Cirostratus

Takže GUnaGU sčista-jasna uviedlo operu. Inak sa cítiš zdravý?
My si vieme tak pekne pohovoriť. Áno, cítim sa príčetný. A vymyslel som si nie len tak ledajakú operu, ale rovno operu v boeingu! Žiaľ, na prenájom lietadla som nemal, a tak mi muselo stačiť divadlo. Námet som nosil v hlave už niekoľko rokov a pred Mozartovým domom som oslovil kedysi veľmi dávno aj Maťa Burlasa, či by do toho nešiel, ale nedohodli sme sa. Tak sa zdalo, že môj operný boeing nikdy nevzlietne, až kým som nenašiel skladateľa snov, ktorý ma ohromil tým, že okrem iného vedel na kompjútri nasamplovať zvuk obrovského symfoňáku. Bol to Slavo Solovic a ako každý správny muzikant nezaváhal a skočil so mnou do vody, lebo to bola obrovská výzva a veril mi. Písať libreto už bola radosť, keď som mal skladateľa. Z gymnaziálnej fyziky viem, že cirostratus je druh mraku. A že existuje ešte aj kumulus a kumulonimbus a mnoho ďalších, no nepýtaj sa radšej na detaily. Pri písaní rád vyťahujem neúplné vedomosti či už z gympla, či z medicíny, nie že by som sa nimi chcel chváliť, veď neúplnosť nie je na chválu, ale preto, že ma inšpirujú. Čím sú tie podnety viac z mimoumeleckého prostredia, tým lepšie. Vymyslel som si príbeh cestujúcich, ktorí na palube majú medzi sebou spory, ale keď lietadlo začína padať, všetko si odpustia. Lenže smrť nie a nie prísť, pretože lietadlo padne do cirostratu ako do podušky a oni sa zázrakom zachránia. Možno ich chytili do náručia neznáme bytosti, ktovie? Oni sa vzápätí vyzúvajú a v úplnom finále bosí odchádzajú dvierkami do oslňujúceho svetla. Nie som ani veriaci, ani ezoterik, ale trochu tajomstva k životu potrebujem.

V tom období nastal v Bratislave nečakaný boom avantgardných opier, Stoka uviedla hneď tri diela slovenských skladateľov. Čosi zrejme viselo vo vzduchu, nielen tvoj boeing?
Nebol to zámer kontrovať kolegom, skôr náhoda, že aj my so Slavom sme chystali operu. Nemôžem hovoriť za iných, ale myslím, že tiež neznášali plesnivosť starej opernej formy a pri hľadaní tej novej sa chceli baviť rovnako ako my. Pritom ja som bol ako libretista nepopísaný list. Opery som dovtedy počúval minimálne, a preto som začal s nevinnou zvedavosťou skúšať, ako by mohla tá moja vyzerať. Nič ma nebrzdilo. Nemal som bázeň pred dielami minulosti či moderny, pretože som ich nepoznal. Chcel som urobiť operu pre ľudí, ktorí nechodievajú do opery. My sme také iniciačné divadlo. Viem to od starších divákov, ktorých deti nenávideli čokoľvek divadelné a boli ochotné chodiť akurát do GUnaGU. A na základe našej návštevy potom začali chodiť aj do iných divadiel. Či sme však otvorili niekomu aj ten operný zrak, to si netrúfam povedať. Keď som písal libreto, videl som v duchu našu podzemnú sálu, ktorá má klenbu a tým nechtiac evokuje trup lietadla. Stačilo len upraviť stoličky, aby vznikla stredná ulička a náznak boeingu bol na svete. Prvýkrát s nami spolupracoval Karol Weisslechner, ktorý nezaprel v sebe šperkára a urobil nádhernú scénu. Oblúk pred divákmi uzavrel stenou s dvierkami, v ktorých bolo lodné okienko, takže vzniklo čosi medzi parníkom a tryskáčom. Stenu následne onitoval a jednu jej časť, ktorá sa dala sklápať, pokryl reflexným plechom. Už stačilo len na divadelné stoličky našiť modré poťahy a boli sme na palube. Všetko doplnila Simona Vachálková svojimi dokonalými kostýmami, čím sa Cirostratus stal najelegantnejším predstavením GUnaGU. Keď už sme hrali v starej pivnici, aspoň tú výpravu sme mali top.

Najdôležitejšia v opere je hudba a tá vaša vznikala v notebooku skladateľa. Keď som počul výsledný zvuk, bol som ohromený. Elektronické sample striedal hrmiaci zvuk obrovského orchestra. Ako to Solovic sám dokázal?
Mám rovnakú bázeň pred komponovaním ako ty, lebo hudobník som mizerný. Jedno však už viem, že technológie idú strašne rýchlo dopredu a dnes už nie je problém AKO, ale rieši sa len ten večný skladateľský – ČO. Hlavné je, že Slavo bol vtedy slobodný, nemal dieťa, a preto mohol deň po dni pol roka samplovať svoje melódie. Vyťahoval si z databáz zvukov jednotlivé nástroje a tie vrstvil pod seba ako v riadnej partitúre. Raz som videl na obrazovke pár sekúnd jeho hudby, pod sebou bol zoradený algorytmus hádam dvadsiatich nástrojov, ktoré po jednom vylovil z možných aj nemožných zdrojov. A keď ich zmiešal, dosiahol nový zvuk vo vlastnom aranžmáne.

Cirostratus sa držal vo vzduchu najmä vďaka hlasu opernej speváčky Evy Matiašovskej–Šuškovej. Ako sa do alternatívneho divadla dostane človek z úplne iného sveta?
Eva sa poznala so Solovicom aj s Kaščákom, chodievali s partiou na chatu, a tak ju chalani raz zobrali k nám. Keď hovoríš o inom umeleckom svete, aj tam funguje rovnaký kompas – ľudia sa orientujú podľa intuície a citu. A Eva je rodená komička, má veľký zmysel pre humor a naše divadlo jej hneď zachutilo. Napísal som jej rolu divy, ktorá všetkých na palube terorizuje, ak narušia jej pohodlie. Jej hlas bol tmel, v ktorom sa tie naše rozpustili a udržali. Všetci sme viac-menej ovládali takzvaný herecký spev, to jest, keď ťa dobre nahallujú, dá sa to počúvať, ak sa na teba pozerajú. Ale ak ťa nevidia a iba počujú, už je to menej jedlé. Ale zase sme nič nepredstierali a diváci na nás chodili pre nečakanú radosť, ktorú Cirostratus vyžaroval. Je to asi jedna z najpozitívnejších vecí, aké som kedy napísal.

Viem, že si sa už roky tešil, ako operne spracuješ turbulenciu v lietadle, menej kulantne povedané – náhlu nevoľnosť. Myslíš, že vomitické árie už pred vami vôbec niekde zazneli? Nie je to priveľké znesvätenie vozvýšeného žánru, aký opera stále predstavuje?
Netrúfam sa hlásiť o nejaké prvenstvo dnes, keď sa v modernej opere dejú naozaj divočiny. Angličania mi opisovali napríklad áriu speváčky, ktorá je zvukovo deformovaná, pretože tá dáma popri spievaní vykonáva feláciu. Toto konkrétne ma až tak neberie, ale patrí to k pohľadu, pre ktorý mám modernú operu rád. A kvôli čomu napíšem o niekoľko rokov ďalšie štyri libretá, ale nepredbiehajme. Slavo krásne zhudobnil nevoľnosť cestujúcich, pracoval so základnou slabikou ááá a jednotlivé zvuky trpiacich vo finále spojil do mohutnej zborovej árie. Ale boli tam aj krehké scény, plné nežnej elektroniky – keď sa Ožvoldíkovej Dieťa vo fusaku hralo na palube s Mišíkovej Psom a celá ária pozostávala iba z varácií slova „havo“.

Zatiaľ jediný raz si v GUnaGU zahral a zaspieval Mišo Kaščák. Ako sa dá rocker nahovoriť na operný spev?
Keď má zmysel pre humor, tak ľahko. Mišo už pre nás skladal a vlastne on do divadla priviedol Slava, s ktorým hrával v Neurope. Bol veľmi disciplinovaný herec, ukrutne ho skúšanie bavilo a dodržiaval skladateľove rady, že nemá nasadzovať hlas naplno ako na rockovom koncerte, ale ho má tlmiť na spôsob Františka Krištofa Veselého. Mišo totiž hral žoldniera, ktorý sa po rokoch v cudzineckej légii vracia do vlasti a na palube stretáva starú lásku. Túto časť sme s varovaním, že opereta je na palube prísne zakázaná, samozrejme, ako operetu aj inscenovali. Cirostratus sme potom zahrali aj v Mišovom životnom projekte, na Pohode v malom stane, hlboko v poliach blízko kaplnky, aby sme boli čo najďalej od burácajúcich pódií.

Mišo sa o rok zasadil aj o to, aby vzniklo CD Cirostratus. Koľko súčasných slovenských opier sa dožije „digitálnej nesmrteľnosti“?
Asi málo, ale podstatné nie je čosi vydať, ale dostať to medzi poslucháčov. Mišo nám vtedy prenechal svoje nahrávacie frekvencie, ktoré mal vyhradené pre Neuropu. Bol zažratým fanúšikom Solovicovej muziky. Nahrávali sme v bývalých opusáckych štúdiách a vďaka vrstveniu hlasov sme mohli urobiť naozaj mohutné zbory. Cédečko vyšlo a dodnes ho vidieť na pultoch, no nechci vedieť, ako sa predáva, lebo to neviem. Optimistické čísla to rozhodne nebudú, čo si budeme nahovárať.

Peťa Polnišová s Tonym Pisárom spievali duet rozhádaných manželov. Ako ťa poznám, na hádku v opernom prevedení si sa mimoriadne tešil. Nikdy si neuvažoval, že by si napísal vážnu, za srdce berúcu operu?
Stačí, že chytí „za bránicu“. Ten manželský spor by bol dosť výživný iba činoherne. A čo už, keď ho zaspievali! Tie bežné frázy, výčitky, nadávky, vydieranie, prirodzená dikcia bez rýmov, bolo to zrazu neuveriteľne smiešne. Nezhadzovali sme tému, ani štýl, snažili sme sa to odspievať čo najlepšie, nakoniec Peťa a Tony boli po opernej speváčke dva najlepšie hlasy na palube. Isté veci sa nedajú spievať bez straty vážnosti. Veľké posolstvá, nešťastné lásky, kliatby bohov, tie sa spievať dajú a dávno k opere patria. Ako pätnásťminútové zomieranie, počas ktorého hrdinka stále spieva, hoci už dávno mala vykrvácať. Prirodzený dialóg znie v opere nenáležite a vôbec nemusí ísť len o manželskú hádku. Aj výborný, silný text vie operný spev zhodiť, a preto uznávam vlastnú teóriu „stredného textu“. To značí, že operné libreto musí byť stredne dobré, ani nie primitívne, no ani nie brilantná dráma s exaktnými myšlienkami, lebo spev im nepomôže, práve naopak – oslabí ich. Možno aj preto je väčšina klasických operných libriet dnes smiešna, lebo to nikdy nebola bohvieaká literatúra. Prežili len vďaka hudbe.

V strede ste náhle zaradili činohernú prestávku. Báli ste sa o hlasivky?
O divákov. Vedel som, že po hodine spievania im musíme dať šancu oddýchnuť si. Vyhlásili sme pauzu na cigaretu a kto chcel ostať, mohol počúvať Belešovej päťminútovú monodrámu. Oľga ako vždy z hlavy improvizovala, že má strach z výšok a doktor jej poradil zamestnať sa čo najvyššie, ako sa len dá, aby sa strachu zbavila, a že tak sa stala letuškou. Obyčajne nikto neodišiel, všetci počúvali.

Opera rezonovala aj v Anglicku. Podarí sa také čosi práve preto, keď sa o to človek neusiluje?
So svetom sme vôbec nerátali, hoci naša opera nemala byť iba bláznivým úletom, mala byť najmä iná. To však neznamená, že sme nemali ambície, aby bola dobrá. Že ich mať môžeme nám došlo, keď Slavo doslova v posledných hodinách zareagoval na medzinárodnú opernú súťaž a poslal tam nahrávku. Vďaka tomu nás pozvali do Londýna, aby nás, exotov z východnej Európy, uvideli na vlastné oči. Musím povedať, že som tam jednu veľmi distingvovanú dámu zaskočil svojou teóriou stredného textu. Zámerne že treba písať tak trochu zle, ale „presne zle“, až to bude dobré. Zjavne sme Angličanov nešokovali dostatočne, lebo sme napriek tomu postúpili ďalej. A o rok, aj s novou Slavovou operou Osamelá, ku ktorej som napísal libreto, sme mohli ukážku z diela prezentovať opäť v Londýne. Lenže to už je iná opera.

„Ó rodné Piešťany
ó rodné bahno
v tom bahne blažený
bol som už dávno
matka mi vo vani
kúpele dávala
bahenné zábaly
liečili zápaly
ó rodné Piešťany
ó rodné bahno
v bahne sme blažení
nás nič už nezmení“
Ária Žoldniera (Cirostratus)