoje dojmy. V Som hot dog považoval za najsilnejšiu scénu, kde nepadlo jediné slovo, všetky sa totiž premietali. Inscenoval som četovanie syna s matkou, mama sa chváli, že je prvýkrát na internete, že sa učí mailovať, a on jej napíše, že je gay. Je to veľmi bolestný dialóg. Tým, že ho vidíme len ako naskakujúce písmená za kurzorom, získava zvláštnu silu. Syn nakoniec mamu naučí robiť smajlíka. Viktor hrá syna, Zuzka mamu, počuť len šťukanie klávesníc a potom sa ticho pridáva ženský plač. A cez celú scénu pomaly bežia riadky s priznaním. Beďo mal z našich hier rád tie osobnejšie, poetické. Vždy sa zaprisahával, že nám dá urobiť pohyblivé schody, aby sa do nášho undergroundu vôbec dostal. Žiaľ, elevátor už asi nikdy nebude, ani Beďo v GUnaGU. Osobne to považujem za obrovskú stratu.

„Som malý chlapec, kráčam po brehu rieky, mám šesť rokov. Vo vrecku mám bábiku. Veľmi ma baví hrávať sa s ňou. Ešte netuším, čo ma v živote čaká. Kto ako šesťročný vie, čo z neho bude? Či bude na autíčka, či na bábiky? A už vôbec nevie, prečo z neho bude to, čo musí byť. Mám iba šesť a pred sebou toľko možností! A všetky cesty sú otvorené! A môžem byť, kým si len zmyslím! V živote sa mi splní, čo budem chcieť! Tak si kráčam a všetko ma ešte len čaká…“
Viktor (Som hot dog)