Lara

Už sa ani nečudujem, že tri mesiace po čechovovskej konverzačke uvádzaš hru inšpirovanú počítačovými hrami a internetom. Z extrému do extrému?
Rád sa hrám. Pred tridsiatimi rokmi o nás napísal literárny kritik Peter Zajac, že prelietavame z kvetu na kvet. Keď tá lúka je nekonečná! Hľadám nielen námety, ku ktorým sa prekopávam roky – viď Čechov, ale aj témy, čo visia vo vzduchu. Nielen spoločenské, akými boli mečiarizmus, mafia, socíkové retro a podobne, ale aj témy technologické. Keďže som ledva stihol nástup počítačov a stal sa v tomto smere aspoň priemerne gramotným, zaujímal som sa ešte viac o všetko, čo k nim patrilo. Počítačové hry, napríklad. Nehrával som ich, ani dnes to nerobím, no pozerávam druhým ponad plece. Ešte ako lekár som cez nočné služby sledoval, ako sestričky hrajú Princa z Perzie, tú najstaršiu verziu v rozpixelovanej animácii. Som video-voyeur. Tak som uvidel aj Laru Croft, u nej možno zafungovala aj prvá signálna sústava, veď to bola nádherná žena, akurát si komplikovala život naháňačkami vo faraónovej hrobke, bojujúc s podsvetím zo všetkých mytológií. A rozprávky som mal vždy rád. Tie hry nie sú nič iné len príbeh, ktorý hráč píše klávesmi, lebo Lara Croft sa vtedy ovládala klávesnicou, pretože joysticky tuším ešte neboli. Čo sa týka computer games, tam som dodnes panic.

Rozumiem dobre, že drzo píšeš o veciach, ktorým nerozumieš?!
Možno úplne nerozumiem, ale cítim ich. Ja píšem o virtuálnom svete ako jeho pozorovateľ, a nie užívateľ. Zopár ráz som hral letecké aj tankové simulátory, s deťmi Toma a Jerryho či iné vtákoviny, ale neskoršie stratégie, na ktorých fičal môj syn, ma smrteľne nudili. Nechcelo sa mi stavať v antickom Ríme dedinu a zakladať studne, pekárne a chrámy, len aby sa mi virtuálny ľud nevzbúril. Čiže tomu svetu rozumiem, chápem ho, ale za srdce ma neberie. Nie je to môj nepriateľ, iba zaujímavý cudzinec. Nemám voči nemu predsudky. Písať o čomsi takom z pozície pozorovateľa značí mať odstup, pretože viac ako hry ma zaujímajú ľudia, ktorí ich hrajú. Prečo unikajú do umelej reality? Lebo naša je nudná a hnusná? Alebo je za tým čosi viac? Tak som si umelé svety zosobnil v postave Lary Croft. Mimochodom, má ruské meno – Larisa – a to je mne, neskorému čechovovcovi, dosť blízke.

GUnaGU malo vždy šťastie na správnych ľudí v správnom čase, na správnom mieste. Lara by nevznikla, keby si sa nezoznámil s Jurajom Demovičom, ktorý už pár rokov pre divadlo robil plagáty.
Demo ma vtedy upozornil, že existuje projektor, ktorý sa pripája k notebooku a premieta video, obrázky, grafiku, čokoľvek čo do compu natiahneš. A hneď sa ponúkol, že projektor požičia a do predstavenia tú grafiku vytvorí. Začali sme najprv jednoduchými citáciami z hry, Lara na projekciách skáče a bojuje, kým herečka pred plátnom hrá jej dvojrolu. Potom sme projekcie použili ako svietenie, premietali sme na javisko čiernu plochu s bielym štvorcom a v tomto svetelnom okne mala herečka monológ. Ďalej sme premietali pomaly bežiaci text a postavy pred plátnom hrali k nemu akýsi nonverbálny komiks. Jednotlivé obrazy hry boli oddelené slovami, ktoré obetavo urobil Demo v 3D grafike, a to začiatkom roka 2002 nebola otázka niekoľkých kliknutí, ako dnes, ale mnohohodinová práca jeho štúdia. Ani som nevedel ako, a stal som sa priekopníkom počítačového dizajnu na slovenských javiskách. Došlo mi to až vtedy, keď sa v divadle začali zastavovať mladí divadelníci z VŠMU, či si môžu požičať projektor, lebo aj oni chcú premietať na scéne videoart. Vizualita Lary bol jej najväčší objav, myslím, že čosi podobné pod Tatrami vtedy nikto nerobil. Druhá vec je, že o pár rokov potom premietal v divadle každý, a avantgardné naopak začali byť jednoduché divadlá, iba s hercom a jeho hlasom na prázdnej scéne. Ale z historického hľadiska divadlo a projekcie sú už veľmi stará láska. Spomeňme aspoň šesťdesiate roky a Laternu magiku, ktorej až dnešné počítače nasadili tú pomyselnú korunku.

Obraz a hudba rovná sa videoklip. Ohúrenie svetlom, rýchle strihy, vizualita nadovšetko. Nebolo to ale málo? Bolo za Larou aj čosi viac?
Mala príbeh, ktorý bol sledom náhodných kliknutí, ako keď čítame text na obrazovke a nájdeme modro podčiarknutý hypertextový odkaz. A keď naň klikneme, sme v novom svete nového pojmu, v ktorom sa to len tak modrie ďalšími kľúčovými slovami, a my sa môžeme ľubovoľne zapletať do siete významov. Z literárneho hľadiska je toto pohrávanie sa s keywords to najzaujímavejšie, čo hra priniesla. Predstavoval som si, že ak by ju inscenoval niekto iný, že by si jednotlivé obrazy – kliky myšou – zoradil podľa svojej chuti. Dáva to režisérovi ohromnú slobodu a je len na ňom, či pôjde s divákom, či proti nemu. V Lare znela skvelá hudba Slava Solovica. Bola to jeho prvá spolupráca s GUnaGU a doniesol taký bohatý archív trackov, že som sa musel veľmi ovládať, aby som nepustil všetko, lebo by sa z hry stal koncert. Tak došlo k spojeniu mňa, človeka dvadsiateho storočia, s o generáciu mladšími ľuďmi Demom a Slavom, ktorí predsa len žili viac v storočí novom. A boli schopní divadlu obetovať toľko, čo ja, hoci v ňom boli len hosťami. Demo napríklad po každý raz požičiaval projektor z Vaculíkovej agentúry, ktorá nás tak nezištne podporovala. Na vlastný sme nemali, vtedy stál nehorázne peniaze, nie ako dnes, a tak Demo hodinu pred predstavením prístroj namontoval a po predstavení zase odniesol Vaculíkovi. Nadchol sa pre to, čo sme robili a ako sme to robili, až tak, že raz po skúške mi povedal – už chápem, prečo to robíš.

Hra bolo nóvum nielen vizuálne, ale takpovediac aj geograficky. Kam ste sa s ňou vlastne vybrali?
Na novú adresu, a to nemyslím metaforicky. Lara bol prvá premiéra na Františkánskom námestí číslo 7. Z Čierneho havrana sme sa presťahovali počas dvoch dní, veď to bolo len za rohom. Mal som zo sťahovania poriadne nervy, premiéra sa blížila a v novom divadle stále behali robotníci, tak som skúšal zároveň v Havranovi, ale občas som si potreboval všetko overiť aj na novom javisku, kde ak nelepili koberce, tak vešali reflektory. Dino Hutár z Mestskej časti Bratislava – Staré Mesto a vtedajšia vicestarostka Bohdana Machajová boli tými zásadnými ľuďmi, vďaka ktorým sme získali do prenájmu nové divadlo. Už sme väčšiu scénu potrebovali, ľudia sa na nás naučili chodiť a zrazu sme mali divadlo takmer pre deväťdesiat ľudí, so slušným zázemím, s toaletami, so sprchou a skladom. Bol som v siedmom nebi, hoci to bol undergroundový presun z pivnice do pivnice. Ale táto bola neporovnateľná. Suchá, čistá, s novými stoličkami. Akurát nás deň pred premiérou vytopil prívalový lejak, lebo zle vyspádovaný dvor odvádzal vodu rovno na naše koberce. Ale Dino zohnal ohňové sušiče a hralo sa. Premiéra našťastie vyšla, vieš si predstaviť, ako veľmi som potreboval úspech, aby som dokázal ľuďom, ktorí nás podporili, že peniaze a priestor nám nezverili nadarmo. Bola to taká hektika, že Demo stihol doniesť naprogramovanú grafiku iba dva dni pred premiérou, ale všetko už bolo naskúšané, akoby tam bola odjakživa, a tak sme to stihli.

To každá premiéra je útok na režisérov myokard, vystresuje zúčastnených a prináša rozvody?
Najmä v alternatívnych divadlách, pretože herci, s ktorými robíme, sa musia živiť inde a nemajú na skúšky toľko času, ako keby sme ich zamestnávali. Preto skladáme ich voľné časy, ako sa dá, a kompletne sa schádzame zhruba týždeň pred premiérou, dovtedy robíme vo dvojici, v trojici, kto je voľný. A generálkový týždeň, to je tá besná jazda na myokarde. Ešte že ma toleruje moja rodina, ktorá si už zvykla, že jej kradnem náš spoločný čas. Na druhej strane, ako spisovateľ a režisér na voľnej nohe som strávil so svojimi deťmi oveľa viac hodín ako mnohý zamestnaný rodič, pravda, okrem tých pred premiérou. To bývalo kruté, keď som chodil domov, deti spali, no nechávali mi odkazy, čo budeme spolu zajtra robiť.

Čo hra, to noví herci, dalo by sa o vás povedať. Už pred rokom sa vrátil Viktor Horján a teraz prišli aj dve zaujímavé herečky. Vieš si vysvetliť, čím tak priťahujete absolventov VŠMU?
Pozor, iba niektorých! Asi cítia, že nie sme len umelecká fabrika na inscenácie, ktovie? Viktorovo nasadenie sa stalo jednou z poznávacích značiek GUnaGU. Po činohernej role železničiara, ktorý prepadáva turistov a kradne im bundy (v hre Je dobré vycítiť – o dedine, na ktorú zabudol Boh aj úrady), som mu teraz dal sériu mikropostáv, z ktorých mi najviac utkvel jeho Chuck Norris, ktorý plynnou maďarčinou propaguje v Teleshopingu prístroj Retrospect, helmu so zrkadielkami, ktorou vidieť za chrbát, aby nás už v živote nič nezaskočilo. Tie nové tváre boli Barbara Mišíková a Edita Borsová, Viktorove kolegyne, bábkoherečky, ktoré, ako vieš, náš štýl tajomne priťahuje. Prvá je s nami dodnes a druhá sa v Trnavskom divadle dočkala DOSky za herecký výkon a v roku 2013 znova u nás hosťuje v Kill hill.

Mladý tím Lary doplnili aj scénografky Alena a Anita, ktoré práve končili VŠMU. Raz si povedal, že ťa fascinuje Miles Davies a jeho skupina z mladých muzikantov, ktorým dával šancu, aby uňho začali hviezdnu kariéru. Obklopovanie sa mladšími spolupracovníkmi, to robíš zámerne?
Žiaľ, nie som Miles a slovenské hviezdy tiež svietia o čosi menej svetovo, ale Daviesa som mal vždy rád a či to platí pre hudbu, divadlo či literatúru, starší umelci by mali dávať šance mladším. Možno aj preto, aby ich raz prekonali. Neustále pre GUnaGU hľadám hercov, grafikov, hudobníkov, pretože nadšený je všelikto, ale vydrží len málokto. Výpravu si bol pozrieť aj pán Ciller, pedagóg našich dievčat, bola to súčasť záverečného hodnotenia, no aké známky im dal, neviem. Viem iba, že som si vymyslel do diskotékovej scény detské hračky, krútiace sa vlky, no nikde sa nedali zohnať. Tak ich Anita s Alenou kúpili až v Budapešti a keď ich niesli domov, v Bratislave ich zastavovali matky s malými deťmi a pýtali sa, kde tie úžasné vlky zohnali. A na javisku boli ešte úžasnejšie, dievčatá stvorili rotujúce objekty, polepili ich mapou sveta, sklíčkami, perím a čo ja viem čím ešte, vyzerali skvelo, akurát sa skoro netočili, lebo perie brzdilo.

Mali ste síce nové divadlo, no diváci vás nevedeli nájsť. Naozaj vám dočasne klesla návštevnosť, hoci ste sa presťahovali iba o sto metrov za roh?
Ľudia nás stále hľadali v Čiernom havranovi, kam sme jednostaj vylepovali oznamy, že hráme v novom priestore, no nejaké dobré duše to pravidelne strhávali. Trvalo asi pol roka, kým si diváci navykli chodiť na novú adresu. Samozrejme, že sme to inzerovali, kde sa dalo, vtedy sme tuším ešte aj vylepovali plagáty po meste a písali to aj tam.

Dnes už nemáte plagáty? Ste tuším prvé divadlo, ktoré ich nepoužíva. Ako o vás ľudia vedia?
Plagáty máme, ale nelepíme ich, aspoň ostatných desať rokov nie. Výlepy v meste nekresťansky zdraželi a keď som raz kontroloval stĺp, kde mal byť náš plagát, tak som ho najprv nenašiel. Nalepili ho totiž na odvrátenú stranu, ktorá bola asi dvadsať centimetrov od betónového múra, kde ho naozaj nikto nevidel. Odvtedy výlepové firmy nepodporujem, pretože ľudia na nás začali chodiť samovoľne. Stali sme sa adresou, kde sa dá každý raz vidieť zaujímavé predstavenie. Máme plagátik len v skrinke pred vchodom a sem-tam inzerciu v novinách. A, samozrejme, web. Vždy som dúfal, že povesť divadla sa rozkríkne sama a ľudia začnú chodiť nie preto, že máme bilbordy pri cestách (ako aj o pár rokov budeme mať, keď nájdeme sponzora), ale preto, že počuli od priateľov, že sme dobrí. Šepkanda je najlepšia reklama, no buduje sa strašne pomaly. Nám to trvalo pätnásť rokov. Takže plagáty stále robíme, dokonca so špičkovými grafikmi (Martin Augustín, Matej Plekanec, Emil Drličiak, Marek Ormandík, Juraj Demovič, Nina Weisslechnerová, Rasťo Michalík, Andrea Labudová atď.), ale lepia sa len na niektorých zájazdoch či chodia na výstavy, kam ich posiela Divadelný ústav. A dnes, keď sa propagácia presunula na web, plagát sa stal trochu anachronizmom, no nedám naň dopustiť a robíme ho ku každej hre. Lebo ja som človek analógový, printový, tak trochu muž minulosti, ktorý je stále zvedavý, ako dnes uvažujú tí mladší, čo sú „in“. Celkom si svoje „out“ vychutnávam.

„Každú sobotu sa pekne oblečie. Má svoje sobotné nohavice.  Žije len pre víkend. Každú sobotu nasadne na autobus a o tridsať minút je pred megastorom. Vystúpi čistý, veľký a voňavý. Polus Centrum je plné mladých ľudí. Sú vždy v krásnych nohaviciach. Krásne látky na krásnych ľuďoch. Kráča vždy o krok za nimi, akoby k nim patril. Nikdy si nič nekúpi, ale o to predsa nejde. Boli mu ponúknuté možnosti. Výklady sa vzrušujúco ligocú. V takýchto chvíľach túži mať dieťa, ktoré by mohol viesť za ruku týmito krásnymi chodbami.“
Aktér 3 (Lara)