Rozhovor s Viliamom Klimáčkom

Tušil si niekedy, že GUnaGU doslova objaví takých hercov ako Petra Polnišová, Slávka Halčáková, Peter Sklár, Dano Dangl, Viktor Horján, že tam nájde druhý dych Peter Batthyány, Roman Pomajbo, Zuzka Šebová, Csongor Kassai a mnohí ďalší? Že z vtedy neznámych hercov sa u vás stanú dnešné hviezdy a vy divadlom, akému sa zvyčajne vravieva kultové? Čo bolo na začiatku? Ako vôbec niekomu napadne založiť divadlo?
Ako? Vo vani. Presne si to pamätám, bol rok 1979, bol som druhák na medicíne, kúpal som sa v rodičovskom byte v Starej Turej, voda bola teplučká, prednedávnom som začal písať prvé básne a v tej vani mi došlo, že je len na mne, či budú dobré alebo zlé, že nepotrebujem na písanie ničí súhlas, iba vlastné chcenie, veď v tých rokoch nikto ani netušil, že som básnik, prosto v tej vode som si zrazu uveril, že to dám.

Ale GUnaGU vzniklo až v roku 1985, nie?
Samozrejme, ale keby som si vtedy vo vani neuveril, ďalej už nepíšem a o nič sa nesnažím. Je hrozne dôležité si uveriť, aj keď druhí na tvoju tvorbu kašlú, hoci oprávnene. Moje prvé básne boli mizerné a dialógy, inšpirované Suchého hrou Jonáš a tingltangl, tiež za veľa nestáli, ale nikoho som nimi neobťažoval. Písal som ich len pre seba, s pocitom, že možno raz budú jedlé. Bol som neviditeľný autor, vedelo to o mne len zopár známych, okrem iných aj Ivan Mizera, s ktorým sme GUnaGU potom založili.

To už sa konal, povedané s Rudom Slobodom „útek z rodnej obce“. Čo ty a Bratislava?
Veľká láska. V roku 1977 som tu začal študovať medicínu a objavovať naše mini veľkomesto a jeho viechy. Súkromná vináreň U tetušky, tam, kde dnes stojí hotel Falkensteiner, sa stala mojím druhým domovom. Andrej Zachar, kolega z ročníka, ma zoznámil so svojimi bratislavskými kamošmi, a tak som začal s nimi piť, prespávať mimo internát, chodiť na koncerty a debatovať o knihách, kúpil som si tenorsaxofón a hrával v lese improvizovaný jazz, striedavo som sa zamilovával do mladších aj starších spolužiačok a hneď nato odmilovával a konečne som začal písať poriadne básne, ktoré potom vyšli v knihe Až po uši. Skrátka, čím viacej som žil, tým menej som sa učieval a prospech mi začal povážlivo kolísať, až ma takmer vyhodili zo školy, a preto som svoju socíkovú bohému radšej trochu zabrzdil. Tým sa spustila moja dlhoročná schizofrénia, že čomu dať prednosť – kumštu alebo medicíne?

Vyhralo divadlo, to už vieme, nechcel si byť najlepší herec medzi lekármi a najlepší lekár medzi hercami a ani jedno nerobiť poriadne. Ale kde sa zobrala v takom plachom človeku – veď sa poznáme už päťdesiatpäť rokov – chuť exhibovať?
Pozri, ja som býval tučné dieťa, ktoré si na základnej škole zopár týpkov riadne vychutnalo. Bol som najlepší žiak triedy a štvorkári mi to dali pocítiť. Zbiť som ich nevládal, tak som ich radšej zabával, aby mi dali pokoj. Čosi podobné som čítal aj v životopise Woodyho Allena – šoumenstvo z donútenia, exhibícia ako ochrana. Na strednej a vysokej sa mi už nikto nevysmieval, predsa len to už nebol kolektív budúcich traktoristov a skladníkov ako na základnej, ale chuť zabávať druhých mi ostala. Ako medik som dva roky hrával v Divadle u Rolanda, v slávnej pivnici na Hlavnom námestí, kde je dnes Japonský konzulát. Klenba tam bola tak nízko, že v predných radoch sa museli skrátiť nohy na stoličkách, aby tí zozadu videli. Diváci boli natlačení ako sardinky, v prvých radoch mali kolená až na brade, ale všetci do jedného to miesto milovali. Prvýkrát som tam videl Lyrické divadlo s pásmom o Desnosovi a Prévertovi. Kvalita hereckých výkonov však nebola tým, kvôli čomu sa tam chodilo, hlavný bol humor a nespútaná poézia. Tá pivnica smrdela slobodou. Bola v nej optimálna temperatúra pre slovenské hlavy. Najlepší tam boli Pegasníci, študenti Matfyzu. Hrali dva zásadné tituly malých scén osemdesiatych rokov – Prostonárodnie a West Child Story. Ivan Mizera – ako ináč, matfyzák – v nich hral na klavíri, dali sa tam vidieť pesničkári zo Slnovratu, aj súbory Faust a Ívery. A všetci si boli navzájom tak trochu konkurentmi. A v Íveroch som ako medik tretieho ročníka zakotvil. Hral som v Macourkovej Hre na Zuzanku a v Suchého Takej strate krvi, kde som trúbil na saxofón a chvíľami hádam bol aj vtipný. A to všetko v Divadle u Rolanda, kde kedysi začínal aj Jaro Filip či herecky sa mihol Rudo Sloboda. Odvtedy mám vášeň pre hranie v podzemí. Ale skutoční krstní otcovia GUnaGU, vďaka ktorým sme vznikli, a oni sa to nikdy nedozvedeli, lebo už boli zopár rokov na druhom svete, sa volali Jiří Voskovec a Jan Werich.

Mal si v škole radšej slovenčinu, alebo matematiku?
Slovenčinu.

Čo znamená GUnaGU?
Tak GUnaGU znamená parafrázu z Hviezdoslava – k ľudu, k ľudu mládež moja, k ľudu sa maj, k svojmu ľudu, GU národu, GU ľudu!

A pre tých, čo mali radšej matematiku?
GUnaGU rovná sa guľa na guľtú. Graficky správne tam má byť guľa z kartových symbolov, kam patrí aj ♠ ♣ ♥ ♦. Guľa na karte je, ako isto vieš, guľatá rolnička, zvonček. A maličká rolnička je aj v exponente mocniny (o)º.