Hlt

V deväťdesiatom prvom sa GUnaGU konečne dostalo do stredu mesta a Hlt mal premiéru na trochu neuveriteľnej adrese – Klub Čierny Havran na Bielej ulici, kde na prízemí bola kaviareň pani Havranovej! Začali ste hrávať v pivnici a odvtedy až dodnes ste v podzemí. Nazval si to tuším „undergroundom proti svojej vôli“…
Jedna vec je obrovská radosť z novej adresy a druhá je to, že sa cítiš ako baník. Nikdy som až tak neriešil, či hrám v sále s oknami alebo bez nich, v divadle je aj tak všetko zakryté ťažkým zamatom, herci sú krtkovia, majú radi tmu, lebo len v nej vynikne svetlo. Celý život som pouličné divadlá nemusel, som interiérový typ. Obdivujem síce kolegov, ktorí sa dávajú napospas davu na chodníkoch a hrajú tam happeningy, ale ja som vždy mal rád ticho a tmu, aby som mohol robiť hluk a svetlo podľa vlastných predstáv. Nie som proti, aby sme raz hrávali v sále s oknami, s vestibulom a s kaviarňou, je to pohodlné najmä pre divákov, ale keby sme v tom deväťdesiatom prvom roku nevzali pivnicu, nemáme dnes nič. Čierny havran bol nový klub, ktorý otvorilo Mestské kultúrne stredisko, a jeho vedúca, pani Svobodová, nás videla kdesi hrať a pozvala nás tam. Okrem nás aj jazzmanov, folkistov a ešte aj Stoku, teda riadna tlačenica. Každý sme mali svoj deň a všetci sme zúfalo bojovali o divákov. Presťahovaním z Ružinova sme prišli o stále, oddané obecenstvo, takže sme začínali v podstate od nuly.

Kedy začali tie dvadsaťmetrové rady divákov na vaše hry?
Až o pár rokov. Nebudem tu predsa vylepšovať históriu, keď je fakt, že v prvých mesiacoch na novej adrese sme si museli niekedy sami na seba kúpiť lístok, aby sa vôbec hralo. Minimum predaných bolo desať, a tak sme si my aj Stoka občas niečo kúpili, čo nič nemení na fakte, že o pár rokov sme bývali vypredaní. Vedúca prísne kontrolovala tržbu a keď sa nám nedarilo, významne naznačovala, že vezme iných. Ja som nikdy nehral v ideálnych podmienkach, aké majú štátne divadlá, kde sú dotácie na všetko a ty len rob umenie a nemysli na diváka. Tieto lekcie z kapitalizmu, ktoré som získal v Čiernom havranovi, ma naučili o robení divadla jedno – ak máš kupovať na seba lístky, radšej rob niečo iné.

Napríklad medicínu. Bol si ešte doktor?
Samozrejme, popri GUnaGU som stále pracoval ako anesteziológ, a preto som mal z čoho žiť. Zdanlivo som tržby nemusel riešiť. Ale keby sa nám dlhodobo nedarilo, to vieš, že by som to zabalil. Vtedy môj známy, výtvarník Vlado Kordoš, s nadšením povedal, že ako to robíme my, je ideálny model umenia – na profesionálnej úrovni, s obrovským nasadením, ale nie sme od toho existenčne závislí, a preto ostávame slobodnými. Dobre sa to počúva, ale horšie žije – trochu sa uskromniť zvládnem, nemusím mať toľko košieľ ani toľko cestovať a môžem aj menej piť. Všetko sa lepšie znáša, keď máš osemnásť, a nie Kristove roky. A k tomu štvorročnú Dorotku… Naozaj som sa zamyslel, dokedy to vydržím a či ma trojboj plyn-elektrina-nájomné nepoloží na lopatky. Doktorský plat ma síce pohodlne držal nad vodou, ale už som sa blížil k bodu, keď som chcel medicínu nechať a robiť len divadlo, lebo som cítil, že ani jedno, ani druhé nerobím poriadne. Že sa budem musieť – a stalo sa to až v roku 1993 – rozhodnúť, či chcem medicínu, alebo divadlo. A že to bude trochu bolieť všetkých zúčastnených – mňa, moju manželku aj rodičov, ktorí sa nikdy nevyrovnajú s tým, že ich syn nielenže celý život odmieta nosiť sako, ale ešte aj ide dezertovať z posvätného poslania liečiť chorých.

V deväťdesiatom prvom začínal u nás zúriť kapitalizmus v najdrsnejšej forme, akú si demokratické štáty vo svete odkrútili už pred sto rokmi…
Spustili sa privatizácie a pár desiatok ľudí sa zabezpečilo do desiateho kolena, na námestí SNP vyspevovali nacionalisti, mafia sa vyhadzovala v autách do vzduchu a v parlamente už tíško klíčil ujo Mečiar. My sme si najviac všímali, ako upadalo zdanie o kultúrnosti Slovákov, ktoré sme si počas komunizmu falošne udržiavali. Len čo prišla sloboda nákupov, ľud neomylne vymenil knižné lásky za adidasky. Jediný príklad – práve vtedy som chystal pre Mladé letá svoju prvú (a zrejme aj poslednú) rozprávkovú knihu Noha k nohe. Dežo Tóth k nej urobil výtvarný koncept a vydavateľstvo bolo nadšené, že aká to bude prelomová a moderná kniha, keď vtom zastavilo rozbehnuté projekty, knihu vyradili a prešli na mikymausov a obrázkové biblie. Vraj načo riskovať so slovenskými autormi. Takto zrušili aj Koleniča a Lehenovú. Strašne zostarli tie Letá, čo si kedysi hovorili Mladé. Kniha mi po rokoch vyšla u Heviho a keď ju znova vydalo Melušove O.K.O., Poliaci ju zaradili do Kánonu sto najlepších rozprávkových kníh sveta, to som teda pozeral. Mal som práve malé dieťa a občas som s ním sedával pred televízorom viac, než bolo zdravé, a tak som videl nástup disneyovských animákov a ich nespočetných klonov. Tie moje rozprávky nad nimi nikdy nemohli vyhrať, ale aspoň som to skúsil. Toto všetko ma naštartovalo ku hre, ktorá bola predovšetkým o konzume.

Z Hltu cítiť, že autori GUnaGU boli milovníci Vonneguta…
Kto nebol? Nájdeš tam aj zopár molekúl Viana, gram Jarryho, pintu Ionesca a sedemdesiat kíl Klimáčka a Mizeru, podlievaného Balekom a dochutených Votavom. Doniesol som na prvú skúšku sci-fi poviedku o krajine, ktorej obyvatelia sa povinne venujú umeniu a literatúre a každý vstrebáva len krásno, básne, obrazy a hudbu. A jedia tam len disidenti. V undergrounde, pod zemou, hlboko pod galériami a divadlami, prerobenými z tovární a obchodných domov, potajomky smažia skutočné mäso na ozajstnej cibuľke a jedia ho a hltajú… V reštaurácii hore si ľudia môžu objednať miesto aperitívu akurát sonet (ako v našej nedávnej Päťročnici), ale jedlo poznajú len z dejepisu. Vlado Balek priniesol skvelé dialógy, kde parodoval rozhlasových Bielikovcov a napísal krásne texty piesní („čerí sa šunková pena dní/po stoloch blúdime pohľadmi/lesknú sa tváre vína sú staré/ražeň sa otáča a my s ním“), Mizera urobil prednášky o škodlivosti jedla, formulované ako niekdajšie propagandistické útoky proti chartistom, Votava prebásnil monológ z Hamleta, každý zasahoval do textu toho druhého, na skúškach sme si overovali, ako to znie, a nemilosrdne vyhadzovali nadbytočné vety, až vznikla hra, ktorá je určite prvým vrcholom GUnaGU. Aj preto som sa v budúcnosti nebál ísť do kolektívnej tvorby s celým tímom a nemusel sa vždy spoliehať len na svoje texty. Kolektívne nápady sú ako biliardové gule, ťukajú jedna do druhej a zrazu je všetko v pohybe. Hral som tlstnúceho intelektuála Liama, zamilovaného do intelektuálky Oje, ktorá pašuje z undergroundu konzery. A Liam zrazu začína premýšľať, aké to je stále len jesť a nič nečítať? Až sa celkom zmení.

S Alešom Votavom si intenzívne robil už v Bigbíte, ale Hlt bola jeho prvá divadelná réžia. Robil to tak ako vy, bez nároku na honorár. Nadšene, naplno. Ako dlho sa to dá vydržať?
Dlhšie, než si myslíš. Áno, písali sme zadarmo, honoráre boli len za odohraté predstavenia a stačili akurát na jeden, dva bavoráky, nazývané „dech mrtvé milenky“, ktoré sme pili u pani Havranovej. Mizera hovorieval, že iba ten gin s tonikom po predstavení delí život od živorenia. Aleš sa nedávno vrátil z Francúzska, kde presvedčil Ariane Mnouchkinovú, režisérku Théâtre du Soleil, aby ho zobrala na krátku stáž, a výsledky hneď preniesol do GUnaGU. Tak ako Mnouchkinovej herci sme sa pred divákmi líčili aj my, ľudia vchádzali do sály chodbou, kde sme mali stolíky s lampami a so zrkadlami a robili si minimálny mejkap, lebo nahrubo nalíčení ako Francúzi, ktorí sa inšpirovali orientálnym divadlom, sme rozhodne nechceli byť. Vlastne dodnes neznášam divadelné masky a osobitne klaunov. Nemám, božechráň, etické výhrady voči cirkusu a drezúre zvierat, pretože to, ako ho dostal do filmu Fellini, obdivujem. Len nemám rád ten ellá hop humor medzi pilinami.  Aj Hlt sa začínal úplne ináč ako naše dovtedajšie predstavenia – absolútne vážne sme začali predvádzať sedem minút pohybového divadla. Mizera rozoberal pianíno a my sme s každým kusom robili pohybové variácie, plazili sa po zemi, šplhali po stenách a Ivan na struny drnčal tak, že ani John Cage by sa za to nehanbil. Diváci zmeraveli, chvíľu neveriacky pozerali a naostatok – niektorí veľmi otrávene – trpeli. Boli aj takí, ktorých oblieval smrteľný pot pri predstave, že to takto bude až do konca. Samozrejme, strihli sme to akurát včas a potom sa rozbehol náš divoký dialóg, plný anarchistickej komiky, a my sme zreteľne cítili úľavu publika. Pohyb sme na úvod zaradili zámerne – jednak sme ním evokovali tú sci-fi krajinu, kde všetci žijú len pre umenie, páchajú samoúčelný kumšt a nejedia, a jednak to bola naša odpoveď na vtedy módny žáner, ktorý sa snažili robiť slovenskí avantgardisti. Do Československa nedávno prišiel ruský súbor Derevo, nahí muži a ženy, všetci dohola ostrihaní predvádzali sugestívne telesné divadlo, ako som ho vtedy videl v Prahe, ale naši epigóni presvedčivosť Rusov nikdy nedosiahli. A nemali ani prírodnú divosť Mina Tanaku, tanečníka butó, ktorý sa dal zase vidieť v historickej budove SND. Chápem trendspotting, chuť umelcov naháňať trendy, veď ani ja neskrývam inšpiráciu všeličím, ale keď tie trendy nie a nie dohoniť, vzniká nechcená groteska, ako keď tisíc policajtov naháňa Friga.

Umelec žerie umelca a alternatívec alternatívcovi vlkom – ako raz povedala jedna kritička?
Mňa niektorí nemusia a ja nemusím niektorých, čo je na tom divné? To, že sa umelci navzájom kritizujú, je normálne. Nemôžeme predsa milovať každého blížneho, tento biblický príkaz sa dá aplikovať na nedeľnej omši, ale nie v umeleckej komunite. Akurát v ostatnom storočí sa tá nevraživosť zjednodušila na spor takzvanej avantgardy a takzvaného popartu. Stoka sa cez prsty dívala na GUnaGU a my zase na nich, tak ako za prvej republiky sa neznášalo D 34 E. F. Buriana s Osvobozeným Voskovca a Wericha. Myslím, že kameňom úrazu je aj to, že jedni používajú humor – a v prípade V+W humor najvyššej kvality – a sú stále vypredaní, kým tí druhí, čo sa lopotia za vážnou výpoveďou, mávajú občas v sále poloprázdno. Animozita je však zbytočná, publika je dosť a samo si vyberie, koho chce vidieť. A navyše, či s humorom alebo bez neho, či s maskami a farbami na tele, či iba v teplákoch na jednej stoličke, všetkým nám išlo o jedno – reagovať na čudné obdobie, do ktorého sa Československo pár rokov po novembri 89 prepadlo a ktoré bolo také rýchle, že sme ho nestačili ani zachytiť a už bolo inde. A tu si myslím, že GUnaGU aj Stoka – a poviem to finančným jazykom deväťdesiatych rokov – boli dvomi stranami tej istej mince.

Pokračovali ste v internej tradícii pozývať do súboru exemplárnych nehercov, prírodné úkazy, spontánne vyvreliny či ako všelijako ste ich nazývali – a tak sa členom GUnaGU stal aj charizmatický Vlado Balek.
Vlado bol astrofyzik, svoju vedu rád popularizoval a napísal aj knihu Prečo svietia hviezdy. Doviedol ho, ako vzdelanie napovedá, zase Ivan Mizera, myslím, že sa poznali z fakulty. Vlado bol textár, písal aj pre starý Pegasník, a pozvoľna začal písať texty k Ivanovej hudbe. Odtiaľ bol iba krok na dlaždice, ktoré znamenajú Klub Čierny havran. Bol nechceným zakladateľom prvého fan klubu v histórii GUnaGU, ktorého schôdze prebiehali po každom predstavení v kaviarni nad divadlom. Kým my dvaja s Mizerom sme pili v osamelej debate svoje bavoráky a rozoberali predstavenie, okolo Vladimíra to vyzeralo, ako keď svätý František vyrazí do lesa porozprávať sa s vtáčikmi. Vlado sedel v kresle a okolo neho švitorili fanúšičky a zahŕňali ho bezprostrednými dojmami z jeho pobytu na javisku. Možno neuveríš, ale nezávideli sme, len sme tíško žasli. Balek pôsobil ako plachý, roztržitý muž, ktorý priťahuje ženy tým, že vzbudzuje potrebu chrániť ho. Dievčatá znežnenými pohľadmi viseli na našom novom hercovi a on im rozprával o Halleyho kométe a rojoch meteoritov. Český režisér a dramatik Pitínský si ho tiež veľmi obľúbil a aj kvôli nemu rád chodil do našej pivnice, ak bol v Bratislave. Vladimír žil sám, a nikdy dlho nevydržal v početnej spoločnosti, a tak sa neraz náhle s fan klubom rozlúčil a unikal na svoj privát na Tobruckú ulicu. Ako autor bol mimoriadne presný. My sme svoje texty škrtali, krátili, vyhadzovali z nich celé polstrany, no jeho príspevky sme väčšinou nechali bez zásahu. Jednohlasne sa nám páčili.

Dnešní diváci ho už nemôžu poznať, ale čo je s touto prvou a naisto kultovou postavou GUnaGU dnes?
Vlado si podržal umenie len ako hobby, naďalej učí na fakulte, píše odborné práce a občas dá o sebe vedieť básňou. Ostatných takmer dvadsať rokov u nás ani nikde inde už nehral.

„Pri pravidelnom jedení nastáva rozpad osobnosti. Často je sprevádzaný telesnou degeneráciou – vznikom patologickej opuchliny v páse. Jedlo je nebezpečné najmä tým, že sa naň ľahko vytvára návyk. Človek, ktorý ochutnal svoju prvú porciu s presvedčením, že keď bude chcieť, hocikedy môže prestať, spozná svoj omyl, až keď je neskoro.“
Televízny muž (Hlt)