Jawa nostalgická

Nostalgická chápem, ale prečo Jawa?
Podľa tej motorky. Mladosť bola krásna, rýchla a voňala benzínom.

Chýbali ti tri týždne do desiatych narodenín, keď do Československa vtrhlo päť armád na čele s Rusmi a obsadili ho. Jawa nostalgická sa začínala hukotom tankových pásov, do ktorého pionieri spievajú pieseň z populárneho seriálu Štyria tankisti a pes, ktorý si, ako väčšina vtedajších detí, miloval.
Ideológiu nám balili do bojových príbehov a my sme ani nedýchali, čo som ja vtedy mohol mať za kritický rozum? Hľadel som na telku a zbožnoval chrabrú poľskú armádu. Preto sme mali na scéne aj toho psa, patril Madunovi a brával ho na predstavenia, keď ho nemal kam dať. Čo sa týka histórie, 21. august 1968 je iniciačný dátum mojej generácie. My, vtedajšie deti, sme ešte netušili, čo dospelí už tušiť začínali, že to bude dlhá noc. Husákovská normalizácia sa skončila 17. novembra 1989 a toto dvadsaťročie som zlisoval do Jawy ako polievku do maggi kocky. Nešlo o žiadne subjektívne spomienky, naopak, bol to kabaret faktov. Koláž z dobových novín a časopisov, rozhlasových relácií a TV programov, preto mal aj podtitul The best of ČSSR 1968 – 1989.

Na akých médiách si brúsil rozhľad mladý človek v roku 1968?
Jedovatá otázka. Pokiaľ náhodou nechytal ORF ako Bratislavčania, či aj my v Starej Turej, ostala mu čiernobiela Československá televízia, najprv jeden program, potom dva. V pracovné dni sa doobeda nevysielalo, to iba cez víkend. V novinovom stánku čitateľom predžuli aktuality v denníkoch Pravda a Smena, farebný „lajfstajlový“ magazín budovateľov komunizmu sa volal Svet socializmu, ženy mali Slovenku, záhradkári Záhradkára, modelári Modeláře, poľovníci a rybári Poľovníctvo a rybárstvo, motoristi Svět motorů atď., nemohol si sa pomýliť, všetko sa dalo prehľadne nájsť. Dozvedel si sa akurát iba to, čo dovolila cenzúra. A práve z uvedených časopisov som nastrihal Jawu nostalgickú. Sedel som dlhé dni v čitárni Univerzitnej knižnice a odpisoval články, ktorými som listoval ako dieťa. Vážne všetkým odporúčam aspoň raz zažiť takéto déjà vu – choďte do knižnice a objednajte si starý časopis z detstva. Je to zážitok.

Predstavenie malo premiéru opäť v Českom centre. Žeby už zabudli, že kvôli vám takmer vyhoreli?
Nezabudli, ale vymenilo sa vedenie a Lenka Zogatová nám všemožne vyšla v ústrety. Priestor bývalého V-klubu mal síce genia loci, ale bol antidivadelný, s nízkym zvlneným stropom. Keď som tam kedysi ako divák jazzových koncertov sedával s vyvrátenou hlavou, predstavoval som si, ako sa po strope lyžujem. Sála nemala eleváciu a preto sme v nej postavili čosi ako modelkovské mólo v tvare písmena T a na ňom, za ním aj pod ním sa všetko odohrávalo. Prvá časť Jawy bola spomínaná koláž, kým po prestávke výber pop hitov socializmu hrala naša divadelná kapela.

Volala sa Big Bastard Beat Band of Bratislava, vznikla na tvoj popud a nemala nijaké umelecké ambície, len sa baviť. Paradoxne sa stala známejšou než Mizerove skupiny, ktoré boli hudobne oveľa ďalej.
Spravodlivosť je sviňa. Mizera robil nádhernú muziku, sofistikovaný pop miešal s jazzom, mal špičkových muzikantov Jaslovského a Salontaya, tuším sa tam mihol aj Oskar Rózsa, ale jeho kapela aj tak zanikla a jej výborné skladby sa ďaleko nedostali. Naproti tomu plebejskí Bastardi búrali sály. Spočiatku som tam aj spieval pár kusov, ale podstatná bola dvojica Pisár a Vosátko, to boli skutoční lídri. Bastardi nemali problém zastaviť skladbu uprostred, keď zle intonovali, bežne mávali viac začiatkov, kým konečne začali v rovnakej tónine, ale keď sa rozbehli, malo to gule a peľ. Gule plné energie a peľ čohosi okamžitého, čo kvitne len desať sekúnd do roka a práve teraz. A možno práve tým, že chalani sa na nič nehrali, dobyli srdcia poslucháčov. Neskôr sme vo Véčku mávali aj štvorhodinové koncerty, na ktorých som sa zúčastňoval ako kedysi Warhol pri Velvet Underground – s videoartom. Na zvlnený strop som premietal napríklad videá z Vosátkovej dovolenky a podobnú „art produkciu“. Pamätníci Jawy nostalgickej nevedia zabudnúť, ako Tony Pisár spieva Semaforský Pramínek vlasů, pričom ho naše herečky strihajú. Bol hrdina večera, vždy si dal skrátiť vlasy. Úžasne spieval aj Aznavourovu Nathalie, ten francúzsky zaľúbený odkaz Rusom. Ale boli tam aj sado-maso polohy, keď Roman Pomajbo dával Což takhle dát si špenát a najmä Katapult A co děti, mají si kde hrát? Ja som mal parádne číslo Dobrý den, majore Gagarine, koncert sme oznamovali ako dobrovoľný prídavok po hre, myslím, že nikdy nikto neodišiel. Tu som dosiahol vrchol svojich rockových možností – mal som beatovú skupinu a spieval v nej. Už ma nič viac nečakalo, a preto som svoju metapopovú kariéru onedlho uzavrel a Bastard – tak sa dnes skrátene volajú – fungoval ostatné roky už bezo mňa. Celkom nedávno kapelu postihla veľká rana – Tony Pisár sa po mozgovej príhode už asi ku gitare nevráti, čím sa možno história tejto skupiny definitívne uzavrie, ktovie? Ale Karol sa zrejme nevzdá a vstanú noví rockeri…

Výlet vesmírom socializmu ste divákom predvádzali ako postavy, rozdelené podľa sociálnych vrstiev: robotník, roľníčka, pionier, železničiarka, vojak, sestrička, mäsiar, čašníčka, lekár.
Hádaj, kto hral lekára? Toto je už zrelé na psychoanalytické vyšetrenie, prečo som toľkokrát po odchode z medicíny obliekal v divadle doktorský plášť. Novými tvárami GUnaGU sa stali Katka Mikulíková a Daniela Chlapíková, obidve hrali na priečnu flautu a spolu s Konziho gitarou vytvorili miniskupinu, ktorá hrala na fiktívnom festivale politických piesní. Také akcie boli v socializme tristnou realitou, volali sa Budějovický palcát či Festival politickej piesne v Martine a my sme odpálili ohnivú sambu, venovanú komunistickej strane, kde sa každé slovo začínalo na s – „strana si súčet síl strojacich smelý sen…“ Je to dielko naozajstného slovenského básnika, a preto neuvediem jeho meno. Pomajbo hral pekára aj Ondreja Nepelu a spomalene predvádzal jeho slávny trojskok na majstrovstvách. Zároveň to bol štart farebného vysielania Československej televízie, tak sme doňho pálili všetky farby, aké sme len v svetelnom parku mali. Konzi Maduna hral nezamestnaného Mika z Glasgowa. To bol častý ťah socialistickej propagandy, že v novinách nám radi ukazovali ťažký život nezamestnaných na Západe. Malo to jedinú chybu – fotky. Na nich sa v biednom byte britského poddaného vynímal obrovský farebný televízor, aký si v tých časoch v Československu mohlo dovoliť iba zopár vyvolených. Naše herečky sa okolo Mika plazili ako tri shakespearovské čarodejnice z Macbetha a recitovali heslá o biede a vykorisťovaní. Potom sme zahrali funky skladbu o Tuzexe a bonoch, na ktorú mladí diváci v roku 97 hľadeli s otvorenými ústami, lebo si nijako nevedeli predstaviť, že sa nedali zohnať doláre a že v obchodoch nebolo nič, a kto chcel džínsy, musel si kúpiť od babky priekupníčky poukážky, takzvané bony… Občas som si pripadal ako starý otec, čo hovorí deťom, ako ťažko sa bojovalo na Piave.

Aspoň jedna perlička pre mladých čitateľov – čo bol devízový prísľub?
O ňom sme hrali formou TV kurzu cudzieho jazyka – dievča chce vycestovať do Francúzska, ale občan ČSSR nesmie vlastniť zahraničnú menu, preto musí podať žiadosť do Štátnej banky a o rok, to bola reálna čakacia doba, možno dostane – a možno nie – pár frankov na cestu. To je ten devízový prísľub, doslova – štát ti možno prisľúbi devízy… Ak ťa, pravda, uvoľnia z práce, polícia ti podpíše doložku, nie si trestne stíhaný, nemáš veľkú pôžičku, vzorne sa správaš atď. Dnes, keď sa kedykoľvek vychytíš a ideš, kam chceš, je to už nepochopiteľné. Ale Československo rokov 68 – 89 malo okolo hraníc ostnatý drôt, a to treba stále pripomínať, ale nenudiť pri tom.

Vtedy s vami začínal hrať Peter Batthyány, prírodný úkaz, meteorit a neriadená strela v jednej osobe…
Peter hral už v Eve Tatlin Anjela, ktorý občas vliezol do deja a zo svojho pohľadu komentoval lásku konštruktivistickej umelkyne (Hurajová) a revolučného komisára (Pomajbo). Ďalší opus, čo sa mi do knihy nezmestil, lebo, ako vieš, nepíšem o polovici našich hier… Výbuchy jeho improvizácií oslňovali divákov až v neskorších tituloch, tu hral celkom disciplinovane. V Jawe nostalgickej chodil v uniforme poddôstojníka ČS armády, ktorú sme zdedili po príbuznom Petra Sklára, a len čo si ju obliekol, mentálne zozelenel. Baťko mal talent okamžite sa naštylizovať do autentickej postavy podľa kostýmu, ktorý si dal na seba. Samozrejme, neviem, ako by zahral šľachtica z Verony či Richarda III., také roly ho u nás nečakali, zato v postave ľudu vo všetkých farbách a odtieňoch bol vždy presný a autentický. Ako veľakrát potom, aj tu tancoval electric boogie, v ktorom bol tuším majstrom sveta. Veľmi mu sadla rola, ktorú som preňho našiel v Svete socializmu, rozhovor s novomanželmi, ktorým Duslo Šaľa pridelilo podnikový byt. S Beatou dojemne zahrali dvojicu, ktorá je štátu vďačná za všetko a pripravená do úmoru drieť, rodiť deti a aj padnúť za mier, ak bude treba. V ich podaní nešlo o výsmech, ale o smutný portrét ľudí, ktorí sa nevedeli brániť tomu, čo od nich vlasť vyžadovala. Vrcholom Petrových rolí bol koktajúci kapitán Remek, prvý československý kozmonaut, ktorý sa v prenose z obežnej dráhy od vzrušenia zajakával, čím spôsobil lavínu vtipov na seba a socializmus. Aspoň jeden – „Není masa, nejsou auta, zato máme kozmonauta. Jmenuje se Remek, česky ani nemek.“

Mňa najviac očarili listy, ktoré nadšení školáci písali Alexandrovi Dubčekovi, kým ho Husák úplne neodstavil. Nevymýšlali ste si ich?
Prisahám, boli skutočné, nalistuj si Svet socializmu. Boli v nich záväzky, ako sa deti budú dobre učiť, koľko na brigádach vyzbierajú krumplí na Dubčekovu počesť a podobne. Aj ja som vtedy podľahol všeobecnej láske ku generálnemu tajomníkovi strany, a chcel som mu poslať svoju najmilšiu hračku – americké policajné autíčko na zotrvačník. Zastavili ma len rodičia, ktovie, ako by sa Dubček pozeral na auto polície, ktorá ho onedlho začne dvadsaťštyri hodín denne sledovať, pravda, nie z cadillacu, ale z moskviča a volgy. A ešte jednu vec som ja, hlupák desaťročný, vyviedol – zobral som svoje úspory, celých sto korún československých, a poslal som ich na národnú zbierku na Alweg, visutú horskú železnicu, ktorú sa chystali vybudovať v Tatrách podľa švajčiarskeho vzoru, no nikdy ju nepostavili. A moje peniažky sa stratili rovnako ako milióny v korunách, šperkoch či zlate, ktoré nie tak dávno dôverčiví Slováci poslali Matici na Národný poklad. Nuž, iba zaplakať.

Spomínaš si na prvý striptíz na Slovensku? Musela to byť veľká udalosť, keď táto neškodná, no vtedy vrcholne dekadentná zábava prišla do socialistickej Bratislavy…
Spomínam, aj keď som, samozrejme, nič nevidel. Boli toho plné noviny a v Svete socializmu reportáž, ktorú som použil v Jawe nostalgickej. Keď ma krstná mama zobrala raz na prechádzku okolo Perugie, kde vtedy býval striptíz, rozbúchalo sa mi srdce, ako by som chodil uličkami lásky v Amsterdame. Naša prvá striptérka sa volala Soňa Stenová a podľa fotiek to bola naozaj nádherná baba, nie nepodobná Brigitte Bardott. Mala aj umelecké ambície, písala poviedky, ako prezradila v rozhovore, ale mňa najviac fascinovalo, že berie vyzliekanie duševne. Hoci som nepochopil, čo to je, striptíz Beaty Hilekovej z kroja sme museli do Jawy zaradiť. Ako všetci tušia, jednalo sa o takzvanú divadelnú erotiku, kde sa všetko len naznačuje a obaľuje metaforami, čiže naskrze neškodný zážitok, ale aj tak sme sa na tom veľmi bavili. Keď na jednu reprízu prišiel Stenovej bývalý frajer, boxer, nebolo nám všetko jedno, báli sme sa, že nás bude inzultovať. Opak bol pravdou, boxer sedel v sále a mal slzy v očiach – spomínal…

Finále patrilo nežnej revolúcii. Jej záznam si zostrihal z dvojalbumu, ktorý vydal Opus v obrovskom náklade.
A nakoniec ho rozpredával po uliciach za symbolických 5 korún, pričom ho aj tak málokto kupoval. Nič lepšie nedokumentuje nezáujem Slovákov o vlastnú históriu, aj keď len nedávnu. Posledných pätnásť minút Jawy nostalgickej bolo o láske a porozumení na novembrových námestiach, na ktoré sme rýchlo zabudli. Žili sme vtedy najhoršie mečiarovské roky a toto predstavenie bolo mojím občianskym protestom. A nebol som sám, koho mrazilo, keď v úplnom závere hry zaznel Kňažkov hlas z novembra 1989, hrmiaci na zaplnenom námestí SNP: „Už nikdy nikto vás nedokáže zneužiť!“

„Jawa nadějí a snů
Jawa týdnů Jawa dnů
Jawa rudých třešní pecka
Jawa Jawa nostalgická“
Nedeľná chvíľka poézie (Jawa nostalgická)