Osídla mladého muža

Povedzme si o človeku, bez ktorého by GUnaGU nevzniklo a ktorý divadlo po pár rokoch opustil a venoval sa už iba matematike. Dnes ju prednáša ako profesor v kanadskom Edmontone, respektíve už po celom svete, patriac k absolútnej špičke v odbore. Ivan Mizera.
My s Ivanom, to bolo vždy také ozbrojené priateľstvo, boli sme si mentálne veľmi blízki, dokázali sme spolu písať, ale boli aj obdobia, keď sme sa veľmi nemuseli. Napísali sme len tri a pol hry, lebo písať so spoluautorom je vlastne literárne manželstvo, a to je predovšetkým o ústupkoch. A keď sa jeden zatne, nastáva rozvod. Ivan vedel byť úžasne empatický, ale už o pár dní ma nechtiac urazil nejakou poznámkou. Denne prečítal hrubú knihu a skvelo komponoval na klavíri. Marian Jaslovský ho raz nazval najutajenejším slovenským hitmakerom a že iní na jeho mieste by už boli milionári. S tými miliónmi neviem, no melodické nápady chrlil úžasné. Komponoval inteligentný pop aj klavírny jazz, no hrával aj organovú klasiku. A mal drsný humor, zrodený u Jarryho a patafyzikov, s ktorým som sa ja, v začiatkoch poetická duša, musel stále vyrovnávať. Skrátka, bol to zásadný človek môjho života a naše spory dávali vzťahu vyššiu kvalitu, pretože nie potľapkávanie po pleci, ale vynadané od  kamaráta nás posunie ďalej, i keď to v prvej chvíli bolí. Hoci sme už niekoľko rokov nekomunikovali, nezabúdam.

Hovorí sa, že prvá kniha sa píše ľahko, človek si na ňu šetrí nápady celý život, a že mieru talentu ukáže až druhá kniha. Platí to aj pre GUnaGU a jeho druhú hru Osídla mladého muža?
Som ročník 1958, ako Bruselská výstava, a moja generácia nejazdila na drogách, ale na alkohole. Pili sme všetci a mohutne, ale predsa len s brzdou, takže dodnes sa zo žiadneho z mojich priateľov nestal notorik a ani nemusel ísť na liečenie. Keď ste mladí, pečeň máte výkonnú ako Slovnaft, poradí si s každým alkoholom, a preto máte pocit, že litrík-dva vám neublížia. Preto sme sa s Mizerom tak smiali z propagačných brožúrok zo začiatku dvadsiateho storočia, ktoré sme nadšene zbierali a ktoré kazateľsky varovali pred démonom alkoholu, navyše v starosvetskej slovenčine. Volali sa Ťažký boj v živote mladého muža, Bratia, striezliví buďte či Osídla mládeže, boli to také rakúskouhorské bedekre vzorného mládenca, ktoré ho varovali pred pitím a pohlavnými chorobami. Tie nás inšpirovali ku hre a k jej názvu a zrazu vzniklo čosi ako dadaistická opereta.

Snažím sa s tebou intelektuálne debatovať a ty na mňa ideš s operetou? Frivolné tančeky, čipkové dámy a ľúbivé melódie? Mein Gott!
To bol Mizerov nápad a na pár minút mi ním vyrazil dych, ako práve ja tebe. Ale rýchlo som pochopil, že je to geniálny fór! Keď mohol s operetou pracovať Gombrowicz… Už si spokojný? Zaštítil som sa geniálnym Poliakom a teraz mi už daj pokoj. Osídla boli o Slovensku roku 1930, kam preniká prvý jazz, prvé autá a prvé neresti. Do Prešporka prichádza dedinský chlapec a bohémsky strýko ho priúča nočnému životu. Ale z chlapca, ktorému alkohol nechutí, sa stane mocný politik a chystá sa kúpiť všetky bary v meste – aby ich mohol zavrieť a vyhlásiť prohibíciu. A popri kázaní abstinencie na čiernom predaji alkoholu nekresťansky zarobiť. Písali sme to v rokoch, keď Gorbačov v Rusku vyhlásil „suchý zákon“, ale zober Rusom vodku, to sa nedá. K Bratislave tridsiatych rokov opereta prosto patrí. Vždy som sa rád hrabal v spoločenských lexikónoch, starých novinách, módnych žurnáloch, vo filmových magazínoch a v reklamách, Ivan zase zhromažďoval lepkavé tangá a vášnivé foxtroty, až kým neobjavil Kálmánovu operetu Vojvodkyňa z Chicaga. Neverili sme vlastným ušiam – akoby ju Kálmán písal pre GUnaGU, akurát s tým rozdielom, že on  to myslel vážne. Do hry sme prebásnili jej finále, keď dôjde k súboju čardáša a jazzu: v nočnom bare striedavo upláca kapelu bohém aj vojvodkyňa, samozrejme, bohém, flamender starých čias, čo rád počúva čardáš, prehrá. Mladá vojvodkyňa z Chicaga kapelu preplatí dolármi a tá jej do uška hrá divný uhorský jazz. A bohém smúti a spomína na mladosť na maďarskej puste, kde tráva vždy bola svieža, vzduch čistý, mlieko voňalo a devy mali malinové pery a ružové stehná. Riadna hovadina, však? A my sme ju ešte zosilnili tým, že vo vrcholnej scéne sa jazzový saxofonista, černoch, prizná, že nie je Bobby z New Orleansu, ale primáš Imro Köseghi z Pešti, natretý na čierno, a že to robí len pre peniaze. A všetci potom tancujú ako o život a na scénu sa pomaly spúšťa obrovský portrét Emmericha Kálmána, premaľovaný z Lenina.

Tri roky pred novembrom 89 ste premaľovali Lenina a verejne to ukazovali?  Oprav ma, ak sa mýlim, ale nebol to vtedy trestný čin?
Bol, keby na to niekto prišiel. Napadlo to Aleša Votavu, ktorý vtedy s nami prvýkrát robil. Aleš mal esprit a v nás vycítil veľkú energiu robiť divadlo. Po rokoch mi povedal, že práve to nasadenie, aké zažil v GUnaGU, mu vrátilo chuť do scénografie, o ktorú ho vysoká škola takmer pripravila. Že si začal veriť aj preto, lebo pri nás sa mohol tak slobodne realizovať. Lichotilo mi to, ale v prvých sezónach som sa ako nejaký inšpirátor veru necítil. Stále sme hľadali, kto sme, čo sme, odkiaľ a kam ideme, a pocit, že sa umením nemusíme živiť, nám určite dodával ľahkosť, ale za náš neprofesionálny status sme sa začínali tak trocha aj hanbiť, hoci Aleš stále hovoril, že „amateur“ francúzsky znamená „nadšenec“ a že to je pre umenie najlepšia pozícia. Potom doniesol vyradené kostýmy z fundusu VŠMU, ktoré sme si prešili, navrhol scénu a naostatok vymyslel ten portrét. Na škole totiž po nejakej akcii zvýšil obrovský Leninov ksicht, ktorý nikomu nechýbal, a tak ho Aleš skôr z praktických ako provokačných dôvodov premaľoval, stačilo len zavlasovať plešinu a oholiť briadku. Keď sme obraz na javisku podsvietili, vtedy z neho Vodca svetového proletariátu vystupoval, čo naozaj nebol náš úmysel. Zopár divákov to aj tak vytušilo, no prúser sa nekonal. Mladším čitateľom pripomeniem, že to bolo obdobie, keď sa zakazovali hry tesne pred premiérou či šrotovali celé náklady kníh alebo platní pre jediné slovo. Pred každou premiérou sme museli mať tri kladné posudky a aj sme ich mali, pretože náš zriaďovateľ oslovoval ľudí, ktorí boli naklonení nášmu typu divadla. Vtedy sa bežne do rukopisu dávali vety na podráždenie cenzora, aby mal čo vyhodiť, a tým sa neraz podarilo zakryť všeličo podstatnejšie, na čom autorom záležalo. A divadlo sa posudzovalo zvlášť opatrne, komunisti neboli takí blbí, aby kontrolovali len scenáre, pochopili, že aj z nevinného textu sa dá urobiť provokácia, a tak si vždy pozreli aj hotové predstavenie a až potom povolili premiéru. Boli to tristné predvádzačky, pri ktorých v prázdnej sále sedeli dve súdružky a traja zaslúžilí súdruhovia v kravatách a dívali sa, čo to tam páchame. Smrad tej doby geniálne vystihol Smoljak so Svěrákom vo filme Nejistá sezóna.

Pamätám si ťa z tých čias, najradšej si písal v cukrárni oproti Michalovi pri káve a likérovom špici, ale často si chodil aj k Fašistom, do Zeleného domu či do Prašnej bašty. Prvú hru ste s Mizerom vymysleli viac vo vinárni, kým druhú v kaviarni. Od vína ku káve, je v tom nejaká evolúcia?
Čo sme mali ísť do parku k veveričkám? Kaviarne a vinárne sú veľkomestská príroda. Nechodí sa do lesa, ale k Dežmárovi, do Julky či do Metropolky atď. Všetci správni umelci vždy mali svoju kaviareň, hovorili sme si, Devětsil, Davisti, Nadrealisti, čo my budeme iní? Tak sme začali s Ivanom hľadať tú svoju, ale v osemdesiatych rokoch to bola tristná prechádzka, všetky slávne kaviarne zomierali jedna za druhou. Začali v sme v Luxorke, práve bola obnovená, samé sklenené vitríny a v nich klobúk a palička básnika, už chýbal iba vypchatý Janko Smrek. V kúte sa nahlas bavili vyžraní veksláci, bol tam prievan, preto sme hneď vypadli. Tam sa dal napísať len nekrológ za bratislavskú bohému. U Michala sa zase schádzalo priveľa spisovateľov, tam sa hovorilo len o literatúre, prípadne sa balili dychtivé poetky, ale okrem promiskuitno-alkoholického vyžitia to nebolo miesto pre nás. Cítili sme sa generačne mimo – nevyhľadávali sme spoločnosť hercov a režisérov, ale lekárov, matematikov, inžinierov. Takmer nikdy sme sa nebavili o divadle, ale skôr o jazze či o nových knihách. Každý štvrtok sme si privstali a išli sa postaviť do radu pred Českú knihu. Vtedy chodili novinky, tam som si vystál prvého Viana a prehodil pár slov s Lacom Terenom, ktorý čakal zasa na svoju knihu. Občas ku mne dokoloval samizdat na tenučkom prieklepovom papieri a za noc som musel zhltnúť Orwellov 1984 či Havlove hry. Možno aj preto mám z kníh, ktoré ma formovali, dodnes taký silný zážitok, lebo som si ich musel vybojovať. Dnes už nimi pretekajú police kníhkupectiev a všetko sa dá zohnať cez internet. Už si nekonečnú ponuku neviem vážiť, vlastne ma obmedzuje. Ak bolo v neslobode osemdesiatych rokov čosi pozitívne, tak to bola ostrosť vnímania, s akou sme čítali knihy či počúvali hudbu. Či chodili na brnianske Ha divadlo či Provázek, čo boli pozitívne ostrovy, vďaka ktorým sa za socíku dalo prežiť. A veril som, že pre divákov sa takým miestom raz stane aj GUnaGU.

Osídla nasadli na typický kolotoč najlepších amatérskych hier tých čias – obehli celoslovenské súťaže v Poprade, Prešove aj Scénickú žatvu v Martine.
Áno, tie tri mestá boli socíkový Otec, Syn aj Duch Svätý divadla, méta všetkých amatérskych divadelníkov. Súborov ako my bolo veľa a každý chcel na celomestskej súťaži vyhrať nie kvôli egu, ale aby hru udržal. Na premiéru vám totiž prídu kamoši a manželky, na prvú reprízu príbuzní z Bratislavy, na druhú aj tí zo Serede a z Malaciek, ale ak na vás nezačnú chodiť normálni diváci z ulice, skončili ste. Pravda, ak nevyhráte mestskú súťaž a neposuniete sa ďalej. Aj preto sa všetci drali do Popradu, Martina, Prešova, kde sa dalo stretnúť veľa známych a hŕba oddaných divákov a kde bola atmosféra, z ktorej sa potom žilo ďalší rok. Divadlo bolo čosi ako súkromná elektráreň, nabíjali sme sa ním, aby sme vydržali ostatné nudné mesiace. Veď ja som stále pracoval v Ústave kardiovaskulárnych chorôb na Partizánskej, vstával každé ráno o šiestej, denne dával tri anestézy a slúžil šesť, sedem nočných mesačne. Čo už ma tam čakalo okrem atestácie a driny až do dôchodku? Ale občas tam bola pohoda, najmä keď nám maľovali kliniku a neoperovalo sa, to som sa len ráno ukázal na vizite a odtiaľ som šiel do lekárskej izby, prezliekol sa, zobral si kufor s tenorsaxofónom a tak-tak že som stihol autobus, ktorým sme odchádzali na divadelný zájazd. Ja jediný som mal fixný pracovný čas, ostatní v GUnaGU robili v školstve, teda boli oveľa slobodnejší a mohli chodiť aj častejšie na skúšky, čo som ja pre služby nestíhal. Vznikalo preto vzájomné napätie, lebo veľakrát, kým som skončil na klinike a električkou sa doteperil až do Ružinova, som meškal.

Prečo ste hrali tak ďaleko od centra?
Lebo sme nič iné nezohnali. Ale diváci si nás našli aj tam a verne chodili. Periféria v tých časoch nebola prekážkou. Povestná bola napríklad Vajnorská ulica, jej ObKaSS (hádanka – kto vie, čo tá skratka znamená?), kde vždy bola skvelá dramaturgia – divadlá, výstavy, koncerty, burzy. Od kín a kamenných divadiel sa nedalo čakať takmer nič, ale do klubov a malých kulturákov sa prešmyklo aj to, čo inde nemalo šancu. Vtedy si sám nemohol založiť ani amatérske divadlo, vždy muselo byť organizačne pri nejakej škole, továrni, klube, kultúrnom dome. Nás tak prichýlil DK Ružinov, čo bola zásluha Andreja Ferka, išiel prosto za vedúcou, čo jej povedal, neviem, ale zobrali nás tam a dali nám k dispozícii malú sálu. Dokonca nám aj vybavili sústredenie v Modre, bývali sme v rovnomennom hoteli, ktorý už vtedy mal najlepšie roky za sebou. Osídla sme skúšali v neďalekej telocvični a práve tam, uprostred žineniek a bradiel Mizera vymyslel, že z hry bude opereta.

Pamätníci uvádzajú, že ty, pohybový monolit, si na javisku tancoval?
A nie ledajako, predvádzal som choreografiu! Pohyb s nami robila Zuzana Hájková, dnes umelecké šéfka Divadla Štúdio tanca, vtedajšia študentka VŠMU, ktorá okamžite pochopila, aký materiál vo mne a v Mizerovi má. Z vínovej fľaše diamant nevybrúsiš, no ona z nášho minimálu vykresala číslo, ktoré sme tancovali v kálmánovskom finále. Nikdy sme sa nesnažili o takzvaný humor, iba sme úprimne chceli byť čo najlepší, v tomto prípade tanečníci. A z tých nenaplnených očakávaní vznikalo komično. Osídla aj napriek jazykovej bariére mali medzinárodné vyžarovanie a nás s nimi pozvali do Rakúska aj do Talianska na zájazd, čo je historka na pol knihy.

Dám ti desať riadkov.
V Martine nás videl hrať Herr Mayer, budapeštiansky dopisovateľ Volkstimme, čo boli rakúske komunistické noviny, v Bratislave podpultové, lebo obsahovali program ORF, ktorú všetci pozerali. On nás pozval do Bad Radkersburgu na festival, kde nás pustili len preto, že sa s nami zviezlo aspoň toľko súdruhov a tajných, ako bolo nás. Napriek tomu sa nám aj tak podarilo prepašovať do Bratislavy exilové časopisy a knihy. Vlasť nás na cestu vybavila pár šilingami vreckového, asi tak na dva záchody a pohár koly, štandardné devízy tých čias. V Rakúsku nás videli hrať Taliani z Teatro Si a hneď nás pozvali do Perugie. Aj tam sme o rok išli len preto, že Perugia mala družbu s Bratislavou a najmä, že sa s nami opäť mohli zviezť ďalší súdruhovia, ktorí by sa inak za železnú oponu nedostali. Ja som bol prvý raz vo Viedni až ako gymnazista a toto bol môj druhý pobyt na Západe. Ale nesťažujem si na blbú dobu, GUnaGU si tých pár dní v prehnitom kapitalizme užilo. Aparatúru a vinylové platne, ktoré som vtedy prepašoval do Československa, počúvam dodnes.

„Na Slovensku bolo všelijakých odkundesov vždy dosť, ale svojich pánov sme nikdy nemali. Byť pánmi, to sa musíme ešte len učiť!“
Emil Emo Böhm – bohém (Osídla mladého muža)