Mária Sabína

Už dávno cítim, že sa chceš pochváliť, tak poďme na to. Tušil si, že toto je najlepšia hra, akú si dovtedy napísal? A že v roku 1994 dostaneš za ňu Radokovu cenu, ktorú ti odovzdajú v prítomnosti Václava Havla?
To sa chvalabohu tušiť nedá, lebo by som tak znervóznel, že by som hru dobabral. Bol som obdivovateľ magického realizmu, hltal som Márqueza, Cortazára, Quirogu a prvýkrát som dostal chuť sa v písaní odraziť od reality. Myslel som ktovieprečo na dve veci, na staroružovú farbu a na staromódne meno Mária Sabína, predstavil som si dievča v dlhých šatách, ako na klavíri cvičí Chopinove skladbičky, a zrazu mi bolo všetko jasné. Odišiel som „na zámok“ do Budmeríc a tam som všetko čiernym atramentom zapísal do krásnej starej písanky, ktorá ostala po mojom otcovi. Keď som to na papieri zoškrtal a upravil, text som načisto prepísal do počítača. Tým som slávnostne vstúpil do veku computerizácie. Písací stroj Erika (Made in DDR) ostal ohrdnutý a miesto neho prišlo gigantické PC s textovým editorom T 602, nech je mu softvérové nebo milosrdné. Keď som neskôr hru tlačil na ihličkovej tlačiarni, skoro som ohluchol. Tlačiareň pri každom riadku kvílila ako cirkulárka, takže som mal pocit, že som napílil drevo na celú zimu, no bolo to len štyridsať stránok.

O desať rokov mal z Márie Sabíny vzniknúť v Čechách film, ale nevznikol. Prečo?
Lebo medveď nemá zips. Poznám máločo také ezoterické, ako je premena scenára na film. Nejdem to zvaľovať na stály nedostatok peňazí a uzavretosť komisií, ktoré protežujú len svoje projekty, no je fakt, že zo šiestich scenárov, inšpirovaných mojimi hrami, vznikli dosiaľ len dva filmy. Ale z iného pohľadu je to vlastne až tretina, a to už znie lepšie, nie? Aj kvôli tomu robím divadlo, pretože ho viem dokončiť od fázy scenára do fázy premiéry sám, a nemusím sa pritom spoliehať na milosť štátneho fondu, rozdeľujúceho cudzie peniaze s pocitom, že sype z vlastného.

Dodnes je z hry najsilnejšia metafora, že Mária sa vyspí s milencom, no dieťa sa narodí Sabíne. Sú to totiž siamské sestry, ktoré rozdelili, ale oni to nevedia, a preto ich neviditeľné puto sprevádza celý život. Hovorilo sa vtedy, že v GUnaGU sú najkrajšie herečky v Bratislave…
Súhlasím a jedným dychom dodávam, že to boli – a dodnes sú – nielen krásne dievčatá či ženy, ale najmä že boli a sú stále talentované. Aký by malo zmysel doviesť na javisko Barbie, čo by nevykoktala ani slovo? Slávka Halčáková bola prváčka na VŠMU a Lucia Hurajová sa tam práve hlásila, no obidve boli rozhodnuté robiť divadlo ako povolanie a robili ho naplno. Hrali dve sestry, izolované od sveta v akomsi stratenom tatranskom sanatóriu, kde sa možno kedysi liečil Wolker, ktorého báseň nájdu napísanú na tapete. Spomínam si, ako som s rozkošou vymýšľal „neznáme“ wolkerovské verše. Keď sa v horách konečne objaví mladý chlap, dievčatá, ktoré dosiaľ nevideli muža, sa chystajú na prvé rande. A učia sa bozkávať samé na sebe. Túto scénu si odporúčali diváci so slovami „choď sa pozrieť do GUnaGU, oblizujú sa tam šestnástky“. Bola to veľmi poetická a nežná scéna, v ktorej herečky dávali mená rôznym typom bozkov ako „ovčí pyštek“ a „ťuk sýkorky“, pričom v tých vyrastených námorníckych šatočkách z prelomu storočia vyzerali veľmi chrumkavo. Hlavné je však to, že sme boli pevne vedení Vosátkovým štýlom, ktorý vyzeral zdanlivo realisticky, ale javiskovú skutočnosť a jej emócie jemne krivil a z toho vznikalo pnutie, čo bolo nielen zábavné, ale aj pravdivé. Neznášame karikatúry, no ani doslovný realizmus. My sme také divadlo „medzi“ a Karol je režisérom toho „medzi“. A to je ťažko exaktne definovať.

Muža, ktorý priniesol do hôr lásku, Jaceka pašujúceho autá tak, že ich prenášal cez Tatry kus po kuse – dvere, pneumatiku, motor a v Katowiciach to skladal dohromady – hral Roman Pomajbo. Profesionálni herci začínali v GUnaGU prevažovať…
Roman si práve vtedy hľadal vlastnú hereckú cestu, hosťoval všelikde, aj v SND, moderoval televízne Koleso šťastia a stal sa mediálne známym – a začínalo mu to trochu prekážať, pretože mu chýbalo divadlo. On, navonok extrovertný typ, schopný hereckej pokory a sústredenej práce, začal s nami robiť s veľkým záujmom. Naše vtedajšie honoráre boli symbolické, ale ľudia aspoň mali jasno, že to robia preto, lebo chcú. Už vtedy som kolegom hovorieval, že poetika, ktorú má GUnaGU, je exkluzívna a nikdy nás asi neuživí. Že je potrebné nájsť si prosperujúcu prácu, popri ktorej sa budú venovať tomu, čo ich baví. Jednoduché pravidlo, ale vytriedilo ľudí v súbore tak, že nestáli odpadli. Všetci, čo ostali, od začiatku vedeli, že hrať v GUnaGU je prestíž a radosť, že hrajú v tituloch, ktoré sa nikde inde neuvádzajú, že majú u nás nevídanú mieru umeleckej slobody a možnosť zasahovať do postavy a že najmä povesť divadla priťahuje stále viac divákov, medzi ktorými nechýbajú režiséri a producenti, a že každá repríza sa tým vlastne mení na neformálny kasting do iných projektov. A takmer všetci si hraním u nás zohnali angažmán v reklame, moderovania v televízii, roly vo filme, čím sa finančne stabilizovali a opäť mohli v GUnaGU pokračovať v tom, čo ich bavilo najviac. Roman Pomajbo s nami vydržal dodnes, ako Slávka Halčáková či Petra Polnišová.

Mária Sabína patrí k tvojim hrám, po ktorej siahajú aj iné divadlá. Vraj spôsobila škandál v Olomouci?
Vtedy ju už hrali v Prahe aj v Ostrave, podotýkam, že bez problémov. V Olomouci ju režíroval mladý poľský režisér, ktorý Jaceka nechal chvíľu oblečeného len do pneumatiky okolo krku, čo urazilo tuším lidoveckého pána poslanca, ktorý interpeloval na mestskom zastupiteľstve, že aký Armageddon sa deje v ich divadle. Ako to už býva, vzbudil iba záujem verejnosti a odvtedy, až kým hru predčasne nestiahli, ju začali masívne navštevovať najmä mladí diváci. A z poslednej reprízy stihla nakrútiť ČT záznam. Aj keď proti mne občas vypenia moravskí poslanci, predsa len som v Českej republike hrávanejší než doma, o priazni televízie nehovoriac.

Podtitul znel „hra pre bubny a šijací stroj“. To je pocta celkom iným sestrám než Márii a Sabíne.
Petra a Tereza Langerové, obidve výtvarníčky, robili so mnou na predchádzajúcich hrách. Keď som bol kedysi v Terezinej izbe, stáli tam bubny a šijací stroj, obidvoje totiž používala. A tým inšpirovaný som dal Máriu šiť padáky, ktorými sa rodina živí, kým Sabína búcha na veľké bubny, aby odplašila jastraby od hydiny na dvore.

V rodnom paneláku si mal okrem tenorsaxofónu aj gajdy z umelej hmoty, ktoré kedysi vyrobil Milan Rusko, autor hudby k Márii Sabíne.
Milan bol členom Slovenského gajdošského združenia, ktoré hrávalo folklór, aj svetskú barokovú hudbu. Skomponoval mi skvelú muziku, ktorú naživo s kolegom hrávali, obklopení historickými nástrojmi, ale naše prvé stretnutie sa odohralo už v roku 1988. Vtedy som v Starom Meste počul spod jednej brány divný hluk a našiel som tam skupinku hrajúcu na gajdy z umelej hmoty. Zmontovali ich z plastových vodovodných kolien, zo záhradnej hadice, z verzatilky, korkových štupľov a zo stanového dielca. Zmyslom bolo vyrobiť lacné gajdy, aby sa na ne každý mohol učiť hrať, ktoré ale vyzerali a hučali tak bizarne, že boli geniálnou metaforou konca socializmu – zlepenca odpadových materiálov a úpornej snahy o dôstojnosť.

V Poveternostnej situácii si na ne ešte hral ty, ale potom si už prestal s verejným muzicírovaním, prečo?
Obklopený dobrými hráčmi to nemalo zmysel. Aj herectvo ma stálo veľa síl. Len vďaka Karolovi Vosátkovi som rolu doktora, ktorý príde do hôr na matkin inzerát, no zamiluje sa do jej dcér, pričom ho matka premení na sokola, zvládol tak, že som v súbore nevytŕčal. Vieš, nechcel som zneužívať postavenie riaditeľa. Mohol som hrať všade a koľko som len chcel, veď to záviselo odo mňa, ale vycítil som, že keď ma bude málo ako korenia, vtedy to bude jedlé. A tak ma tuším diváci tolerovali a nebrali len ako hrajúceho dramatika.

Najexotickejšou postavou bol svišť, ktorého hral športový gymnasta.
Vymyslel som, že nebude nič hovoriť, len sa bude hýbať, veď čo už svište v Tatrách nahovoria? Len pískajú. Začali sme zháňať športovca, lenže nájsť takého, ktorý by sa nehanbil vystupovať v divadle, nebolo vôbec jednoduché. Vosi objavil jedného s neuveriteľným menom Janko Pecúch, ktorého Hurajová ako absolventka francúzskeho gymnázia zásadne nazývala Žán Pekyš. Žán cvičil úžasné zostavy, na konci ktorých pristál na milimeter presne vedľa hercov, mal cviky podrobne popísané, žiaľ, poznámky mi nikdy nechcel ukázať, a tak sa už asi nedozviem, ako sa tie pohyby v atletickom žargóne nazývajú. Pritom chýbalo málo a premiéra by nebola. Na generálke nám začali horieť kulisy a takmer sme zapálili České centrum, bývalé Véčko na námestí SNP, kde ste vtedy skúšali. Bol z toho plnotučný medzinárodný škandál, pretože České centrum ako kultúrne centrum iného štátu malo nejaký zvláštny diplomatický štatút, prosto, jednoduchšie je vyhorieť doma ako v inštitúcii cudzej krajiny. Skúšali sme tam, lebo sme chceli hrať vo väčšej sále, a pomohla aj Radokova cena za najlepšiu českú a slovenskú hru roka. Už na skúškach bolo dosť husto, pretože divadlo je hlučná fabrika, nie zenová meditácia, a herci tiež majú ďaleko k anjelom, občas padlo nejaké šťavnaté slovo či kulisa, alebo zahučala hudba. Vtedy sa otvorili dvere riaditeľne a s vyčítavým pohľadom na nás pozrela vtedajšia šéfka Hůlková, ktorá to obyčajne uzavrela slovami „Klimáček je slušnej, von nemůže za ty lidi, co tam má.“

A čo legendárna generálka, na ktorej horelo? Zakomponoval si ju aj do románu Váňa Krutov.
Správne divadlo musí aspoň raz vyhorieť, nie? Plamene sú silná emócia. Hru vybrali na divadelný festival do Plzne, keďže dostala tú cenu, lenže nikto ju predtým nevidel – ani nemohol, lebo sme ju len skúšali – tak vyslali do Bratislavy komisára, nech sa na ňu pozrie. A práve keď sme mu náš opus predvádzali, vypukol v sále požiar. Aleš Votava navrhol krásne iglu, potiahnuté plátnom, a keďže sa časť deja odohráva cez Vianoce, Slávka s Luciou rozhadzovali vatu miesto snehu. Vtedy Alešovi napadlo, že by to oživila prskavka. Oživenie sa vydarilo. Iskry zapálili vyhadzovanú vatu a tá začala padať ako horiace meteority na naše úbohé iglu, ktoré hneď vzbĺklo a nakoniec začala horieť podlaha. Okamžite sa zapli požiarne hlásiče, ale všetko sme uhasili, skôr ako došli hasiči – spôsobili sme výjazd s cisternou a kyslíkovými maskami. Okrem totálneho zadymenia Českého centra sa našťastie stali už len dve zlé veci. Na viacerých miestach prehoreli parkety, a keďže centrum zatiaľ nebolo skolaudované, bol to mohutný prieser. Druhou ranou bolo, že oheň vypálil do iglu obrovské diery a takmer úplne ho zničil. Mohli sme hovoriť o šťastí, že sa nikomu nič nestalo. To všetko sledoval zarazený komisár z festivalu, ktorý sa zmohol len na želanie úspechov a odcestoval. Keď sme o týždeň došli do Plzne, v sále už čakali traja českí požiarnici a boli pri nás od vykladania kulís až do konca predstavenia a naloženia výpravy. Zrejme nás predchádzala hrozná povesť, ale zázrak je, že Aleš iglu opravil, diery podšil novým plátnom a ohorené okraje zrazu vyzerali ako umelecký zámer – veď hra sa končila koncom sveta, keď po požiari príde povodeň a z Tatier ostane len vrchol Gerlachu, okolo ktorého plávajú parníky. Ja som katastrofu vlastne už predvídal v texte, tak čo sa divím?

„Starej svět v prdeli a nový ještě není!“
Jacek (Mária Sabína)