Smrtičky a vraždeníčka
Prvýkrát ste urobili hru, ktorá nebola sériou klipov a výtvarných situácií, ale zovretým príbehom, akoby vyrezaným z jedného kusa, ktorý gradoval k silnému finále. A pritom stále bolo cítiť nadhľad a humor v najzrelšom tvare, aký dosiaľ GUnaGU urobilo. Ako vznikala táto „manželská biológia“?
V posteli. Bol som už niekoľko mesiacov preč z medicíny a začali mi dochádzať peniaze, aj keď som každý deň intenzívne písal, aby som sa uživil, ale kým sa mi to podarilo, prešli ďalšie dlhé mesiace a ja som občas býval bezradný. Ležal som cez deň v perinách a robil si poznámky k budúcim hrám, alebo som len tak monitoroval plafón. Aj Elfride Jelinek vraj rok ležala v posteli a rovnala si v hlave, čím bude. Posteľ je prirodzené miesto na meditáciu – leží na hranici reality a snov. Pridlhý pobyt môže byť však vražedný. Myslím, že najväčší kumšt je prísť na to, kedy vstať.
Jelinek to odhadla a vidíš, má Nobelovu cenu.
Keby to bolo také jednoduché, spisovatelia by vylihovali ostošesť. U nás doma bolo z toho celkom dusno, poriadne som neživil rodinu a nastávali situácie, keď som musel tajne vybrať dcére pokladničku. A to všetko iba preto, že som na sebe a na svojej rodine overoval experiment, či sa na Slovensku dá uživiť iba písaním literatúry. Výsledok poznáš, som tu, robím, čo som chcel, a uživí ma vlastná tvorba bez toho, aby som musel robiť reklamného textára, aj rodinu mám stále tú istú, nepoložilo nás to na lopatky, tá mizéria prvých rokov, keď som začínal byť na voľnej nohe, takže v podstate happy end, nie? A Smrtičky a vraždeníčka sú práve o tom najťažšom období, keď som konečne skočil do studenej vody a bol len a len tým, čím som chcel byť.
Veď to je obrovský luxus, robiť si, čo chceš. Za to si musel čímsi zaplatiť. Nebolo ti ľúto za medicínou?
Za nekonečnými hodinami na operačnej sále, pri ktorých sa zastavil čas, za tými nočnými službami cez Vianoce a Veľkú noc, ktoré som ako najmladší dostával, za tou drinou na oddelení, keď som bol len vysokoškolsky vzdelaný proletár v bielom plášti, za tým mi naozaj nie je ľúto. Získanú slobodu som zaplatil neistotou. Nielen ekonomickou, ale vnútornou. Vedel som, že s každou novou hrou a knihou začínam od začiatku, že spisovateľa posudzujú vždy znova, že úspešná hra znamená zvýšené očakávania od tej ďalšej, na ktorú sa kladú stále vyššie nároky než na predošlú. A chyby sa neodpúšťajú. Myslím, že je to fér. Na jednej strane je publikum a na druhej autor, roly sú podelené. Publikum verí autorovi a on ho nesmie sklamať a ak, platí neúspechom. Zásluhy za diela minulé sa rátajú iba v čítankách a keby sa nám v GUnaGU ďalšia hra nepodarila, ľudia jednoducho neprídu. A ja to beriem, lebo to tak má byť.
Ale Smrtičky sa vydarili a po prvých dvadsiatich reprízach, keď ste očakávali pokles záujmu, naopak začalo chodiť čoraz viac divákov. A nielen mládež, ale aj starší ľudia. Prvýkrát si vás našlo zrelšie publikum.
Bola to hra o vzťahoch a tým bola univerzálna, téma išla naprieč generáciami, našli sa v nej začínajúce páry aj dlhoroční manželia. Všetci sme v živote občas zažili situáciu, keď tomu druhému povieme – niekedy by som ťa najradšej zabil! Nemyslíme to vážne, väčšina z nás našťastie v afekte nevraždí, ale slovami iba ventiluje napätie. A ja som túto situáciu posunul do absurdnej roviny. Hádky partnerov navzájom, ale aj spory so susedmi sa v hre riešia vraždou, po ktorej mŕtvi okamžite ožívajú a príbeh ide ďalej, akoby sa nič nestalo. To sú tie malé vraždy, ktoré denne konáme, a tie malé smrti, ktoré na nás čakajú, odtiaľ ten zdrobnený názov. Je to jedna z mojich najobľúbenejších metafor, ktoré som kedy na javisko dal. A že vzťahy v hre boli zaujímavé, napovie táto schéma:
- Viktor chce Slávku
- Slávka chce Drahoša
- Drahoš chce Evu
- Eva chce Vadima
- Vadim chce psa
Toto je už druhý opus po sebe, v ktorom si nehral. Žeby si konečne pochopil, že tvoje miesto je na opačnej strane javiska?
Nemal som hrať ani rok predtým v Pressburger blut, ale Zuza Benešová vtedy s Mizerom odchádzali do Kanady a ja som ju nahradil. V Smrtičkách som robil už len technika, chcel som byť na predstavení, ale nenápadne, vzadu. V tom čase mi moje herectvo už prestávalo chutiť, boli sme obklopení stále lepšími hercami a ja som už nemusel brať ďalšie roly. Postava Viktora bola silno autobiografická, aj keď sme sa s Margarétou nikdy nevraždili ako moji javiskoví manželia. Po premiére niektorí naši kamaráti zobrali hru doslovne a ľutovali moju manželku. Nuž, pobavilo nás to. Chápem ich, že postava spisovateľa zvádzala k porovnávaniu, ale môžem na to povedať len jedno – aj Shakespeare, keď písal Macbetha, nemusel byť vrah a zločinec, aby sa vžil do kože kráľovraha, prosto autori na celom svete prežívajú vo svojej mysli príbehy iných, ktoré vypozorovali, a robia z nich univerzálne diela. Takže ak nabudúce napíšem, že môj hrdina má erekciu, práve keď odbíjajú zvony na katedrále, netreba na mňa volať psychiatra.
Karol Vosátko sa tu ako režisér definitívne našiel – stvoril z nehercov Baleka a Belešovej dojemný pár a profesionálov Adamca a Sklára vyprovokoval k činohernému prejavu, ktorý vedeli v sekunde strihnúť do grotesknej skratky, aby sa z nej po troch sekundách zase vrátili do civilného prejavu.
Karol používal hudobné jingle, ktorými akcentoval zmeny v deji, nielen významotvorné, ale často aj banálne. Tak ako v živote nie všetko, čo povieme a urobíme, má zmysel a váhu, tak aj v hre boli zdôraznené momenty rôznej významovej sily. Celú hudbu robil Radko Orth s formáciou, ktorá bola základom skupiny Made 2 Mate. Hra bola napísaná dávno predtým, než sme ho oslovili, a zvláštnou náhodou spisovateľ Viktor má v scenári civilné meno ako on – Orth. Vlado Balek hral svoju životnú rolu, Vadima, ktorý zbiera modely lietadiel a letectvu rozumie lepšie ako ženám. K nemu chodí Eva, sklamaná z manželstva, hľadať pochopenie, ale dozvie sa len historky o pilotoch kamikadze. Vlado, ktorý okrem iných spanilých múz pestuje aj tú výtvarnú, namaľoval do hry obraz. Jeho samotársky monológ pravidelne vyvolával salvy potlesku, ale diváci, ktorí ho poznali z predchádzajúcich hier, vôbec neboli prekvapení. Belešovej som napísal čechovovskú postavu ženy, ktorá nie je šťastná a márne sa pokúša uniknúť citovej smrti vo vlastnej rodine, a Adamcovi postavu jej sebeckého manžela. Hrať som nemohol (a nechcel) z už spomínaných dôvodov – téma bola priveľmi osobná a postava ťažká. Povedal som si, že si ju nepokazím, a tak sa v GUnaGU prvýkrát uviedol – a výborne – Vanekov kolega z pražskej DAMU, čím sa začala naša viacročná spolupráca. Karol svojou réžiou udržal postavy v realistickom výraze, ktorý nečakane nabúraval jinglami, na čo herci reagovali minimalistickým tancom, aby vzápätí strihli inú náladu.
Povedz úprimne – naozaj ti hranie nechýbalo? Už si sa nechcel zabávať na javisku?
Začal som sa baviť pred javiskom. Keď som videl, kam sa dostávajú postavy bez mojej účasti, pochopil som, že dobrý herec je pre autora požehnaním. Oslobodilo ma to v písaní a už som nemusel podvedome myslieť na tú či onú pasáž, že ako ju, preboha, zahrám? Začal som písať ďalšie hry vopred hercom „na telo“, písal som pre konkrétne tváre a pár rokov mi to stačilo. Potom som prišiel na to, že písať treba pre ideálneho, dokonalého herca. A roly prichystať tak, ako by ich mali hrávať javiskoví bohovia, a že adresovať ich konkrétnym ľuďom môže byť aj riadna brzda. Autor sa môže mýliť. Veľakrát mi potom režisér obsadil hry úplne proti typom postáv a predstav si, fungovali. Ako keď sa v malom hobitovi nájde hrdinský duch. Tolkien už dávno vedel, že malý Frodo bude lepší hrdina než dvojmetrový kulturista.
Tuším celé javisko zaberala spisovateľova posteľ?
Tam za ním chodila nielen manželka a otravní susedia, ale aj jeho múza, ktorú nezabudnuteľne zahrala Slávka Halčáková. Bola to nonverbálna rola a ona zhmotňovala Viktorove erotické sny. Zjavovala sa zásadne v modrom negližé. Keď vošla, mužom v sále počuteľne hustla krv. V nasledujúcich hrách sme využili celé jej plnokrvné herectvo a nehu, no aj improvizačné schopnosti, ale tu dokázala obrovskú pokoru, mlčky zahrať mužský sen a zase zmiznúť.
Peter Sklár hral suseda, ktorý každú sobotu zvoláva ostatných na dvor paneláka, kde športujú a cvičia ako domobrana. S výnimkou čiernej ovce, spisovateľa Viktora.
Bolo to v časoch mojej mečiarovskej paranoje, keď sa mi len stačilo pozrieť z okna na dvor, kde medzi troskami detského ihriska s pokazeným kolotočom a hojdačkami poletovali vo vetre igelitové tašky. V panelákovom dvore sa vždy tvoril vír a stromy boli ovešané odpadkami. Možno si spomínaš, že vtedy sa verejne o domobrane uvažovalo, ale chvalabohu, rozum zvíťazil a po uliciach nezačali pochodovať vyholení chlapci. Zámerne sa vraciam k tým časom, ako po celý život riešim našu históriu. Prežil som tridsať rokov v totalitnej krajine a takmer toľko aj v demokracii a stále viac som si istý, že nič nie je krehkejšie ako to, čo máme teraz. Jedného rána sa môžeme zobudiť do novej, sofistikovanej totality a väčšina ľudí si to ani nevšimne.
Rok a pol po premiére sa stalo čosi nečakané – GUnaGU podľa Smrtičiek nakrútilo televízny film!
Vďaka, že si použil výkričník, lebo nie je samozrejmé, aby na Slovensku divadlá nakrúcali filmy. V Čechách to vtedy nebola vzácnosť, ľudia z pražského Sklepa už mali v TV vlastné programy, záznamy inscenácií aj autorské filmy, veď tam boli Vorel, Steindler, Vávra… Ale tentoraz musím našu verejnoprávnu pochváliť, lebo si nás v pravý čas všimla. Film sa volal Najradšej by som ťa zabila a pôvodná hra bola v Karolovej réžii na nepoznanie zmenená. Samotárskeho modelára, povolaním otorinolaryngológa, som si zahral ja, Balekovi som pripísal tajomného muža z Vilniusu, okrem nás si zahrala aj Jana Hubinská, ktorá na nakrúcanie brávala svoju malú dcéru, a tak sa moja Dorotka, ktorú som tam brával zasa ja, mala s kým hrať. Exteriéry sa nakrúcali v Petržalke pri základnej škole na Gessayovej ulici, pred ktorou bol vtedy na betónovom podstavci rozpadávajúci sa Delfín L 29 ako zvyšok socíkových čias, keď sa mestá občas vyzdobovali vyradenými stíhačkami. Výpravu robil Aleš Votava, ktorý dopodrobna nafotil vestibul môjho vtedajšieho paneláka a v štúdiu postavili jeho kópiu. Bolo to desivé déjà vu, vidieť sadrokartónovú imitáciu domu, kde som žil už desať rokov. V tom období som mal za sebou niekoľko filmových roličiek, v Dušekových Práškoch na spanie i v Lutherovom Skús ma objať, a tak som si do tretice, keď už som ho nerobil, aspoň lekára zahral aj tu. Všetky tie nakrúcania ma utvrdili v poznaní, že sa pred kamerou necítim dobre a že nakrúcať už nechcem, aj keď výsledky boli znesiteľné. Potom mi ešte pár rokov volávali z kastingových agentúr, že by pre mňa čosi mali, ale ja som sa od svojej filmovej kariéry radikálne odstrihol a hrávam už len v GUnaGU.
„Nevarte hlivu! To je pasca, hliva! Chcú nás dostať na kolená! Tisíc spôsobov, ako odmäsiť národ! Plazivo infiltrujú naše kuchyne. Národ bez mäsa je slabý. Nič nedokáže. Nikdy nebude mať more. A to oni chcú.“
Drahoš (Smrtičky a vraždeníčka)