Díleri

Prvýkrát si v GUnaGU zahrala Zuzka Šebová a hneď skvelo zapadla do súboru. Kto ju objavil?
Vosátko už s ňou robil Agenta Krowiaka na Novej scéne, to bol môj komiksový muzikál s Danglárovou výpravou a Kaščákovou hudbou, kde excelovala v alternácii ako ruská agentka Tamara Alexejevna, ktorá škrtí obete strunou z violončela. Ale poznali sme ju aj z iných divadiel, mali sme ju v širšej pozornosti ako „GUnaGU pozitívnu“.

Definuj diagnózu, veď si lekár.
Pomôžem si režisérom Petrom Scherhauferom. Ten hovoril o zakladateľskej generácii Husy na provázku, že sú to kolegovia, ktorým nič nemusí vysvetľovať, pretože im je ich poetika okamžite jasná, lebo si ju nesú v sebe, ten konkrétny spôsob, akým vidia realitu a robia hry. A že po rokoch, keď prichádzajú ďalší mladí herci, musí im už vysvetľovať, čo vlastne chce, aký je provázkovský uhol pohľadu a že to ho vlastne nebaví. Zuzke sme nič vysvetľovať nemuseli, pochopila hneď, že autentický herecký realizmus, ktorý je ale nenápadne deformovaný a divákom to dôjde, až keď sa smejú, je naša poznávacia značka.

Pokiaľ viem, Díleri nie sú jediná hra, ku ktorej ťa vyprovokoval šéfredaktor Světa a divadla Karel Král.
S Karlem Králem, aby som to správne česky vyskloňoval, sme, ako vieš, dlhoroční priatelia už od čias Caligariho. Čas od času zostavuje pre svoj časopis špeciálne zborníky a do jedného som mu na objednávku napísal aj Dílerov. Roky to bola čisto literárna hra a takmer som na ňu uprostred našej bujnej produkcie zabudol, no raz som upratoval knižnicu a zborník som našiel. Hneď som zaľutoval, že sme to ešte nehrali, a aby som sa nenudil, upravil som text pre našich hercov.

Toto píšeš do bulletinov pomerne často – upravené pre GUnaGU. Čo na tom meníš? Uberáš, pridávaš?
Pozri, každá hra, kým ju ktosi nezahrá, je iba literárna dráma. Živou sa stáva až na javisku. A práve v procese skúšania, keď ju začnú herci čítať, si uvedomím, že niečo by som chcel zmeniť. Upraviť repliky tak, aby im lepšie sedeli do úst, lebo dej je postavený na prirodzenom dialógu, nie je veršovaný v shakespearovskom blankverse, napríklad. Vyčistím dialógy, ale zmením aj pointy. Napríklad, pôvodní Díleri mali v origináli iný koniec. Tam bol Svätý Jozef a Panna Mária, ktorá práve otehotnela, a Jozef jej nadáva, že mu bola neverná. Príde anjel a Jozef sa všetko dozvie, kto sa mu narodí a aké bude mať poslanie. A on, ako správny hebrejský obchodník, vykríkne, že to je ohromná historka a že ju bude denne rozprávať zákazníkom, ktorí sa do jeho stolárskej dielne začnú hrnúť po stovkách, aby videli Máriu a ich syna a najmä počuli jeho historku, za ktorú bude vyberať vstupné. Preto sa hra volá Díleri, každý v nej čosi predáva.

Hneď v prvom obraze Ryníková ako dílerka ponúka osamelým dámam vibrátory. A nie ledajaké, ale nazvané podľa veľkých filozofov. Na konci hry biblická travestia, na úvod autoerotika. Husté, nie?
Zámerne začínam od predmetov, aj keď sú to vibrátory, a prejdem k sofistikovanejším predajom, keď sa predávajú sami ľudia. A nehovorím o prostitúcii telesnej, ale duchovnej. V druhom obraze napríklad Darina Abrahámová hrá pred mafiánom jeho mŕtvu matku, ktorej on počas života nestihol povedať, ako veľmi ho v detstve týrala. Preto si najme matke podobnú ženu a tej konečne od pľúc vynadá. A naleje jej nasilu do úst rybí tuk, ako ona kedysi jemu, keď býval chlapcom. Toto sa rozkrýva postupne a pointu sa divák dozvie až o pätnásť minút. Matka-herečka potom dostane svoj honorár, dohodne si budúce stretnutie a odchádza.

Vibrátory paradoxne vôbec nie sú šokujúce, naopak, sú to veľmi sofistikované sošky pozoruhodných tvarov, z moreného dreva. Celok sa prináša v alumíniovom kufríku a pôsobí absolútne profesionálne. Kto je autorom?
Môj dlhoročný priateľ a spolupracovník Tomáš Lupták, reštaurátor, výtvarník a najmä nadšený fanúšik GUnaGU. Verí mi a preto sa dá nahovoriť aj na takéto vtákoviny. On stojí aj za brezovým lesom v Čechovovi – boxerovi či polychrómovanými kockami pre Závislákov. Jeho umelecký život je zdanlivo nenápadný, ale je aj oveľa viac na očiach než diela mnohých jeho kolegov, len to málokto tuší. Stojí napríklad za reštaurovaním morového stĺpa či mnohých unikátnych pamiatok v Kremnici či všelikde na Slovensku, okolo ktorých denne chodia stovky ľudí.

Recykloval si tu scénu z predchádzajúcich hier. Zase vás kulisy vytláčali na ulicu?
Z času na čas dostanem záchvat, že sa nebudeme mať kam pohnúť, a vyhlásim scénografické embargo. Každého scénografa prosím, aby minimalizoval hmotu, ale maximalizoval nápady. Väčšinou nás zavalia krásnym masívnym inventárom, ktorý je problém skladovať. Preto sem-tam vyberám časti niekdajších scén a hrám sa s nimi ako s legom. V Díleroch som použil parabolickú stenu, ktorú kedysi navrhol Karol Weisslechner do Lásky, tá ma teraz inšpirovala, že by som pomocou nej mohol roztiahnuť situácie, ktoré by inak boli priamočiare a nevtipné. Napríklad sex na javisku, teda takzvaný sex. Predstav si, že herec stojí vpravo, čiastočne za bielou stenou, herečka vľavo, tiez čiastočne za tou stenou – akurát medzi nimi sú tri metre. Tým odpadá trápne predstieranie, že je telo na tele, keď si akože vášnivý herec akože strháva svoj a akože aj partnerkin odev a akože sa milujú. Vďaka trojmetrovej vzdialenosti je tento sex hravý, zábavný a výsostne divadelný. Nech žije recyklácia!

Díleri sú bumerangová hra, povedal si raz. Čo to znamená?
Že hoci neboli písaní pre nás, dobehli nás ako bumerang. A najmä že motívy sa v hre bumerangovito vracajú. Spočiatku všetko vyzerá ako séria štyroch obrazov, ktoré súvisia len jednou postavou, ktorá vždy na scéne ostane, príde ktosi nový a začína sa ďalší obraz. Postupne sa však niektoré motívy zopakujú a v predposlednom obraze sú všetci spolu a divák zisťuje, že sú previazaní súvislosťami, o ktorých ani netušili. Križujú sa so životmi ostatných ako letiace bumerangy, lebo každé spáchané svinstvo, ktoré necháme za sebou, nás nejakým spôsobom dostihne. Všetci sú potom pozvaní na večeru k mafiánovi, ktorého skvelo stvárnil Roman Pomajbo, a tam príde žena, ktorá mu hrá matku, ale aj jeho milenka, ktorá za peniaze spáva s intelektuálom, ktorého hrá Horján.

Viktor má v Díleroch nečakane vážnu rolu. Neriskuješ, keď odmietaš baviť divákov?
Ale oni sa skvelo bavia! A práve na Viktorovej vážnej polohe, v ktorej hrá intelektuála predávajúceho svoj esprit nablblému mafiánovi, pričom spolu hrajú golf. A on sa pri tom vyzvedá, čo práve letí v kinách, o čom je najnovšia kniha Dana Browna, a intelektuál mu všetko ochotne rozpráva, aby mafián nemusel čítať. Načo aj, keď má na to ľudí? Tak hovoria aj o čerstvej Tarantinovej novinke Kateri, čo je, samozrejme, fiktívny film. A mafián naň všetkých pozve, že to bude premietanie len pre pár ľudí, lebo kúpil celé kino. A v ďalšom obraze vidíme toho istého intelektuála, ako si platí prostitútku, ktorá k nemu príde v lyžiarskom úbore a vyhráža sa mu, že nezmaturuje z matematiky…

Teraz som sa stratil, sorry.
Ona mu za peniaze hrá gymnaziálnu profesorku na lyžiarskom zájazde a tým mu evokuje starú erotickú spomienku, keď bol intelektuál ešte študentom. A aby ho prostitútka-profesorka vzrušila, musí ho skúšať z učebnice deskriptívnej geometrie, ale keďže ju nedávno stratila, musia stačiť aj primitívne hádanky z Príručky mladých svišťov, ktorú našla doma. To intelektuála uráža a vôbec nevzrušuje, takže sex sa nekoná. Vidíš, v Díleroch sa díluje všeličo, len tráva, kokaín a perník nie, ako by si podľa názvu čakal.

Neprotestoval Pomajbo, že opäť hrá silový typ? Blbého, agresívneho mafiána?
Roman je nielenže dobrý v drsnej skratke, ale je aj schopný charakterový herec. Napríklad vo Veľkej killovačke na námestí Billa Gatesa hrá psychológa, ktorý opustí svoju ženu, ale denne si s ňou pod ženským menom četuje, aby vedel, ako žije. To je vážna rola a je v nej presný. Zahrá zamat aj šmirgeľ. Hneď som myslel naňho, keď som Dílerov obsadzoval. Jeho mafián ale nie je nijaká karikatúra, veď si platí ženu, ktorá mu hrá matku a tým si lieči frustrácie. Je to komplikovaná postava, tuší, že sa patrí byť trochu vzdelaný, ale okrem toho, že si platí intelektuála, pre to nerobí nič. Najpoetickejšiu rolu hral pred rokmi u nás v Dáme s kolibríkom, tam bol nadrealistický básnik, zamilovaný do fatálnej ženy, ktorá mala radšej dievčatá než mužov. Dnes od neho väčšina televíznych divákov očakáva len komiku. Národ sa chce urehotať na smrť, s tým nič nenarobím. Tak svet prichádza o hercov.

Aký je ten iný koniec Dílerov oproti originálu?
Dal som preč Jozefa s Máriou, to mi zrazu prišlo priveľmi používané, a miesto nich hráme onen fiktívny film Kateri, o prvej Indiánke, ktorú vyhlásili za svätú. Spomínaš si, že Tarantino kedysi všetkých šokoval filmom o starom dedkovi, ktorý na malotraktore prejde pol Ameriky, aby sa ešte naposledy stretol so starým priateľom? Prečo by potom nemohol nakrútiť film aj o viere? Veď Kateri Tekakwitha naozaj žila v sedemnástom storočí v Kanade, bola slepá a jej meno v doslovnom preklade znamená Tá, ktorá vystiera ruky. Začala chodiť do kostola a súkmeňovci ju potom zabili, ani nie preto, že sa modlievala, ale že kvôli svojej zbožnosti nechodila v nedeľu pomáhať na pole. Týmto Tarantinovi prenechávam námet ako vďaku za to, že som si zažartoval s jeho menom.

Môžem prezradiť, že Díleri sú asi najobľúbenejšia hra hercov GUnaGU?
Hráme ich už štyri roky a práveže spočiatku dobre nešli. Herci sa necítili v rolách dobre a diváci ich síce prijímali, no nič mimoriadne sa nedialo. A potom došlo k tej zázračnej premene, že z muštu zrazu bolo víno. Neviem prečo, ale časom sa všetci vo svojich postavách dokonale usadili a užívajú si to. Rovnako aj diváci. Herci mi hovoria, že sa na inú našu hru netešia tak, ako na túto, že sú po predstavení relaxovaní a nabití energiou. A ty vieš, aké je divadlo. Raz niečo vyjde a diváci jasajú, no o dva dni je na tom istom titule mŕtvo, aj keď na javisku robíme, čo môžeme. To pozná každý divadelník, ale ovplyvniť to nevie. Prosto sa občas prihodí, že predstavenie vyšumí ako teplá minerálka. A teraz mi vysvetli, že toto sa pri Díleroch už nestáva! Kto má tomu rozumieť?

Prepáč, ale ja ako divák nechcem vidieť dovnútra súboru, nezaujímajú ma vaše pocity, chcem sa len dať strhnúť a uchvátiť predstavením.
Takto cítime divákov aj my a keď občas čosi nevyjde, nikdy ich neviníme. Akurát si povieme, že dnes boli „mŕtvi“, že to „padalo“ atď., ale kdesi tušíme, že je to iba náš problém. Chvalabohu, čosi podobné zažívame len zriedka. Keď je vydarené predstavenie, máš pocit, že si omladol. Divadlo je stroj času, na chvíľu ho dokáže pribrzdiť.

„Model Budha. Po stlačení ružového tlačidla vibruje v troch rýchlostiach a na vrchole hrá nádherný motív na tibetské gongy. Ešte nikdy v dejinách nesiahala autoerotika k takým vysokým métam. Model Nietzsche. Komprimovaný pocit nadčloveka. Zmyselné násilie. Model Sokrates. Môžete pritom cmúľať pribalené karamelky, rafinovane imitujúce chuť bolehlavu, ktorým sa Majster otrávil. Naozajstné uspokojenie pre najnáročnejších. Alebo si prajete novšie filozofické smery? Sú z ultraľahkých materiálov, ktoré NASA vyvinula pre raketoplány. Komentáre nahral Antonio Banderas a Madonna.“
Dílerka (Díleri)