Modelky

Modelky sú jeden veľký popkultúrny žúr a sú celé projektom Karola Vosátka. On pracuje inak, ako ty, nezačína od textu, ale od ľudí. Ktorí to boli?
Urobili sme prvýkrát v živote konkurz a prišlo nám šesť fantastických herečiek, pričom sme hľadali iba jednu. Vtedy sme si povedali, že to je signál z nebies a že ich nesmieme nechať iba tak odísť, a chystali sme sa pre ne všetky napísať hru. Už som písal podľa starých inzerátov, vernoviek aj šatňových rozhovorov, tak prečo by som to neskúsil podľa nových ľudí? Ako to už chodí, ja som začal písať čosi iné a kým sme dorobili rozbehnuté hry, dievčatá sa rozpŕchli a s tými, čo ostali, začal Karol pripravovať prvú verziu Modeliek. Sedávali v kaviarni U ruže a voľne sa bavili, Karol zbieral nápady, myslím, že ho k tomu priviedla aj jedna z nich, volala sa Laura a kedysi predvádzala módu. Tá prvá skupina herečiek, kam patrila napríklad aj Heňa Mičkovicová či Gabika Škrabáková, naostatok v GUnaGU nič nerobila, Karol projekt odložil, lebo sa mu nedaril začiatok, dokonca sme vrátili aj grant, čo sme od ministerstva kultúry mali, prosto – vyzeralo to, že nikdy nijaké Modelky nebudú.

Našťastie mu došlo, že Peťa Polnišová, ktorá práve prišla do GUnaGU, je výborným symbolom dievčat, ktoré, nekritické voči sebe, sa dychtivo derú do modelingu.
Peťa je komička a výborne zahrala nielen svetovú topmodelku Cindy, u nás prekrstenú na Cindy Rokfort, ale aj anonymné dievča na slovenskom kastingu. Práve jej kastingové čakateľky z Brezna a zo Senice, ktorých hrala naraz viac, okamžite sa prehrávajúc z jednej do druhej len zmenou držania tela a hlasu, ma najviac dostali. Karol kedysi sedával v podobných porotách a mal originálne skúsenosti, ktoré vedel preniesť na herečky. Ja som v živote videl iba jeden kasting a aj tá hodina mi stačila na to, že som takmer podľa nej napísal inú hru.

Takže rok trvalo, kým ste sa spamätali a začalo vznikať predstavenie, ktorému sa právom hovorí kultové?
Nič nie je zadarmo, však? Asi si to musel autor a režisér v jednej osobe odtrpieť, upratať v hlave nápady a v neposlednom rade stretnúť správnych ľudí. Ja som bol v roli producenta, ktorý na to druhýkrát začal zháňať peniaze, čo sa aj podarilo. Vtedy sme už mali vedľa seba Ivanu Šimlovičovú, ktorá je našou PR manažérkou dodnes a vďaka ktorej sme získali generálnych sponzorov. A keďže Modelky sú o modelkách, potrebovali sme predvádzať aj nejaké kolekcie a prvé na nás zareagovalo Kenvelo.

Na pódiu ste mali okrem hercov aj štyri skutočné modelky. Už som to pochopil, chlapci, čím ste starší, tým krajšie ženy do divadla lákate!
Uff, ty čert, ako si nás odhalil… Samozrejme, neprišli k nám topmodelky, tie by do podzemia nešli a nikdy by sme ich ani nezaplatili. Boli to študentky, ktoré aktívne predvádzali kolekcie či fotili do časopisov. Eva Ráczová im postavila mohutné svietiace mólo, a tak sa mohli cítiť ako v práci. Až na to, že publikum pri nich distingvovane nemlčalo, ale hučalo smiechom, pretože ich krása bola vyvažovaná komikou našich herečiek. Tým, že sme potrebovali štyri dievčatá – chodili vždy po dve, kým ďalšie dve sa obliekali do nových šiat – vznikala riadna migrácia modeliek, čo spôsobovalo chaos najmä na zmluvách, keď som prácne musel zisťovať, ktoré štyri práve v ten-ktorý deň hrali. Produkčne sa Modelky stali pre nás najkomplikovanejším projektom, ale aj jednoznačným komerčným úspechom.

Divák si asi nevie predstaviť, že taký malý súbor ako vy nemá čatu kulisárov, akých má každé veľké divadlo, ktorí oddrú všetky prestavby. A vaša kancelária je vlastne tvoja petržalská obývačka. GUnaGU je naivita, láska alebo zaťatosť?
My sme boli vždy rovnoprávny tím aj na umenie, aj na robotu a hercom nepripadalo ponižujúce, keď pomáhali stavať scénu. No pri Modelkách bola zrazu taká obrovská výprava, že sme najímali štyroch brigádnikov, ktorí ju hore a dolu schodmi vláčili zo skladu na javisko a nazad, pretože naši herci by to nezvládli. A herečky sme, pochopiteľne, o to nikdy nežiadali, vždy stavali iba chalani. Aj keď nám Eva urobila krásnu scénu, vďaka našej malej sále ju dodnes nie je kam uložiť, a preto ju interne nazývame Ráczovej pomsta. Dúfam, že si to autorka nevezme osobne, je to skvelá scénografka.

Po roku sa z Austrálie vrátila Oľga Belešová aj so svojím manželom Masahikom Shirakim a hneď si obaja zahrali. Ako sa cítil sympatický Japonec v GUnaGU?
Zvykal si na slovenčinu. Masahiko tu hral iba minimálne, veľkú rolu som mu napísal až v neskoršom Komikse či manželskej sterodráme John a Yoko, kde si zahral Yoko Ono a Oľga Lennona. Jej improvizačný talent sme poznali už dávno a na pódiu sa skvelo dopĺňala s Peťou. Karol pracoval metódou „spontinijos spíč“, ktorú prvýkrát použil v English is easy. Akurát tu bol príbeh voľnejší, šlo o stretnutie dvoch topmodeliek, ktoré sú zhnusené životom s mužmi a povedia si, že začnú žiť bez nich. Vznikne veľké priateľstvo, samozrejme, až do chvíle, kým sa neobjaví prvý zaujímavý chlap, o ktorého sa začne boj.

Je mi jasné, že Vosátko nie je dramatik a jeho práca je skôr naznačený príbeh, sprevádzaný pohybovými skratkami, hudobnými jinglami a krátkymi bonmotmi, ktoré dej rytmizujú.
Nezaprie v sebe režiséra, ktorý nakrúca klipy pre slovenské skupiny. Montáž obrazov sa však občas zmení na komorných päť minút výpovede. Autor to nazýva „päť minút pravdy“. Hovorí divákovi – nechaj sa oslniť obrazmi, zrýchli svoje vnímanie, ale teraz sa zastav, máš šancu čomusi uveriť.

Prepáč, ale päť minút pravdy, nie je to málo?
A nikdy si nevidel divadlo, kde nie je pravdy ani minúta? Ale nejde o stopky, ide o metódu. Aj medzi opulentnou vizualitou sa musí objaviť čosi, čo nielen ohúri rýchlou estetikou, ale aj chytí za srdce. GUnaGU predsa nehrá jedinú hru, vždy ich máme na repertoári aj desať, a medzi nimi sú nielen konverzačky a temné, realistické hry, ale aj opera či klipové predstavenie ako Modelky. Verím, že náš divák vníma každú návštevu u nás v súvislosti s predošlou. Že zažil s nami aj temnú hru o rozpade vzťahov Gotiku, aj drsnú mafiánsku grotesku English... ale aj jemnú operu Cirostratus, a teraz ho popkultúrna melanž Modeliek nemôže zaskočiť. Verím, že si všimne našu snahu o inakosť. Keby sme mali heslo, znelo by – každý raz inak! A toto všetko dohromady dáva celkový obraz toho, o čo nám v divadle ide – ukázať dnešok v jeho pestrosti. A spôsobom, ktorý nementoruje, ho tvrdo kritizovať.

A keby dosiaľ divák nič od GUnaGU nevidel, iba Modelky?
Bavil by sa a takmer určite by prišiel aj druhý raz. Tam by však mohol nastať problém, keby očakával len gejzír gagov a vizuálnej hravosti, a prišiel by, povedzme, na zadumaného Čechova – boxera. Toto sa nám stáva dodnes, ľudia sa nalákajú na zábavnosť niektorých predstavení a potom ju chcú hľadať aj tam, kde nemá čo robiť. Poznáme to, keď sú v sále takí diváci, je to prvých desať minút a sú takí zvláštne zarazení, no neskôr ožívajú, lebo spoznávajú náš rukopis. Totálne tragédie totiž nerobíme, aj v najhustejších emočných situáciách nájdeme čosi, čo ich poľudští smiechom. Ale čo si budeme nahovárať, ľudia sa najradšej smejú, a preto vyhľadávajú predstavenia, kde sa dá baviť.

V tejto hre debutoval aj Dano Dangl, vtedy ešte neznámy mladý herec. Nepreháňate to s tým zásobovaním šoubyznicu?
Už som tu čosi písal o pomníku pre Vosátka. Dano prišiel s veľkým záujmom, hral s chuťou trojrolu agresívneho fotografa, potom bývalého idola dievčat Sagvana, ktorému Vosi priradil priezvisko Tofu, a nakoniec stvárnil charizmatického kúzelníka, s ktorým svojho času randila Klaudia Schiffer. Ako všetci po škole, hľadal uplatnenie a celkom nečakane ho našiel ako televízny scenárista. Že má autorské ambície, to sme pri skúšaní nikto netušili, prevalilo sa to až neskôr, keď spolu s Karolom a Peťou sedávali v sále po predstavení a bavili sa o projekte, z ktorého raz vznikne S.O.S.

Najlepšie časti S.O.S. boli možno ovplyvnené aj vašou poetikou, ktorá zasa bývala inšpirovaná skupinou Monty Pythons Flying Circus, rovnako ako S.O.S. Hlásiš sa hrdo k takémuto príbuzenstvu?
Pytónov milujem a ich skeče sú pozerateľné ešte aj po štyridsiatich rokoch, to je neuveriteľné! Pritom to boli len v štúdiu nakrútené programy s dokrútkami v exteriéroch a s Giliamovou animáciou. Kdekto, vrátane mňa, sa nimi dal inšpirovať, ale kdekto, vrátane mňa, prišiel na to, že vôbec nie skečová forma a ostré pointy a animácie, ale absurdný humor, politická nekorektnosť a originalita boli to, čo Pytónov robí dodnes živými. A, pochopiteľne, aktéri, ktorí do jedného boli brilantní komici. A nebol som sám, kto zistil, že britský humor je na Slovensko neprenosný. Ich poetiku som do GUnaGU vnášal minimálne, skôr nevedomo.

Ale vaše prvé predstavenia z deväťdesiatych rokov sa im trocha podobajú!
Vtedy sme ich vôbec nepoznali. Mali sme len radi absurdný humor a absurdity bolo v socíku neúrekom. Neskôr som ale robil, ovplyvnený nimi, zopár TV projektov, ktoré sa skončili po testovacích štyroch dieloch. Danglovi a jeho partii to vydržalo dlhšie a aj keď v S.O.S. občas cítim časový stres a krutú minutáž, ktorú týždeň čo týždeň museli napĺňať – mnoho častí preskočilo latku slovenského TV humoru a sú fakt dobré.

Vo finále hry konečne prišiel Masahiko Shiraki, oblečený ako japonský Elvis Presley, a užil si svojich pätnásť sekúnd slávy. To celú hodinu a pol sedel chudák v šatni?
Masa prišiel, poskladal orgiami, daroval ho niektorej diváčke, so svojím nezabudnuteľným prízvukom vypálil jedinú vetu a odišiel. O pol roka som ho obsadil do spomínaného Komiksu, v ktorom desať minút po začiatku vošiel do sály ako blúdiaci japonský turista a pýtal sa, kde je Hlavné námestie, aby v nasledujúcom obraze vošiel už cez javisko ako japonský expert na komiksy manga. Svoju prednášku s obrázkami prednášal japonsky a ja som ju prekladal, čím sme nesporne prispeli k japonsko-slovenskej družbe. Zaujímavý detail je, že v divadle U Rolanda, kde som začínal ako medik hrávať a ktoré je od nás asi dvesto metrov na Hlavnom námestí, je dnes japonský konzulát. Keby sme tam hrávali dnes, určite pozveme na javisko aj japonského veľvyslanca. Nemusel by mať strach, nekorektné vtipy z cudzincov si nerobíme.

Modelky znamenali aspoň taký divácky úspech ako váš mafiánsky opus, ktorý ste už prestali hrávať. Hoci Modelky boli vždy natrieskané, tiež ste ich museli predčasne stiahnuť. Aké rany osudu vám zase bili na bránu?
Relatívne príjemné – v GUnaGU nastal babyboom. Otehotnela Barbara Mišíková a bez nej sme si hru nevedeli predstaviť. Dnes sme už nekompromisnejší, alternujeme roly, ale vtedy sme to ešte nerobili. Navyše sa objavili aj zdravotné problémy u iných, ľudia začali byť preťažení televíznou prácou, prosto bolo jednoduchšie projekt stiahnuť s tým, že ho neskôr zase obnovíme. Aj keď sme vedeli, že to pôjde ťažko. Modelky totiž nemali scenár, všetko vznikalo podľa ústnych poznámok a herečky si dej podľa Karolových pokynov dotvorili. Našťastie sme mali videozáznam a ten sme dali prepísať. Ale určite vieš, že táto hra sa nikdy nereinkarnovala, lebo Karol urobil celkom nový text, a tak po rokoch vznikli Modelky 2, jediná dvojka známeho titulu, akú sme kedy robili. Hrá sa dodnes a s mimoriadnym záujmom publika.

„Modeling, to nie je pizzeria.“
Elvis (Modelky)