John Lennon je mŕtvy a ja sa tiež necítim najlepšie

Premiéra na 30. výročie tragickej smrti Johna Lennona, venovaná Beatles a ich fanúšikom, nech sú kdekoľvek. Kedy Ringo, John, Paul a George zmenili tvoj život?
Začiatkom sedemdesiatych rokov v kine v Starej Turej. Nejakým zázrakom sa k nám dostal legendárny animák Yellow Submarine s ich piesňami a ja som bol z neho hotový. Silné melódie, viachlasný spev, prekvapivé aranžmány a k tomu tie vybuchujúce obrázky! Do socíkovej vaty vyleteli iskry a všetko zhorelo. Žil som z toho filmu najmenej rok a dnes som si istý, že naštartoval moju fantáziu a budúce písanie, to som ale vtedy netušil. Cez film sme s chalanmi nahrávali hudbu na kazetový magnetofón a dodnes mám Lucy In The Sky spojené s vŕzganím sedadiel a hlasom jedného týpka, ktorý sa zozadu naklonil nad mikrofón a povedal – d býtls! Tak som to aj roky počúval, s tým „d býtls“.

Tvoj brat bol rokenrolový gitarista, nepúšťal ti ich?
Bol o sedem rokov starší, čiže medzi nami bola celkom slušná bariéra, ale hudba u nás hrala stále, takže som nenápadne zisťoval, kto to je. Alebo som si to prečítal na magnetofónovej páske Scotch, mala modrý zavádzací pásik a na ňom si brácho večným perom písal Jethro Tull, Van der Graaf Generator, Black Sabbath… Ivan vlastnil aj štyri platne Beatles. Že ich vlastnil, značí, že formálne mu síce patrili, ale dlhodobo ich mal požičané jeho bývalý spolužiak z iného mesta. Bratovi to už bolo jedno, považoval to za nenávratnú pôžičku, sám hrával inú muziku, cvičieval v miestnej telocvični sóla podľa Jimiho Pagea z Led Zeppelin. Vyvinul som mohutnú korešpondenciu, dotyčnému telefonoval aspoň raz denne a asi po mesiaci práce som si platne hrdo doviezol domov. Boli z nich totálne trosky. Obaly dotrhané, vinyl poškrabaný, takže na našom gramofóne hrali len vtedy, keď som prenosku zaťažil šachovou figúrkou. No aj tak nastali poslucháčske orgie, na ktoré som pozval chalanov z ulice, no tých to moc nebralo. Jediný zbožný poslucháč som bol ja. Keď som sa chcel prejsť, dal som si bundu z vietnamskej rifloviny, slnečné okuliare z miestnej drogérie a pod pazuchu Sergeanta Peppera a išiel som robiť dojem na staroturianske chodníky. Puberta ma riadne bičovala!

Hru pre GUnaGU si rozdelil do troch obrazov. Prvý sa odohráva v Anglicku v roku 1968, kde na schodoch sedí fanklub Beatles. Vraj si písal o skutočných ľuďoch?
Áno, hovorili si Apple Scruffs (Jablkové šupky) a boli to dievčatá z celého sveta, ktoré opustili svoje rodiny, školy, kariéry a prišli do Londýna s jediným programom – sedieť na schodoch oproti kanceláriám Apple corps. na Savile Row 3 a vidieť niekoho z Beatles. To, že zahodili svoj doterajší život a len čakali na svoje idoly, to ma teda zobralo. Ale nakoniec sa na ne usmialo šťastie, raz ich pozvali spievať zbory do novej nahrávky, Harrison o nich zložil pieseň a jedna sa časom stala jeho sekretárkou. Vydávali aj fanúšikovský časopis, v ktorom bolo toľko aktuálnych údajov o živote Beatles, že ho odoberali aj samotní zamestnanci Apple. Naše dievčatá sme krásne dobovo obliekli a Tomáš hral jediného muža, ktorého pustili medzi seba, aj to len preto, že bol gay odkiaľsi z Ameriky. Zakomponoval som do obrazu aj fragmenty originálnej tlačovky, ktorú mali Beatles pri prvej návšteve USA. Nečudujem sa, že ich svet miloval, boli neskutočne vtipní.

Neviem, či ste mali niekedy takú originálnu scénu ako tu, pretože všetko na nej bolo štrikované!
Renáta Ormandíková by ťa opravila, že to bolo háčkované. Ale ja som rovnaký ignorant, toto nerozlišujem, dosť na tom, že všetko na javisku – kreslo, stolík, schody, lampa, barle, tanier, zákusok, televízor – bolo pokryté tisíckami očiek uháčkovanej vlny. To musela byť ročná drina, ale za ňu si môže sama, keď raz v pauze pred televíznym rozhovorom v štúdiu mi navrhla, že by chcela niekedy urobiť takúto scénu. Poznal som jej šperky a háčkované objekty, ktoré predáva vo svojej Kráse vesmírnej, a hneď som súhlasil. Tuším do nejakej reklamy obháčkovala aj auto, prečo nie celé javisko? Musela pri tom vidieť kopy dévedéčok, lebo vždy, keď prídem k nej do obchodu, háčkuje a pozerá filmy.

Obal LP Abbey Road, na ktorom Beatles kráčajú po prechode, mal nespočetne veľa interpretácií a platňa je podľa mnohých vrcholom ich produkcie. Vraj ťa inšpirovala k prvému obrazu?
Na tejto poslednej nahrávke, ktorú však vydali ako predposlednú, pred Let It Be, je aj pieseň She Came In Through The Bathroom Window. Spieva sa tam o skutočnom prípade, keď nejaká fanúšička vliezla cez kúpeľňu McCartneymu do domu a zobrala mu nejaké fotky, a ja som pridal, že aj ponožky. Paul potom veľmi chcel, aby mu fotky vrátili. Keďže ponožky sú moja licencia poetica, dievčatá na javisku si ich delia, každá dostane jednu. Ale či zlodejka naozaj patrila do Apple Scruffs, netuším. Ak dodnes žijú, musia to byť už dôchodkyne, hádam ma žalovať nebudú.

Druhý obraz sa odohráva v indickej Kalkate v deň, keď pred newyorskou Dakotou na Lennona namieril revolver jeho šialený fanúšik Chapmann…
Renáta Ryníková hrá slovenskú manželku inžiniera, ktorý Indom pomáha postaviť reaktor. Rodí prvýkrát v živote, je vystrašená a zhrozená hygienou v miestnej nemocnici. A tam ju príde utešiť bodrá pracovníčka z československého konzulátu, ktorú si skvelo strihla Darina Abrahámová. Dieťa sa nakoniec narodí – samozrejme, je celé štrikované, od hlavičky až po pupočník – a šťastná matka si ho drží v perinke a chce mu na tranzistore naladiť nejakú pokojnú melódiu, ale všetky stanice hrajú len Beatles, pretože je ten nešťastný 8. december 1980 a práve zastrelili Lennona. A keďže sme v Indii, miestnosťou začne poletovať svetelný obláčik, možno nejaká duša? Lennonova duša, ktorá si hľadá nové telo? A vojde ústami do práve narodeného dieťaťa a mama hovorí – z teba raz bude veľký spevák…

Človek by sa divil, čo z toho dieťaťa vyrástlo. Ale poďme k poslednému obrazu hry, ktorý sa odohráva dnes. Kde to sme?
V Malackách. Po Londýne a Kalkate môžeme byť chvíľu aj doma, nie? Tu si strihla Darina so Zuzkou dosiaľ najväčšiu rolu mamy a dcéry. Darina hrá invalidku, ktorá sa drží pri živote len tým, že suší lysohlávky, ktoré potom konzumuje. Je smrteľne chorá a dcéra, zdravotná sestra, pred ňou zatajuje výsledky jej vyšetrení. Ale chce mamu, milovníčku starej hudby, v posledných mesiacoch života potešiť, a tak jej zaklame, že v Hyde parku bude jediný mega koncert Beatles a že miesto mŕtveho Lennona a Harrisona tam bude hrať Johnov syn Julian a Georgov priateľ Eric Clapton. Táto milosrdná lož mamu tak naštartuje, že zahodí barly a choroba-nechoroba, rozhodne sa ísť do Londýna naposledy zažiť mladosť. Na taký koncert by som veru išiel aj ja. Ostal nám len Ringo, ktorý už toho veľa nenahrá, a našťastie Paul, ktorý je stále perfektný muzikant, ale v Hyde parku ich ako Chrobákov už asi neuvidím. Musia mi stačiť naši Backwards, sú skvelí.

Zuzka v poslednom obraze chodí s mladým mužom, do ktorého sa kedysi údajne prevtelila Lennonova duša…
Hudobník sa z neho nestal. Učí na strednej škole a svoju frustráciu zo sveta si vybíja tým, že nosí čižmy a doma ušitú uniformu a spolu s kamarátmi založia gardu a pochodujú slovenskými mestami, aby všetci videli, ako ľúbia svoju vlasť. Žiaľ, už ani to prevteľovanie nie je, čo bývalo. A v hudbe Beatles nachádza tento magor signály k nenávisti, ako kedysi Charles Manson. Toho údajne Helter Skelter z Bieleho dvojalbumu inšpirovalo k rituálnej vražde Sharon Tate, manželky Romana Polanského. Vraj v ich pesničkách dostával zašifrované odkazy. Po masakre v jej dome písala Mansonova sekta krvou po stenách práve citáty z Beatles. Aj nádherná hudba môže evokovať zlo, keď ju počúva šialená hlava. Čosi podobné sa prihodilo aj McCartneymu, keď ako reklamu napísal bielou farbou na sklá butiku Apple názov ich najnovšieho singla, teda Hey Jude. A židovský obchodník odnaproti si to vyložil ako Hej Žid, čo angličtina umožňuje, a bol Paulovi vynadať, citujem – čo chcete? Juden raus? Chcete, aby sa to s nacistami začalo znova?! A šokovaný McCartney nápis radšej zotrel. Zvláštny svet, čo?

Toho militantného týpka skvelo zahral Tomáš Palonder, bola to jeho premiéra v GUnaGU. A tiež spieval veľmi hardcore verziu Come Together…
Tomáš nás okamžite všetkých ošarmoval. Keď dostal kostým s roláčikom a brigadírkou, akoby rovno prišiel z Carnaby Street. Duch šesťdesiateho ôsmeho a hippies bol v ňom ako v maggi kocke. V druhom obraze sa prevtelil do indického doktora, sám si vymyslel etno tančeky a kváziindický jazyk. A všetko korunoval svojím militantom, ktorému matka v Indii dala meno Johny, aj keď sa volá Kučera. A Tomášova vtedajšia kapela Bruno Benneton Free Band nahrala podklad pre veľmi tvrdú coververziu beatlesáckej klasiky, ktorá je taká agresívna, že ju vlastne nespoznáte, no jej energia vždy rozvibrovala divadlo tak, že susedia dve poschodia nad sálou si chodili sťažovať. A to trvala len deväťdesiat sekúnd. Jeho frajerka z Malaciek sa ho v hre snaží vyliečiť z násilných sklonov tak, že skúsi feláciu, ktorá, ako hovorí, nemá v tomto regióne tradíciu. Ale treba sa obetovať, aby sa Johny stal lepším človekom, prestal pochodovať a nepľul stále na Číňanov. Zákony dramatického diela a môj režijný vkus však spôsobili, že k tej činnosti na javisku nedôjde, a preto Johnyho duša zrejme nebude spasená. Keby to bolo také jednoduché…

Kompletný box beatlesáckych cédečiek si si raz kúpil v Prahe za peniaze z Radokovej ceny. Čo máš z ich diskografie najradšej?
Mňa ich prvé rokenroly veľmi neberú, ja im fandím až od albumu Revolver vyššie. Teda od čias, keď začali v štúdiu experimentovať so zvukmi. Najviac jazdím na Sergeant Peppers Lonely Hearts Club Band a Abbey Road, ale zvláštne ma dojíma aj Let It Be, torzo ich niekdajšej geniality. Už tam cítiš tie nezhody a budúci rozpad, a to je dosť smutné. Ako sa hovorí, že domov je tam, kde si sa učil bicyklovať, beatlesky mi budú naveky spojené s prvými láskami, to si každá generácia prežíva so svojou hudbou odznova. Táto kapela mi veľa dala a ja som mal pocit, že jej musím čosi vrátiť. Tak vznikla hra s najdlhším názvom v histórii GUnaGU.

Tvoja hrdinka nakoniec ten koncert v Hyde parku zažije. Alebo je to skôr niekde na oblaku v nebi?
Na tomto svete to nebude, možno preto je taká šťastná. Opäť je na chvíľu mladá a prvýkrát v živote vidí spievať svoje idoly. A príde k nej fanúšička z roku 1968 a daruje je jej veľkú vzácnosť, McCartneyho ponožku. Tak sa oblúk jednej kúpeľňovej krádeže uzatvára. Podobný príbeh sa zopakuje po svete ešte miliónkrát, lebo vždy budú nové a nové kapely, ktoré budú mať ďalšie & ďalšie groupie, schopné obetovať všetko pre dotyk svojho idolu. A nemusíme chodiť až do cudziny, myslím, že výživné historky by vedeli rozprávať aj naši rockeri, najmä otcovia zakladatelia, ktorí hrávajú od šesťdesiatych rokov dodnes. O tom ale nech píše niekto iný.

„Čo chcel ten Johny Kučera, ten zelený mozog? Môže sa niekto normálny volať Johny Kučera? On za to nemôže, to je pravda, ale jeho zelený mozog áno. Každý gardista má zelený mozog. Čo iné je Slovenská občina než Hlinkova garda v gatiach od Tommyho Hilfigera? Keď sa plazia pri cvičení v tráve, cez nosné dierky sa im do lebky dostáva chlorofyl. A akú farbu má chlorofyl, no?!“
Mama (John Lennon je mŕtvy a ja sa tiež necítim najlepšie)