Genius loci

Touto hrou si ako autor chytil druhý dych. Ale patrí sa aj povedať, že nechýbalo veľa a nič by nevzniklo, pretože si sa vážne zaoberal rozpustením divadla. Čo sa dialo?
Ostatný rok mi všeličo nevyšlo. Napísal som napríklad hru podľa kolektívneho románu Roger Krowiak, ktorý vychádzal na pokračovanie v Kultúrnom živote, Kali Bagala ju chcel podporiť a mala vyjsť aj kniha, ale padlo to (kniha nakoniec po rokoch vyšla a z hry bol muzikál na Novej scéne s Kaščákovou hudbou, Vosátkovou réžiou a hosťovaním hercov z GUnaGU). V Divadle na Zábradlí mi nehrali V kapce rtuti a ani v SND Gotiku, ktorú si vtedy Národné objednalo. Hudecovo ministerstvo kultúry nás bojkotovalo, rovnako ako my ich, Čierny havran, kde sme hrávali, bol v havarijnom stave, vlhké steny ničili káble a techniku, o našich pľúcach ani nehovorím. S Karolom sme sa pokúšali o prvý film, kde malo hrať celé divadlo, pracovne sa volal Mydlo a mal byť monty-pythonovskou kolážou situácií a gagov, napríklad Cyril a Metod mali pristáť na Slovensku ako mimozemšťania a miesto lietajúceho tanier prileteli na pecni chleba… Nebolo z toho nič. V tom období som zbytočne napísal ďalších pár námetov a scenárov pre slovenské divadlá, ale žiadne sa nerealizovali, takže môj život slobodného umelca na voľnej nohe začal vyzerať na sociálnu podporu. K nej nikdy nedošlo, no stálo ma to veľa síl, a zrazu som si začal menej veriť. Stále mi síce napadali námety na hry, ale nezdali sa mi dosť dobré, aby som ich rozpracoval – a to je, ako ti povie každý spisovateľ, začiatok konca.

Nepreháňaj, toto je bežná autorská kríza, ktorá musí raz prísť. U teba sa objavila až po pätnástich rokoch, takže ti viera vo vlastné nápady celkom dlho vydržala, nie?
Veď sa aj vrátila, pretože mi napadol Genius loci. Myslel som vtedy na našich hercov, na tých, čo aj po existenčne ťažkých rokoch v GUnaGU ostali, rozmýšľal som, čo pre nich spraviť, pretože sme mali pätnáste výročie vzniku, a tak som sa rozhodol, že v strede tentoraz nebude autor, ale herec. Že urobím hru o nich ako o ľuďoch. Po jednom som si dával s nimi stretnutia pri káve a bavili sme sa o ich životoch a o tom, akú časť chcú zverejniť, ak vôbec nejakú. Nechcel som robiť exhibíciu intímností, to by bolo nefér, ale s každým som si nakoniec našiel tému jeho monológu. Vtedy ma podržal aj Karol, mal som oporu v režisérovi, ktorý bol schopný GUnaGU obetovať veľmi veľa. Zavrieť divadlo a odísť by bolo strašne jednoduché a zbabelé. Tiež som si povedal, že nepoteším tých, čo nás nemusia. To, že toľké roky úspešne existujeme, značí, že máme nielen desiatky tisíc divákov, ale aj slušnú hromadu neprajníkov, z nich najhorší sú tí z ambíciami. Aj by nejaké divadlo založili, aj by písali úžasné hry, ale nikdy to neskúsili, a preto iným, ktorí sa nevzdávajú, ľahučko kalia vodu. Len tak, jednou labkou. Tých predsa nepoteším, povedal som si! Tak som si nechal od každého herca asi 30 % jeho nápadov a dofabuloval to v ich duchu a vznikla  séria monológov a scénok, kde hlavným hrdinom je vždy iný konkrétny človek, aby sa na záver všetci stretli v tanečnom finále.

Tak si ich prejdime po jednom. Hru otváral Dado Nagy monológom starého mládenca, ktorý špehuje krásnu susedku.
Tu môžem ilustrovať, čo bola moja licencia a čo Dadov život. Dado sa dosť bavil, keď som z neho urobil voyeura, čo sa márne snaží pozvať k sebe susedku, ktorá má doma súkromný sado-maso salón a ktorú denne počúva cez stenu. Toto bola tá fiktívna časť, ale Dadovi staromládenectvo veľmi pristalo a hrával to rád. Pravdivý Dado začínal byť tam, keď prehovoril o špecialitách, ktoré tej žene pripraví, ak príde. Popisoval vyprážané svrčky, reálny recept, ktorý ako gurmán naozaj robieval (svrčky dáš do chladničky, nech sa vyčistia, tie, ktoré prežijú, obalíš v trojobale a hodíš na horúci olej, čo je dosť sado-maso). Vraj chutia ako búrske oriešky.

Brrr, ďakujem, ostanem pri mastnom chlebe s cibuľou. Nasledoval Roman Pomajbo a jeho dabingová scéna. Máš niečo proti dabingu?
Naopak, mám ho rád, lebo s mojou angličtinou nezvládam filmy v pôvodnom jazyku. Pred pätnástimi rokmi bol dabing takmer jedinou možnosťou pre hercov zarobiť si popri divadle. Filmy sa skoro vôbec nenakrúcali a seriálový boom, ktorý dnes zožral najväčšie talenty Slovenska, vtedy neexistoval. Takže ak sme hovorili o dabingu, hovorili sme o práci, ktorá ich slušne živí, ale je tak trochu podceňovaná. Lebo keď je dabingu veľa, herec túži po divadle, no keď nedabuje, cnie sa mu. Vtedy bývali – a možno stále sú – skupiny vyštudovaných hercov, ktorí nikdy v divadle nehrali, ale žijú len pre dabing. Sú zabývaní v štúdiách, štrikujú tam, jedia, driemu, čítajú a sú k dispozícii, keď príde ich slučka. A ochotne kedykoľvek zaskočia za kohokoľvek. Toto všetko Roman pomenoval v monológu, keď stál sám s listom papiera na javisku, ktoré bolo štúdiom, a hlas režiséra ako hlas Boží ho z reproduktora káral a opravoval, že nevie poriadne vysloviť vetu, hoci šlo len o reklamný slogan na instantnú polievku. Romanovi bolo čudné, prečo ho inokedy pokojný režisér tak zhadzuje, no keď do štúdia príde mladá herečka, je jasné, že režisér sa predvádzal. Herečku so strašnou sykavkou vychvaľuje, no Roman s dokonalou slovenčinou je ešte viac ponížený. Rozlúči sa a ponáhľa sa na skúšku do GUnaGU – to je v skratke jeho výstup.

Ty si si zahral schizofrenika, bývalého docenta, internovaného na psychiatrii, ktorý spolupacientom – divákom – prednáša, akoby bol za katedrou. A dcéra Beata ťa kŕmi pomarančom. Prepáč, ale nič nie je z tvojho života!
Načo, keď pätnásť rokov píšem hry, v ktorých je vždy kúsok zo mňa? Toto mala byť pocta iným. Vo výstupe som hovoril, že každé miesto na svete má vlastný magnetizmus, svoje fluidum, ktoré latinsky nazývame gaenius loci. Ale okolo nás ostalo len holé nič, ktoré síce vyzerá ako domy a stromy, no už za ním nie je to fluidum, lebo z našej krajiny zmizol gaenius loci, ako keď sa stratí magnetické pole Zeme. Všetko na povrchu je ako predtým, akurát kompasy prestali reagovať a nevieme, kde je sever, západ, východ, juh. Nastal totálny zmätok, štáty sa začínajú podobať jeden na druhý, zanikajú osobitosti, odlišujúce nás od iných, globálne fenomény všetko unifikujú a mestá začínajú vyzerať ako jeden a ten istý hypermarket.

Stále len čosi kritizuješ. Kedy už diváka pohladíš po hlave, poláskaš, srdce zahreješ? (opýtaný mlčí) Nechajme to tak… V blázinci tvojho spolupacienta nezabudnuteľne zahral ďalší veterán GUnaGU,Tony Pisár.
To bola jeho životná rola. On, nadaný spevák a gitarista, bol hercom civilného prejavu. Keď sme sa ho snažili vtesnať do nejakej novej polohy, nešlo to. Bol ako my všetci, ktorí sme toto divadlo zakladali – na jedno použitie. Bolo nám treba nájsť výraz, čo nám sedel. Aj Tony bol najlepší, ak hral seba samého, štylizácie mu nikdy nevychádzali, až na túto – spomalil hlas, posadil ho hlbšie, usmial sa svojím neoholeným úsmevom a začal rozprávať, že on sa vešia každý deň. Že keď príde tá jeho hodinka, niekto si dá pivo, niekto pozerá správy, a on sa vešia, pritom sa tak uvoľní, je to vlastne forma meditácie. Vtedy prichádzal Ivan Macho ako poisťovací agent, čo donedávno bolo jeho naozajstné povolanie. Preto sa na javisku snažil predať Tonymu poistenie pred samovraždou, akurát spomínaný produkt v praxi určite neponúkal. Mal výzor nudnej serióznosti, kufrík mu vyrastal z ruky ako predĺžená končatina. Prezradil nám všetky marketingové ťahy poisťovákov, napríklad aj tú, že rozhovor s klientom sa musí viesť tak, aby na všetko odpovedal áno. Takže Macho hral svoj život a Tony, ktorý si, chvalabohu, na život nikdy nesiahol, poňal slučku ako úprimný monológ živiteľa svojich dcér a ich psov a mačiek, s ktorými sa hrajú ony, ale venčí a kŕmi ich iba on. STV o nás vtedy nakrútila dokument a Tonyho sa tam pýtali, čo mu divadlo dalo, ale nikto sa ho nespýtal, čo mu divadlo vzalo. Rozviedol sa, býval v podnájme a staral sa o deti a ich zverinec. Tony je dodnes s nami, okrem mňa je „služobne najstarší“ herec GUnaGU. Ale divadlo sa zapísalo negatívne na živote každého z nás, veľa vzťahov nevydržalo ten intenzívny život a mnohé rozchody sa urýchlili iba preto, lebo partnerky či partneri neboli ochotní tolerovať čas, ktorý sme GUnaGU venovali. Objektívne musím dodať, že aj keď to mala moja manželka občas so mnou ťažké, vydržala so mnou a vždy ma podporovala. Dodnes pracuje v manažmente GUnaGU, ktorý zvoľna prerástol až do nášho bytu a často nám mení obývačku na kanceláriu.

Teraz nám do knihy skočí protidrogové komando, lebo monológ Konziho Madunu, ktorý v hre nasledoval, bol nechtiac na hrane zákona. Načo ste dráždili hada bosou nohou?
To nebol zámer, ani frajerina, veď každý hovoril o tom, čo je mu najbližšie a tak sa Konzi zveril o tráve. Aké má problémy zohnať dobré semená, kde musí sadiť a ako mu to oberajú srnky alebo víkendoví huliči. Konzi mal vtedy blond vlasy po pás, koženú bundu a rockerský imidž, veď aj bol excelentný gitarista. Diváci sa smiali jeho rečiam a ani im nenapadlo, že to môže byť skutočný príbeh fajčiara marihuany. V tom čase práve vystúpil v Markíze Richard Műller a otvorene hovoril o svojich zážitkoch s drogami, z čoho mal policajné opletačky, hoci si myslím, že sa chcel s tým iba vyrovnať a otvoriť spoločenskú debatu, ktorej sme sa báli. Že by Konzi mohol mať za monológ problémy mi došlo až na premiére, ale našťastie sa nič nedialo. Konzi na záver svojho výstupu zobral španielku a zaspieval rockovú baladu o žeravom kotúči slnka. Téme jointov sa nevyhýbam dodnes, je to prosto realita, nechcem ju zakrývať. Veď drogy nám zabili Marka Brezovského, ktorého som už pokladal za člena GUnaGU, a dodnes mi je to ľúto. Občas matroš a feťákov v hrách spomeniem, patria k dnešnému Slovensku, ale aby som ich propagoval, to mi ako otcovi vtedy dvoch dospievajúcich detí, ani nenapadlo, a nechcem to robiť ani dnes. Ale tváriť sa, že sa táto krajina každý piatok večer nestráca v mariškovom dyme je hlúposť.

Peter Batthyány sa blysol v dvoch odboroch naraz – v improvizovanom dialógu s Beatou Hilekovou a aj ako rybár.
Chcel hovoriť o rybách, veď boli jeho vášňou, doniesol aj vlastnú udicu a vysvetľoval jej mechanizmus a techniku lovu, no v monológu miesto ryby zachytil na háčik okoloidúcu slečnu, ktorej hlas mu pripomenul hlas z erotickej linky. Keď improvizoval svoje zvádzanie neznámej, z ktorej sa vykľula Nina Zariečna z Čechovovej Čajky, stáli sme ostatní potichu za dverami, ktorými scénograf vybavil príchody na javisko, a len sťažka sme zdržiavali výbuchy smiechu. Vtedy mal obecenstvo z obidvoch strán divadla, akurát to v sále sa ovládať nemuselo, dalo sa nabodnúť na jeho háčik a miestami od smiechu doslova zavýjalo. Nie všetky reprízy sa Petrovi vydarili, aj keď dobrý bol vždy. Jeho improvizácie záviseli od atmosféry chvíle a jeho uvoľnenosti, nikdy nešiel celkom na dno a nebol vulgárny, aj keď sa štylizoval do muža z ľudu. Niekedy sa však vypäl k výkonu, ktorý okrem okamžitej radosti z humoru hovoril aj o čomsi všeobecnejšom. Nabudúce už Vosátko bude vedieť, ako má s ním pracovať, a pripraví mu postavu s načrtnutou psychológiou a témami, ktoré si rozvedie, a tak sa o rok zrodí kultové English is easy, Csaba is dead.

A predstavme na záver Petra Sklára, ktorým zverinec made in GUnaGU vrcholil.
Peter mal zo všetkých najmenej osobný monológ, napísal som mu kázeň farára, ktorého mi letmo popísal ako odstrašujúci príklad vystupovania, ktoré zažil na akomsi pohrebe. Myslím si, že náboženská viera je čosi súkromné, že zasahovanie do nej prostredníctvom inštitúcie, akou je cirkev, mnohým veriacim nevyhovuje. A tak sa Genius loci končí východniarskym monológom manipulátora, ktorý to s kresťanmi myslí len dobre, ale neveriacich by najradšej utopil. Na záver kázne prichádzajú všetky postavy a Sklár, kňaz v baletných pančucháčoch, nám predcvičuje polohy a my, poslušné ovečky, tancujeme podľa neho. Hra mala veľký úspech a všetci sme chytili druhý dych. Súbor sa zomkol okolo mňa a Karola a opäť som mal chuť pokračovať. Roky predtým som svojimi témami držal hercov, pomáhal im prekonávať osobné krízy a zabúdať na rozchody, dával som im najlepšie roly, aké som dokázal napísať, a niektorým som možno poskytol aj trochu zmyslu ich existencie, veď v divadle trávili všetok voľný čas a riešili v ňom osobné problémy. A oni mi to teraz nenápadne, bez veľkých rečí vrátili. Cítil som sa fajn.

Čo ostatní, ktorí tu nehrali, čo bolo s nimi?
Belešová odišla na rok do Austrálie, Horján hral v Budapešti, Halčáková moderovala Deku, Vanek s Adamcom varili v televízii Kakao, vedeli sme o sebe, aj keď sme sa nevídali. GUnaGU bolo vždy otvoreným systémom, nezamestnávali sme žiadneho herca, schádzali sme sa a rozchádzali podľa magnetizmu, ktorý som sa snažil vycítiť. Ako v tom vtipe o Michelangellovi, keď ukazuje na kus mramoru, že v ňom je ukrytý Dávid, akurát ho treba vysekať. Niekedy mi najprv napadla hra, až potom som ju obsadil, inokedy som hneď vedel, že mám troch skvelých hráčov, a hru som im písal na telo. Každý raz to bolo inak, ale hlavné bolo jedno – v Bratislave už existovala kopa talentovaných mladých ľudí, ktorí skončili divadelné školy a veľmi chceli u nás hrať. Boli neznámi, nemali hviezdne maniere a viac než o peniaze im šlo o divadlo, a preto sme s nimi radi robili. I keď sa o pár rokov z niektorých stali hviezdy prvej svietivosti na našom šoubyznisovom nebi, ochotne sa k nám vracali.

„Bratia a sestry, keď príde Potopa, buďte na veži. Vezmite si tam konzervy, Bibliu a dlhú palicu. Konzervami budete sýtiť telo, Bibliou ducha a dlhou palicou budete odstrkovať nehodných. Pretože veže ostanú len pre tých najlepších.“
Tele evanjelista (Genius loci)