Gotika

Prvýkrát hrala v GUnaGU Peťa Polnišová a hneď sa ukázal jej herecký potenciál, spojenie výraznej komiky s až živelnou angažovanosťou v role. Znova sa pýtam, kde sa berie taký nos na talenty? Je to premyslené hľadanie, intuícia alebo len šťastie, ktoré si unavené sadne, veď vieš na koho?
Nosov máme viac. Každý poznáme zaujímavých ľudí, ktorí končia VŠMU alebo konzervatórium, prípadne už dávno vyšli zo škôl a hľadajú, čo je pre nich najlepšie. Ale Peťa nejaký čas vôbec nebola na Slovensku a tým sa všetkým nosom stratila. Bola tuším v Taliansku, hrala tam aj divadlo, prosto bola ten typ, ktorý po VŠMU odíde do sveta, lebo tu nevidí pre seba perspektívu. Keď sme začali skúšať Gotiku, už bola nazad a pracovala na recepcii farmaceutickej firmy. Začiatky nemala ľahké. Ale mali sme navzájom šťastie: my na ňu a ona na nás. Čakal ju mimoriadne empatický režisér, ktorý v nej postupne odkryl všetky jej súčasné herecké kvality. Karolovi Vosátkovi by mali už konečne odhaliť pomník, že pre slovenský šoubyznis objavil Slávku Halčákovú, Petra Sklára, Peťu Polnišovú či Dana Dangla. Nehovorím, že ich talenty by sa nikdy neprejavili, to nie, len by to možno trvalo o nejaký rok dlhšie. Veď každé predstavenie u nás je permanentný kasting, chodia sem režiséri, filmári, kreatívci a vyberajú si ľudí do telky, reklám a ktoviekam ešte, hoci nikdy nie je jasné, či to hercovi pomôže, alebo ho to dorazí. Sami sa musia rozhodnúť a ak im to vyjde, teším sa s nimi. Potom sa aspoň snažím pre nich napísať rolu, ktorá je totálne iná ako to, čo hrali v médiách. Nemilujem televíziu a všetky jej pridružené herecké šance, ktoré kradnú divadlu talenty, ale učím sa s nimi žiť. Chápem ale, že pre hercov sú dôležité.

Ten Vosátkov pomník by mal byť na budove niektorej z našich televízií, kam mnohí, ktorí sa v GUnaGU etablovali, neskôr smerovali. Nie je ti ľúto, že divadlo vychovalo skvelých hercov a oni potom odchádzali?
A čo sa s tým dá robiť? Nič. Byť v GUnaGU je predovšetkým spôsob, ako robiť divadlo. Herci prichádzajú a odchádzajú, náš štýl ostáva. V deväťdesiatych rokoch mali všetci more času, nebolo toľko práce, takmer nič sa nenakrúcalo, seriály neexistovali, Kolibu rozkradli mečiarovci, herci boli vďační aj za šancu hrať v divadle. Dnes všade explodujú mediálne možnosti a herci si viac než inokedy musia dávať pozor, aby im neublížili. Ľudí v GUnaGU nezamestnávam a nemôžem ich teda držať, keď odchádzajú za výhodnejšou prácou. Dokonca v období, keď začali robiť v STV zábavný program S.O.S, s ktorým som nemal nič spoločné, na mňa opakovane útočil jeden môj známy, výtvarník, že sme sa komerčne zapredali. Čím, preboha? Len tým, že v GUnaGU hrajú populárne tváre? Tým, že si pár našich hercov dovolilo byť úspešnými? Asi som sa ho mal spýtať, či ešte stále zodpovedá za svojich žiakov, ktorí keď vyjdú zo ŠUP-ky, náhodou robia „komerciu“? To by bolo absurdné, nie? Je to predsa ich život. Nie som ničí otec ani guru a každý vstúpi do takej rieky, aká ho vábi. Pozri sa, kto všetko dnes hrá v seriáloch, tak prečo by sa mali hanbiť práve moji herci, keď sa len pokúšajú v blbej dobe uživiť sa? Nie všetko, čo urobili pre médiá, sa mi aj páčilo, ale to je ich smerovanie. S niektorými sme v kontakte stále, najlepší príklad je práve Peťa, ktorá po sérii hier u nás, o ktorých ešte len budem v knihe písať, odišla robiť iné projekty, ale na jar 2013 sa opäť vrátila a spolu sme urobili Nízkotučný život.

Gotiku si ako autor veľmi ceníš. Bola už niekoľko rokov napísaná, kým sa konečne objavila v GUnaGU. Prečo si toľko čakal?
Jednoducho som sa bál, že na ňu ľudsky, umelecky či akokoľvek nemáme. Potrebovali sme asi dozrieť. Nazbierali sme silný herecký súbor, odvahu a sebavedomie – a bez toho sa nepodarí nič. Navyše, Gotika mala byť predtým uvedená v SND, chcel ju tam presadiť Martin Porubjak, Morrisona mal v našich platonických predstavách spievať Richard Müller, ale režisér Spišák v poslednej chvíli zmenil názor a šiel robil Tenesee Williamsa. Vtedy som bol vytočený ako zubárska vŕtačka, ale dnes mi to je už fuk. Jedno s druhým spôsobilo, že som si povedal, načo ďalej vyčkávať, urobíme to v GUnaGU. Nič lepšie mi nemohlo napadnúť. Ale chcelo to ten čas a v roku 2002 sme boli už pripravení. Myslím si, že je to Vosátkova dosiaľ najlepšia réžia mojej hry. Úžasne strihal realizmus so štylizáciou, vkladal jingle aj klipové skratky, celé to má gradáciu a udržiava napätie až do konca.

Polnišová s Pomajbom zahrali manželský pár, ktorý si osviežuje svoj sexuálny život prezliekaním za inštalatéra a domácu paniu, či nahnevanú policajtku a potrestaného vodiča. Nalejme si čistého vína, ty si veľmi striedmy a nenápadný človek, kde sa v tebe berú títo vyšinutí súčasníci?
Práve čítam rozhovor s Johnom Irwingom, kde odpovedá, že nie je gay ani bisexuál a keď píše o všemožných sexuálnych úchylkách, má jednoducho predstavivosť ako kedysi Sofokles či Shakespeare. Aj ja si len v hlave premietam filmy, ktoré už potom nemusím zažiť. Iná vec je, že sa snažím, aby tie fantázie neboli príliš uletené, ale mali reálny základ a pôsobili prirodzene. Surrealizmus ma bavil naposledy na gymnáziu, teraz má pre mňa väčšiu silu uveriteľný príbeh, ale máličko vychýlený z reality. Pomajbo najprv prichádza na scénu s inštalatérskou kabelou a začne opravovať staré sofa, ona ho zvedie a až potom sa divák dozvie, že sú to manželia. Celá Gotika je ako puzzle, zdanlivo chaotická zmeť obrazov, na ktoré čím dlhšie sa pozeráš, tým viacej sa ti spájajú do celkového významu, a na samom konci máš uzavretý príbeh. Chorá láska v chorej dobe.

Gotika v názve neznačí stredovek, ale štýl temného rocku, takzvaný gothic rock. Vidieť teba, dôstojného štyridsiatnika, na gotických koncertoch bol vtedy pohľad pre bohov…
Veď vieš, že som rocker, ktorý emigroval do seba. A gotická scéna sa mi páčila tou extrémnou teatrálnosťou. Čierne kostýmy, podmaľované oči, závoje, peleríny, dievčatá s cylindrami, sieťované pančuchy, strieborné prstene, dosť som si to užíval. A keď som si na jednom koncerte kupoval gotický fanzin, predavač sa ma spýtal, či som niekedy nespieval v Big Bastard Bande, že to je fajn kapela. Rocker spoznal rockera! Preto Vosátko ako hudbu do predstavenia vybral bratislavskú goth kapelu Last Days of Jesus, tracky z ich cédečka. A goth fanúšika, mladíka v dlhom plášti, hral Marek Gudiak, skončený herec, ktorého dnes môžete vidieť ako redaktora televíznych novín istej súkromnej stanice.

Druhý manželský pár hrali Darina Abrahámová a Peter Sklár. Peter bol muž v kríze stredného veku, Darina jeho podvádzaná manželka. A Peter chodí s dcérou ich rodinného priateľa a príde na to až pri ich návšteve. Si nenápadný moralista?
Moralizovať nechcem, čo som ja Budha? Asi aj na to mám predstavivosť, nielen na erotické excesy. Jeden môj známy pri odchode z predstavenia len tak mimochodom podotkol, že každý v živote urobíme partnerovi nejaké svinstvo. Gotika je o rozpade morálky, o vytrácaní sa slušnosti z osobných životov – o verejnej tu teraz nehovorím – prosto ma zaujímajú krízové situácie. Hra o rozbitej, rozhádanej rodine je predsa oveľa lepší námet než harmonický vzťah, zaliaty slnkom a dobrom. Na nejakú usporiadanú rodinnú nudu by nikto do divadla nešiel, nehovoriac o tom, že by jej ani neveril. Preto sa v divadle musí stať čosi temné, to vedeli už antickí autori, tí mali aspoň jasné, že sa s nami pohrávajú bohovia z Olympu, kým my dnes sme na tom oveľa horšie. Nemáme na koho zvaliť naše neúspechy a svinstvá, ktoré občas robíme. Nikde naokolo nevidieť ani kúsok boha, a tak sa nečuduj, že máme v sebe poriadne peklo.

O pár rokov vznikne na námet hry film Polčas rozpadu. Si to ešte stále ty?
Som aj nie som. Napísal som trinásť verzií scenára a nakrúcala sa štrnásta, ktorú čiatočne prerobil dramaturg bez môjho vedomia. Tak som na novinárskej projekcii prvýkrát videl aj motívy, ktoré som tam nenapísal, ale musím povedať, že sa mi páčili a zobral som ich. Pôvodný scenár bol oveľa drsnejší, bola tom postava kaukazskej utečenkyne, ktorá sa skryje u môjho gotika, ten ju priviaže na reťaz, ale Mia ju oslobodí. Inšpiroval som sa jedným naším hercom, ktorý bol v civile kŕmič laboratórnych zvierat v SAV-ke a vo svojom zverinci nielen prebýval, ale aj cvičieval na elektrickú gitaru. Nebol to žiadny sadista, čo sa týka tej reťaze, iba som použil predstavivosť. Nakoniec sa temné scény do filmu nedostali. Gotický pár hrala Táňa Pauhofová a Marek Geišberg a boli skvelí. Film pri uvedení vzbudil iba miernu pozornosť, som zvedavý, ako ho sám budem s odstupom času vnímať, ešte si pár rokov počkám. Niekoľko relevantných ľudí, ktorých si vážim, potešil, ktosi ho označil za malé svetielko na konci tunela. Ale slovenskí filmári radšej zavárajú tie láskavé, humanistické kompóty, takže máme rozdielne chute.

V predstavení si vytvoril rekord v minimalizme svojej postavy. Ukážeš sa len trikrát a vždy iba na pol minúty.
Miloval som tú rolu! Hral som ruského plukovníka, zombiu, ktorý vstane z hrobu na Slavíne a chodí po Bratislave a nestačí sa čudovať, ako sa zmenilo mesto, ktoré kedysi oslobodil. K životu ho preberú práve Mia a Gotik, keď sexujú na jeho hrobe a potom okolo hľadajú stratenú náušnicu. Pôvodne bol Plukovník veľká postava, trochu filozofoval na tému, že porazení sú dnes úspešnejší ako víťazi, porovnával prosperitu Západu s mizériou Sovietskeho zväzu, ale pri úprave sme to všetko s Darinou a Vosim vyškrtali. Zato som nosil originálnu ruskú uniformu z druhej svetovej vojny, ktorú Renáta Ormandíková zohnala v televíznych skladoch, mal som plstené čižmy a remeň s hviezdou, dokonalá reinkarnácia. A mal som v ústach jedinú vetu – „skažite, što eto za gorod?“ Keďže ruštinárov je pod Tatrami stále menej, radšej preložím – povedzte, aké je to mesto? Užíval som si svoje hranie – nehranie, v zákulisí som sa vždy výborne porozprával s hercami, čo mali práve voľno, poňal som to ako spoločenský happening a myslím, že sme v tých debatách vymysleli aj zopár budúcich námetov pre GUnaGU. Zároveň to bola ťažká rola, presná na nástup, musel som napínať uši, aby som stihol včas doraziť na scénu, a samozrejme, sem-tam som zmeškal. To vieš, že ma za to kolegovia nezabili, šéf sa nezabíja.

S radosťou si do hry napísal aj Jima Morrisona, ktorého hral Tony Pisár. Ten vždy otváral predstavenie pesničkami Doors. Ako si prišiel na Jima a na Tonyho?
S Tonym máme spoločnú lásku v Beatles či Led Zeppelin. Poznám ho už roky a keď sme obsadzovali Jima, hneď som vedel, že to bude on. Pôvodne mal byť skutočným Morrisonom, ktorý akože nezomrel vtedy v Paríži, len nafingoval svoju smrť, aby mal pokoj od fanúšičiek a publicity. Potom sa mi to s reinkarnovaným plukovníkom zrazu zdalo priveľa zombií na jednu hru, a tak som ho zmenil na homlesáka, ktorý si zarába pesničkami Doors a popri tom je aj veštcom, predpovedajúcim budúcnosť z dámskej bielizne. Rád som zaľudňoval bratislavské ulice fiktívnymi postavičkami, do filmu sa tak dostala čašníčka Madonna, milovníčka onej speváčky, čo je pre pozorných čitateľov odkaz na inú moju hru. Mýtus Bratislavy ako tajomného mesta vychádzal z deväťdesiatych rokov, keď boli ešte omietky v celom centre opadané a historické pamiatky v zúfalom stave, ulice mali takú zvláštnu krásu zániku a dekadencie. Dnes sa už, chvalabohu, všetko vylepšilo, ale stáva sa sterilne turistické, aj keď od prekliatia Prahy sme našťastie ďaleko. Aj ten Fischerov film vyšiel trochu ako klip o hlavnom meste. Ja som v Gotike napísal tiež bratislavský klip, ale divadelný. Bratislava je jediné slovenské mesto, kde dokážem dlhodobo žiť. Všade inde som iba kúpeľný hosť.

„Dávajte si pozor na manžela, ak sa zrazu začne pekne obliekať. Keď začne voňať ako tí ksichti, čo v televízore skáču z vysokých skál len kvôli vode po holení. Začnite dávať naňho pozor, keď si kúpi zubnú niť. Zubná niť prichádza skôr ako prvý vlas jeho milenky. Čo môžete robiť? Skoro nič. Ale musíte mať toľko vkusu, že nebudete obedovať iba vodku!“
Karla (Gotika)