Pitbull

Roman Pomajbo v životnej role charizmatického sviniara, ktorý vstane na svojom pohrebe z truhly, aby divákom porozprával posledný deň svojho života. Hráte o konkrétnom človeku?
Skôr než o nejaké mená mi išlo o spôsob konzumácie moci na postmečiarovskom Slovensku, o hyenizmus mocných a beztrestné okrádanie všetkých. Je to už trochu historická hra, ale menej, než by sme chceli. Podobní týpkovia tu behajú stále, akurát už kradnú sofistikovanejšie. Hlavná postava je kolážou viacerých politikov a podnikateľov či mnohých situácií, ktoré sme si tu na konci druhého tisícročia prežili. Ide o metaforickú postavu, ktorá je z mäsa a kostí – nadáva, prikazuje, poľuje, smilní, klame, ale chvíľami je aj schopná nehy a ľútosti za to, že robila chyby. Nenapísal som mramorovú sochu, no živého chlapa s reálnymi koreňmi. Pozorní diváci nájdu paralely s konkrétnymi udalosťami a ľuďmi, ale to je dnes už dejepis. Roman hrá prototyp človeka, ktorý za socializmu kradol v malom, aby v Mečiarových časoch pochopil, že môže zabezpečiť seba, svoje deti a ešte aj deti ich detí a že jeho dlhy budeme platiť nielen my a naše deti, ale aj deti našich detí. Ostala tu po ňom spoločnosť rozdelená na Nás a na Nich, stále sme tu My obyčajní a Oni nedotknuteľní, akurát už nie je také jednoduché sa v tom zorientovať, ako kedysi za totality. Oni sa po každých voľbách čiastočne menia a dopĺňajú svoje rady. V Pomajbovom podaní naznačujem, že taký človek je síce podvodník, ale že môže mať aj istý šarm, ktorým vie pôsobiť na voličov tak, že stratia zdravý rozum. Konkrétne príklady opäť v našom parlamente. Pitbull je politická groteska, ktorá by mala baviť aj tých, čo o nedávnej minulosti nemajú ani potuchy. Myslel som na mladých divákov, veď vieš, že história je moje hobby, ale tak podaná, aby nenudila. Má to byť divadlo, nie seminár z politológie. Pokúšal som sa napísať univerzálnu drámu o moci, ktorá sa síce odohráva na Slovensku, ale mala by osloviť aj celkom neznalého cudzinca, tak ako to robia najlepšie drámy o moci a zrade, povedzme až z antiky. Pokúšal som sa, ale či som aj napísal, nech súdia iní.

Treba ešte dnes na politickú hru odvahu?
Treba najmä divákov. Čo sa týka odvahy, tá, ako vieme, zlacnela. A dnes ťa už pre čosi také výlučné ako divadlo asi nikto nezabije, ale súdiť sa môže. Okolo vidíme všelijakých urazených zmrdov, ktorí miesto aby slušne konali svoju štátnu službu, žalujú všetkých, ktorí si ich dovolia kritizovať. To by bol námet na hru – známa osobnosť sa dohodne s nejakým nounejmom, že ju v médiách verejne urazí, on vysúdi od médií odškodné a potom sa obaja rozdelia. A teraz vážne – písať politické hry bolo rizikom asi vždy, raz menším, raz väčším.

Aj Shakespeare riskoval? Jeho najpolitickejší opus Richard II. bol napísaný až sto rokov po Richardovej smrti!
To je pravda, vtedy už dávno v Anglicku vládli Richardovi premožitelia. Nechcem zľahčovať silu klasikovej drámy, ale je to rovnaké, ako keby som ja dnes odvážne tepal do Franza Jozefa a Rakúsko-Uhorskej monarchie. Čo však nezmenšuje fakt, že Richard II. je úchvatná dráma a je jedno, kedy vládol. Je to modelový príbeh zneužitia moci a ako taký je nadčasový.

Opäť si zahrali Darina Abrahámová so Zuzkou Porubjakovou roly matky a dcéry. Užívaš si to?
Keby mal iný dramatik také skvelé herečky, ktoré sú rodina, bol by hlupák, keby nerobil to, čo ja. Darina hrá manželku pragmatičku, ktorá mužovi odpúšťa milenky, lebo vie, že jej finančné bezpečie to neohrozí. Pravda, až do chvíle, keď manžel nezačne prepisovať závet. Jej skutočná aj divadelná dcéra Zuzka hrá mierne retardované dievča, osobu, ktorú jej otec ako jedinú na svete nezištne miluje. Poľudšťujem tým sviniara, potom je uveriteľnejší. Karol Vosátko presne viedol všetkých hercov, dbal, aby neboli karikatúrou, ale pravdivou postavou, samozrejme, s tým „GUnaGU žmurknutím“.

Prečo Slovákov nezaujíma politické divadlo? V Čechách sa hrá veľa hier kritických k ich vláde aj veľmi drsné kabarety, kde si z mocenskej špičky tvrdo uťahujú. Bojíme sa zasmiať alebo na to kašleme?
Je nám to jedno. Každý tu rieši len vlastný život, Česi sú viac verejným spoločenstvom než my. Ale o tom už dobre písal Brecht, citujem popamäti: keď zatýkali mojich susedov, mlčal som. Keď zatýkali mojich priateľov, neozval som sa. Keď si prišli po mňa, už sa ma nemal kto zastať. V Pitbullovi znie chvíľami aj východniarčina. Sem vždy prichádzalo veľa východniarov za kariérou či za prácou. A sú to vytrvalí, ambiciózni ľudia, nie takí leniví ako my na západe. Napísal som im dialóg, ktorý som konzultoval s jazykovou poradkyňou z Košíc, ktorá sa tu stala skvelou herečkou.

Východniara hrá Tomáš Palonder. Slovák s tatárskou krvou a imidžom Taliana, navyše nadaný rocker. Preto ste mu dali rolu speváka?
Že Tomáš spieva vo viacerých skupinách, to som už vedel, a preto jednu pieseň má aj tu. Hrá ju na pohrebe svojho ochrancu a tvrdí, že ju zložil len pre túto smutnú chvíľu, lenže prezident holdingu, ktorý onedlho vstane z truhly, zistí, že skladbu zložil už pred tromi rokmi do Eurovízie, ale vypískali ho. K tejto postave ma inšpirovali všemožní speváci a muzikanti, ktorí kedy hrali akejkoľvek politickej strane na predvolebných mítingoch. Akurát ten môj sa rýchlo hodil na maródku, aby si neurobil na tribúne veľkú hanbu, ale peniaze zobral. A teraz ho kvôli nim vydierajú.

Ak dobre rátam, postava Notára je za ostatné roky tvoja posledná. Zacnelo sa ti za dlaždicami, ktoré značia podzemie GUnaGU?
Bola to taká malá rola, že sa mi zdalo až rúhaním na ňu oslovovať poriadneho herca. Je to len jeden kratučký monológ a potom pár viet. Vtedy som práve schudol vyše dvadsať kíl, a preto som si zúžený kostým vychutnával. Ale hru odvtedy už hráme dosť dlho a ja zisťujem, že po nociach sa nám niekto vkráda do šatne a zákerne mi kostým zužuje. To mám za to, že som si opäť chcel zahrať vo vlastnom divadle, aby som s ním bol viac spojený. V poslednom čase som len chodil do šatne ako riaditeľ, prinášal som zmluvy, podebatil s hercami, pozrel si začiatok hry spoza závesu a odchádzal som domov. Takto tam musím byť celý čas a baví ma, že hrám málo, lebo veľkú rolu by som už nechcel. Mne je najlepšie v tieni.

Ešte stále trpíš na každej svojej premiére? Prečo to potom, preboha, robíš?
Lebo ma to baví, baví ma písať hry nielen pre GUnaGU, ale aj pre divadlá doma či v zahraničí, baví ma skúšať s mojimi hercami, mám rád divadelný smrad, ale premiéry nenávidím. Tie v GUnaGU ešte znesiem, tam chodia výlučne tí, čo nám rozumejú a majú nás radi, ale v iných divadlách to býva prísne a zvedavé obecenstvo. To je, samozrejme, v poriadku, ľudia musia byť kritickí, ale prečo by som mal byť pri tom aj ja? Hru som napísal najlepšie, ako som vedel, a to ostatné je na režisérovi a súbore. Na premiéry síce nemusím chodiť, asi by to nebolo také faux pas, dokázal by som sa ospravedlniť, ale príde mi to neslušné vzhľadom na energiu, ktorú do mojej hry tí ľudia vložili. V drvivej väčšine cudzích divadiel moje hry robili radi, nakoniec, asi by si ich nevybrali, nie? Takže tam chodím kvôli tým milým ľuďom, ale neužívam si to. Premiéra je tromi hodinami tichej sebakritiky, v ktorej sa seba pýtam, či som to napísal dobre a či sa to nedalo urobiť lepšie. Aký som ja mohol byť šťastný človek, keby som sa vrúcne miloval!

Celého Pitbulla presedíš vzadu za oponou a čakajúc na svoj výstup počúvaš, ako hrajú kolegovia. Máš obľúbené pasáže?
Spomínaný východniarsky dialóg, kde exceluje Palonder. Jeho muzikantské ucho presne zachytilo hudobnosť východniarčiny a on ju verne reprodukuje, je veľmi komický. Potom ostávam na Porubjakovej, keď astrológovi do telefónu rozpráva svoj sen o červených mravcoch, ktoré znútra žerú starú ženu, čo je taká metafora našej krajiny, zničenej komunistami. A veľmi rád sa dívam na hádku Pomajba so Šebovou – jeho milenkou, s ktorou má dieťa. Cítim, že o sto percent stúpne iskrenie v sále, keď Zuzka rozbalí svoje herectvo a desať centimetrov od prvých divákov hrá tak, akoby šlo o život. A to, prosím, dovtedy jej kolegovia nič neodflákli a šľapali tiež naplno! Pitbull je pre mňa herecký koncert a chválim ho preto tak otvorene, že je Vosátkovou réžiou. Seba chváliť by bol trapas, nie?

Ale čoby. Kto už ťa pohladká po hlave, ak nie ty sám? Veď aj v tejto knihe sa v kuse len chváliš!
Veď to je odveká istota, dohodnúť si s kamarátom, že ťa zrecenzuje v tlači a ty mu zas inde adoruješ jeho prácu. Už klasik povedal: nazvi ma Schillerom a budeš pre mňa Goethe. Ale divadlo je pekné v tom, že je v ňom okamžitá demokracia. Tam žiadne kamarátske pomoci nefungujú. Ak nás diváci prijmú, hneď hlasujú rukami. Inak sú ticho. Na sile potlesku vieš, či si prešiel. U nás v pivnici sa stand up veľmi nenosí, je naň primálo miesta, ale ľudia si to vynahradia potleskom.

Hru, ktorá sa pôvodne volala Pustite psov, si ale v roku 2009 nepísal pre GUnaGU…
Ponúkol som ju najprv Jurajovi Kukurovi, ktorého som si vedel predstaviť v hlavnej role, ale nič z toho nebolo. Potom sme v Aréne robili Komunizmus podľa jeho námetu a toto som nechal tak. Až po rokoch mi prišlo ľúto, že hra leží v šuplíku, tak som znížil počet postáv, lebo my sme menší než Aréna, a takisto som text výrazne skrátil, aby sa dal zahrať v jednom kuse a nemusel mať prestávku ako pôvodná verzia.

Prečo nemávate prestávky?
Lebo nemáme vestibul ani kaviareň, kde by sa dala pauza príjemne prežiť. Toalety sú dvadsať metrov cez dvor, a to je v daždi nemilý bonus nezávislého umenia. A čo už, keď mrzne a sneží? Aj stavbárske dispozície niekedy rozhodujú o štruktúre hry. Svoje texty veľmi rád skracujem. Keď v nich nevyjadrím podstatu do jednej hodiny, prečo by som si mal myslieť, že v dvoch to bude lepšie?

Osobne mám z Pitbulla najradšej sen hlavného hrdinu, keď za ním prichádzajú všetci, ktorým zničil život či ich fyzicky odstránil. Pôvodne mali ich hlavy trčať zo steny ako vypchaté trofeje, uprostred jeleních parohov, lebo hra sa odohráva na loveckom ranči…
Nakoniec len prichádzajú za naším miliardárom, ale čo hovoria, je dosť tvrdé. Je to surrealistický kolotoč – ja som obesený účtovník, ktorý kryl jeho finančné podvody, Darina je novinárka, ktorá písala o ňom knihu, ale zhorela v aute, Tomáš je zahraničný futbalista, ktorého aj s celým klubom kúpil, a Zuzka Šebová hrá vozičkárku, ktorej náš hlavný aktér vybavil bezbariérový byt a založil kvôli nej Nadáciu Veselý vozíček. Čiže jediný jeho dobrý čin. To si myslíme až do chvíle, kým nevyjde najavo, že ochrnula po tom, ako ju džípom zrazila miliardárova dcéra, ktorá nemala vodičák…

Je Slovensko stále rovnaké ako na konci tisícročia?
Je o čosi lepšie. Už je tu menej Balkánu a viac Európy. A pritom táto hra k tomu vôbec, ale vôbec neprispela, lebo je – ako všetko umenie – totálne bezmocná. Ale treba sa snažiť, nie?

„Vieš, ako mohla vyzerať táto krajina, keby ľudia, ktorí vtedy mali moc, nerozkradli jej bohatstvo pre seba, ale začali by s jej obnovou? Ale napadlo nás to vtedy? Mňa veru nie. Na to musíš mať v rodine tri generácie naozaj bohatých ľudí, aby nemuseli kradnúť a konečne začali podporovať aj vedu a umenie. Dobre, kradlo sa! Trošičku aj vraždilo! No bola taká doba! Ale deti našich detí to za nás vyžehlia. Bude všetko! Bude kultúra, nemocnice aj charita! Len nám dajte čas! Keď v deväťdesiatom ležali peniaze na zemi, čo som mal robiť? Zdvihli by to iní. Horší než ja. Tak som sa načiahol prvý!“
Prezident holdingu (Pitbull)