(hra divadla GUnaGU v 4 častiach inscenovaná pri príležitosti 80-tych narodenín E. Ionesca)

Kurz slovenčiny pre Slovákov, verbálny balet a cestovanie v einsteinovskom vlaku.

Tri krátke obrazy: prvý je kolážou učebnice slovenčiny pre zahraničných Slovákov a je najčírejšou ionescovskou poctou hry, pretože, ako vieme, Plešivá speváčka Ionesca napadla po prečítaní konverzačnej príručky.

Druhý obraz je balet na Mizerovu experimentálnu hudobnú kompozíciu na tému totality spisovnej reči, s rytmicky nastrihaným hlasom Viliama Záborského, ktorý sa z vinylovej platne prihováral zahraničným študentom, učiacim sa slovensky…

Tretí obraz Piesy je realistickou mini drámou cestujúcich vo vlaku, ktorý sa rúti rýchlosťou svetla (bol to obľúbený nástroj na vysvetlenie teórie relativity), akurát náš vlak sa rúti do temnej a neznámej budúcnosti.

Hru sme písali v období balkánskej vojny a je výrazom našich úzkostí, ktoré sme prekonávali humorom.

Vtip je v tom, že publikum sa nikdy nedozvie, čo sa počas prestávky stalo – takisto ako sa nedozvieme, čo všetko z nášho provinčného sebapreceňovania a nezmyslu našej navonok dramaticky ešte nevyhrotenej situácie nám otvorí v blízkej budúcnosti cestu na Balkán. A keď k tomuto zlomu naozaj príde, potom bude treba, podobne ako v prípade Piesy, rekonštruovať všetky vyprázdnené a zmyslu zbavené náznaky predchádzajúcich dejov, ktoré k nemu viedli.
Adam Bžoch, Fórum mladej kritiky II

V porovnaní s otřesem, o kterém mluvili diváci bratislavští, jsem byl cizincem: to, co se mne dnes jeví jako pouhý stylistický atribut absurdního dramatu, představuje pro druhého ve stejné chvíli metaforu tak žhavou jako opravdový děs.
Karel Král, Svet a divadlo, 2/93

Je v tom čosi z nostalgie ruských civilistných filmov aj z krutej absurdity havlovských sociálnych paródií – je v tom niečo, čo diváka spolu s hrdinami urazí a poníži, niečo, čo presiahne z metafory do duše.
Martina Krénová, Kultúrny život 7/93

Text hry bol publikovaný v časopise Svět a divadlo, 2/93.