English is easy, Csaba is dead

Nemám rád výraz „kultový“, lebo sa ním označujú nielen výnimočné, ale aj priemerné diela s dokonalým marketingom, ale v prípade tejto hry ho naozaj musím použiť. Takže, tušil si, že idete skúšať kultovú hru?
Ani náhodou. To si nenaplánuješ. Mňa nevypočítateľnosť publika baví. Ľudia si vždy vyberú sami, čomu dajú prednosť, je nebezpečné chcieť sa im zapáčiť. Nikdy som vedome nekalkuloval, či téma zaberie, bez toho, že by nebavila aj mňa. Už dávno som mal vymyslenú hru, kde by sa mala učiť nemčina a angličtina a niekto pri tom zomrie, chcel som ju písať à la Ionesco z jazykových učebníc a mala sa volať English is easy, Frau Müller ist tot. Ale ako vieš, život je dláždený mŕtvolkami našich najlepších nápadov, takže nič z toho nebolo. Karolovi Vosátkovi vtedy napadlo, že by sme mali urobiť niečo o mafii, ktorú bolo koncom deväťdesiatych rokov v Bratislave riadne cítiť. Sem-tam vyletovali autá do vzduchu, prestrelky v krčmách boli bežnou záležitosťou a občas zabili nejakého bossa vo vlastnom mercedese alebo ho odpálili diaľkovou náložou, keď sa vracal z tenisu. Nechcelo sa mi do toho, hovoril som, načo propagovať zlo, radšej robme o tom, ako sa z neho nezblázniť, no Karol sa nevzdával a dodnes to neľutujem.

Na prvé stretnutie zobral aj Batthyányho, sedeli ste v pouličnej kaviarni a neďaleko od vás sa bavili hrubokrkí chlapci so zlatými reťazami. Pohodička?
Veľmi som si ju neužíval, ale patrilo to ku koloritu Bratislavy. Oni tu boli doma, patrila im celá Michalská ulica, nás tam nechali len prechádzať. Peťo sa rozhovoril o svojom detstve, ktoré prežil s niektorými dnešnými bossmi, hrávali spolu futbal pred domom, maximum ich kriminality vtedy predstavovalo rozbité okno, no jedno bolo isté, už sme mali hlavnú postavu. Peter Batthyány svojou autenticitou vytvoril erbovú rolu slovenského mafiána, ktorej sa už nikdy nezbaví. Pritom je to veľmi pokojný človek, skôr nekonfliktný a nenápadný, ale v okamihu sa vie prepnúť do módu zabávača a vtedy dostane celú spoločnosť tam, kam chce.

Ale v časoch, keď s vami hrával, bol outsiderom, ktorý sa nevie uchytiť v žiadnom umení. Ideálna pozícia na hviezdny štart. Nemával kedysi aj stánok na Vianočných trhoch?
Snažil sa prežiť, ako sa dalo. Mal firmu, tuším so žalúziami, obchodoval s Ukrajinou a krátko mal aj ten stánok, kde varil guláš a bavil nás historkami, ako zle zavrel várnicu a guláš sa mu vylial v aute, ktoré sa už nedalo vyčistiť. Neraz zažil podrazy od obchodných partnerov, to všetko sa mu ukladalo v hlave a odtiaľ to dostal von ako súvislý prúd komentovaného života. Ešte nikdy dosiaľ nebol „muž z ulice“ taký príťažlivý a zároveň hrozivý. Nenápadne vznikal fenomén, ktorý malo onedlho spoznať celé Slovensko.

Karol Vosátko pracoval s hercami originálnou metódou, ktorú sám ironicky nazval „spontinijos spíč“, teda spontánna reč. O čo išlo?
Na začiatku sme spolu vymysleli zápletku, že šéf tunajšej mafie sa chce naučiť anglicky a dá uniesť učiteľa, lenže jeho chlapci to zbabrú a unesú chemikára. A ten, aby prežil, učí s biednymi základmi jazyka ešte biednejších žiakov s pištoľami v teplákoch. Karol to celé postavil na nohy a nielenže hru režíroval, ale ju aj s celým tímom vytváral. Pripravil charaktery jednotlivých postáv, ich typológiu, IQ, vymyslel témy, o čom sa majú rozprávať s druhými postavami, niekedy časti dialógov z hlavy prerozprával a potom ich s hercami upravovali. Tak sa do postavy dostalo aj čosi autentické z každého herca, ale to podstatné, ten úžasný mafiánsky jazyk, kombináciu záhoráčtiny, prešpuráčtiny a argotu, ten typický rytmus nadužívanej frázy „že“, to je Vosátkov patent.

Táto umelá reč sa neskôr objavila v mnohých médiách bez toho, že by bol známy jej autor. Dá sa vôbec na také čosi urobiť copyright?
To je ako urobiť si copyright na vtip. Čapek píše, že autori vtipu sú všeobecne neznámi, že on nepozná jediného. Verím mu, ani ja takého nepoznám, no viem, že „mafiánčinu“ stvoril Karol. Asi neskôr oľutoval, že si ten copyright nespravil, ale pri skúškach ťa čosi také nenapadne. Dialógy sa priebežne upravovali v ústach postáv, aby im sedeli. V takomto taviacom kotle potom vznikal dej, ktorý usmerňoval Vosátko, ale napĺňali ho herci s jeho prispením. Vždy mal konečné slovo režisér ako hlavný autor a zodpovedná osoba – iniciatíva jednotlivcov môže byť prínosná, ale nie každý má úžasný nápad, respektíve nie každý, i keď vtipný bonmot, sa hodí do mafiánskej hry.

Vtedy ste ako prvé divadlo na Slovensku prekročili Rubikon javiskovej reči – zapojili ste do hry nadávky a argot v doteraz neslýchanej miere. Zasa to raz vyzerá, že vďačný národ z vás neurobí maturitnú otázku.
To by si sa čudoval, ja už otázka som, tuším aj GUnaGU sa v zozname mihlo. Ale tú rádioaktívnu reč nám zopár ľudí doteraz neodpustilo, čo je nám fuk. Hra sa začala skúšať, keď som bol mesiac v Amerike a po návrate som skoro skolaboval. Chlapci nadávali tak besne, až sa z klenby omietka sypala. To bude katastrofa, hovoril som si, toto diváci nevezmú. Vedel som, že expresívne slová tam nie sú samoúčelné, že sú v deji ako jazyk podsvetia, nakoniec, podobne sa hovorí kdekoľvek na ulici, ale ukazovať to v divadle sa dosiaľ nikto neodvážil. Neveril som tomu ani ja. Rád sa priznávam, ako som sa mýlil. Nič lepšie nevystihovalo krutú dobu než jej krutá reč. Prvých desať minút bývali diváci šokovaní, potom sa uvoľnili a nastávala katarzia. Smiech všetko rozpustil a príbeh o malom človeku, ktorý sa snaží uniknúť smrti a robí pre to, čo môže, sa zrazu stával univerzálnou výpoveďou. Mal som desiatky reflexií od divákov, ktorí sa smiali ešte vychádzajúc po schodoch z GUnaGU, no už na poslednom schode im ten smiech zamŕzal a pýtali sa, čo im vlastne bolo smiešne?

Hral si Eda Štartéra, ktorý za tisícku štartuje mafiánom džípy, aby nevyleteli do vzduchu. Ako sa ti hral pomalý a hlúpy veľký chlap, ktorý riskuje život za iných?
Užíval som si to, hoci som asi o čosi rýchlejší, aj keď rovnako veľký ako Edo. Mal som koženú bundu, okuliare so zlatým rámom a minimálnu rolu. Zodpovedala jednak krátkosti času, ktorý som na ňu po príchode z Ameriky mal, a jednak som začínal cítiť, že na javisku sa mi až tak veľmi nechce byť a že to nechám radšej na kolegov. Pravda, cúval som z hrania veľmi pomaly, ešte ma čakalo zopár veľkých rolí, ale myslím, že Edo ma naštartoval k definitívnemu odchodu z územia hercov. Mal som dosť času pozorovať, ako hrajú ostatní, a bavil som sa. Batthyány zakaždým ukázal čosi iné, išiel síce po koľajach roly, to zase hej, ale podľa kondície si pridával vety a podobne robievali aj ostatní, až sa hra z úvodných deväťdesiatich minút vyšplhala v závere kariéry na stopäťdesiat! To už bolo priveľa. Diváci boli v našej sále, kde vtedy nebola klimatizácia, doslova uvarení. Už sa nevládali ani smiať, vlastne sme ich tak trochu ubili. Karol to riešil a skracoval, na chvíľu to pomohlo, ale o pol roka hra znova nabrala monumentálne rozmery. Ako režisér má jednu výbornú vlastnosť, že vytrvalo chodí na svoje reprízy a pripomienkuje ich. Dáva hercom spätnú väzbu a kontroluje dej – u týchto voľných tvarov, ktoré vlastne ani nemajú scenár, len sa hrajú popamäti, je to potrebné.

Kult krásneho tela, o ktorý sa vaši mafiáni snažia, ste podporili živým kulturistom. A na premiére ste mali dokonca kulturistku, ktorá potom záhadne zmizla. Čo sa stalo?
Naolejovaná fitnesska Megy cvičila v plavkách veľkosti poštovej známky aj na prvých reprízach, no potom jej to zatrhol frajer. Prišiel však iný kulturista, a tak si hádam užili zase diváčky. „Krásno“ bolo zvýraznené aj zlatými látkami a reťazami, ktoré mala táto societa rada. Čo má rada dnes, netuším, predsa sa už len asi sofistikovali. Chcel som dať do deja aj bábkové divadlo, ako kedysi v Caligarim, a tak sme nakúpili Barbie a džípy a v zlatom ráme sa hrali bábkové výjavy z krajiny za hranicou zákona. Opäť sa vrátila dvojica Vanek a Adamec, ktorí obslúžili nielen bábky, ale hrali aj veľké činoherné roly. Myslím, že sa vtedy intenzívne snažili zbaviť stigmy detských zabávačov, ktorými na markizáckej obrazovke dlhé roky boli.

Ako v každom správnom divadle, tehotenstvo aj vám zmenilo obsadenie, určite na nečakanejšiu variantu.
Je to skvelá možnosť dostať sa mimo poradia k role. Mafiánsku sestru mala hrať Beata Hileková, ale z uvedených dôvodov ju zaskočil Vanek, čo sa ukázalo ako najlepšie riešenie. Nielenže sa zvýraznili maskulínne rysy tejto tvrdej ženy, ale postava dostala odstup od realizmu celkom prirodzene, keďže ju hral v lodičkách a ženskom kostýme. Vanek neprehrával, nevyťažoval z premeny trápny humor – to by sme mu ani nedovolili – mal zdravú samokontrolu a Pavlu zahral vecne, s minimálnym afektom. Z rovnakého rodu bola napríklad aj Babička Boženy Němcovej, ktorú hral v Huse na Provázku Jiří Pecha, starý bradatý muž v sukni. Jakživ som lepšiu Babičku nevidel.

Peter Sklár sa ujal Mikiho, ktorý sa stal na dlhé roky jeho poznávacím znamením. Keď herec zažije až takýto veľký úspech, nie je to viac prekliatie, ako radosť? Veď už naveky je zaškatuľkovaný.
Peter je charakterový herec, ale kdesi raz povedal – „doba ma vyzvala do tanca ako zabávača“. To už hovoril o televíznych mafiánoch, s ktorými však GUnaGU nemalo nič spoločné, pravda, okrem krstného listu. U nás si zahral ešte niekoľko veľkých rolí, absolútne kontrastných k adrenalínovému zabijakovi Mikimu, pretože ja som po megaúspechu English bol rozhodnutý otočiť divadelné kormidlo celkom inam než doteraz.

Nechutil ti úspech? Nemal si radosť, keď na vaše lístky stával päťdesiatmetrový rad? A nebolo potešiteľné – hoci finančne pre vás nie – že ich priekupníci ponúkali za päťnásobnú cenu?
Takýto úspech je už vlastne choroba. Istý čas naozaj musela stávať pri našej pokladnici mestská polícia, lebo ktosi organizoval ľudí, aby preňho kupovali lístky, ktoré vzápätí predával so ziskom, a dialo sa to neraz desať metrov od brány divadla. Potom sme si pre vlastnú potrebu nakrútili videozáznam predstavenia, ktorý sa zakrátko objavil na webe. Dodnes netuším, kto ho predal a za čo. Tak sa hra o moci a peniazoch začala okolo peňazí nebezpečne krútiť a po pár rokoch sme sa museli s väčšinou hercov, ktorí tu hrali, aj rozísť.

To vyzeralo na rozpad divadla, absolútny krach vzťahov, ale ustáli ste to. Chceš o tom hovoriť?
Chcem. A iba preto, že s odstupom času už voči nikomu necítim zlosť. Už podstata hry totiž mala v sebe problém – kolektívne autorstvo. To je právne veľmi komplikovaná kategória a ak nemáš dvadsaťstranové zmluvy, nemáš nič. Ak sú ľudia priatelia, autorské právo netreba, keď sa ale priateľstvo skončí, vynorí sa to právo. Ja som vytvoril len prvú zápletku English is easy a názov, tiež postavu Eda a bol som producentom predstavenia, ale hlavným autorom všetkého podstatného v hre je dodnes Karol Vosátko. Bez neho by nebolo nič. A spoluautormi sa vďaka jeho štedrej technike „spontinijos spíč“ – štedrej preto, že svoje najlepšie nápady dával do úst druhým a nehľadel na prospech – stali fakticky všetci herci, niektorí viac, iní menej. Zaujímavé bolo sledovať, ako po rokoch zabudli, ako hra vznikala, a mali istotu, že všetko vymysleli oni, až kým im to Karol na „rozvodovom večierku“ nepripomenul. Keď už bolo jasné, že hra sa stala celoslovenským fenoménom, s Karolom sme sa dohodli, že ja napíšem podľa hry román a on nakrúti film. Svoju časť v spolupráci s Petrom Doktorovom som si splnil, kniha vyšla a výborne sa predávala. A s Karolom a americkým producentom sme urobili aj päť verzií scenára, no film nie je na svete dodnes. Naši herci potom začali na vlastnú päsť predávať skrátenú verziu hry po Slovensku bez toho, že by nám to povedali. Tak sme sa definitívne rozišli a po čase sa na obrazovkách objavili sitkomoví mafiáni síce s inými menami a s vlastnými príbehmi, ale boli to charakterové klony postáv z GUnaGU. Karolov geniálny objav mafiánskej reči sa preniesol bez jeho vedomia až do televízie. My sme s tým nič nemali.

Čo ťa nezabije, ťa vraj posilní…
Odvtedy ubehlo takmer pätnásť rokov a jakživ sa GUnaGU nedarilo lepšie. Dnes som hrdý, že sa nám vtedy podarilo urobiť prelomové predstavenie, ktoré hovorilo o dobe ako máloktoré iné. A „upratovanie“ v súbore nás vôbec neoslabilo, naopak, Karol sa vypäl k ďalšiemu diváckemu hitu, k Modelkám, do divadla prišli nové tváre – za všetky spomeniem aspoň Peťu Polnišovú a Dana Dangla – a priviedli nás k témam, ktoré budú priťahovať tisíce divákov aj v ďalších sezónach.

„Že čo ste vy za ľudia?! Víte, že krv znesem, ale zajebaný trávnik ne. Piči, dve minuty som doma a naserem sa hned?!“
Miki (English is easy, Csaba is dead)