Caligari

Erotická rozprávka pre dospelých, gotická novela, porno horor, to všetko mi napadá, keď sa pokúšam definovať žáner Caligariho. Prečo toľko dekadencie, i keď hravej?
Lebo po diétnych desaťročiach s komunistami konečne prišlo na tabu témy. A aj na v umení dnes celkom bežnú záležitosť, akou je menšinová erotika. Začal napríklad vychádzať markíz De Sade, predtým nedostupný. Prečítal som si jeho Justínu, nejako zvlášť ma síce nebrala, ale urobil som si čiarku a založil ju do poličky. Potom sa mi spojila s nemeckým filmom Kabinet doktora Caligariho a zrazu začal vznikať príbeh o tajomnom Caligarim, ktorý chce stvoriť umelého človeka, homuncula, a potrebuje na to srdcia siedmich žien. Po dokončení tejto hry som konečne „spálil“ svoj archív paraliteratúry a už som sa zaujímal len o záležitosti okolité a súčasné. Vždy som mal rád históriu a jej literárnu makulatúru: prvorepublikové reklamy, socrealistické básničky, príručky a návody od mixérov až po bagre, funerálnu poéziu, ale aj romány Julesa Verna. Zo všetkého sa nájde stopa v mojich prvých hrách a zakončil som to vo veľkom štýle markízom. Vždy som si myslel, že keď raz ten archív, do ktorého celý život zbieram okrajové diela, vyčerpám, keď sa vypíšem z lásky k svojim literárnym milenkám, poviem všetko, čo som chcel, a môžem skončiť. A práve vtedy som šokovaný objavil realitu oveľa vzrušujúcejšiu ako moje zbierky a začal som sa diviť, že kde som toľko rokov bol, keď som to nevidel.

Práveže si skutočnosť okolo videl stále a mal si jej plné zuby – či už to bol reálny socializmus, či rozhádané Slovensko deväťdesiatych rokov, smerujúce bez referenda k samostatnosti – a vyhýbal si sa jej zámerne, unikajúc do umelých svetov. Navyše reality bolo v médiách toľko, že ľuďom sa za ňou nechcelo chodiť ešte aj do divadla. Nenarodil sa práve preto magický Caligari?
Začalo mi chýbať divadelné čarovanie, na maximum zosilnená ilúzia, že zamatová handra je vzdúvajúce sa more a blikot sviečok sú hviezdy. Zrazu sme dostali chuť si urobiť hru s pavučinami a v kostýmoch, okolo ktorých poletujú mole. Preto sme sa s Balekom, mojím vtedajším spoluautorom, vrátili do čias Francúzskej revolúcie, ktorá z odstupu hovorila aj o chaose dneška, ale archaickým slovníkom a s bizarnými postavami. Aj Karol Vosátko zasiahol do deja svojimi nápadmi, a tak sme na to boli traja. Mizera zložil iba hudbu a na moje výslovné prianie ju zaranžoval pre harmónium a violončelo. Strašne som si prial violončelistku, ideálne nahú, ale nemali sme žiadnu a keby aj nejaká bola, neviem či by som našiel odvahu ju o to požiadať. Nakoniec sme skončili s violončelistom, oblečeným. A harmónium, to bola tiež kalvária. Kým sme si na inzerát kúpili vlastné šľapacie, prenajímali sme si nástroj z fundusu STV. Vo finále hry ale nakoniec zaznela miniopera v krásnom dvojzvuku harmónium-čelo.

Žeby tu začal tvoj vzťah k opere? Odvtedy si už napísal štyri libretá a stále spolupracuješ so skladateľom Solovicom.
Aj keď naše opery Cirostratus a Haydn večeria s Mozartom si žijú svojím životom na CD nosičoch, stále viem o tom syntetickom žánri len toľko, čo som už vedel pri Caligarim. Ja sa v opere, ale aj inde v divadle iba hrám a občas sa popri tom len tak mimochodom prešmykne do textu aj čosi, čo ma presahuje. To mal v sebe aj Caligari, jeho dej bol čistá červená knižnica, príbeh zvedenej siroty a zvrhlého doktora – pretože prvoradá bola forma. Robili sme to len kvôli zvuku harmónia, plameňom sviečok a našim pôvabným herečkám. A predsa v tom bola aj túžba po nejakej definitívnej, nedostupnej a čistej kráse, no to sme sa vtedy hanbili povedať.

Mladý umelec musí nenávidieť pátos, všakže? Ako ste objavili Petru Langerovú, „úbohú Hedwigu“, ako ju v texte asi desaťkrát oslovujete?
Zavolal mi Vlado Kordoš, pedagóg vtedajšej ŠUP-ky, že majú šikovnú študentku, čo by chcela urobiť ako maturitnú prácu scénografiu. Nielen maketu a výkresy, ale chcela ju robiť priamo s nami. Prišla drobná, chlapčensky ostrihaná dievčina, práve sme robili Piesu… ako poctu Eugénovi Ionescovi (do tejto knihy sa, žiaľ, nezmestila), ona navrhla na scéne kopu hliny ako metaforu „rodnej hrudy“, ja som ju slušne odmietol, že kto to bude z pivnice fúrikmi vyvážať, nech urobí niečo iné, a tak sa začala naša spolupráca. Hercami či herečkami sa u nás často stávali ľudia, ktorí mali len svietiť či šiť kostýmy, ale po čase tak nasiakli divadlom, že začali hrávať. To bol aj Petrin prípad, ušila všetky kostýmy do Caligariho a skvelo zahrala parížsku sirotu. Dnes je v New Yorku a pracuje v špičke módneho priemyslu. Na javisku jej kontrovala Bea Hileková v roli skazenej markízy, ktorá zahrala aj najerotickejšiu scénu v dejinách GUnaGU.

To znie hrdo.
Nie že by sme odvtedy tie mužsko-ženské aktivity na javisku nemali, ale už nikdy nie tak poeticky a zmyslovo – zapojili sme aj divákov čuch. Bea si kľakla, extaticky roztiahla ruky, v ktorých mala panvice, ponad plynové horáky. A Maestro Caligari alias Vlado Balek jej do každej rozbil jedno vajíčko, ktoré sa začalo smažiť, pričom Bea začala zo seba vyrážať divú áriu, nie nepodobnú orgazmu, vrcholiacu  uprostred škvrčania masti najvyšším tónom, aký sa jej podarilo vytiahnuť.

V podstate – robila praženicu. Ale v Caligarim sa objavilo zrejme aj prvé slovenské bábkové porno!
Budeš sa čudovať, ale malo základ v histórii svetového divadla! Bola to naša pocta francúzskemu Theatron erotikon, čo bola maličká parížska scéna v Rue de la Santé, založená v roku 1862, hrávajúca výlučne bábkové divadlo erotického razenia. Na plagátoch vraj stálo, že matky majú zvážiť, či svoje dcéry vôbec pustia do tohto divadla. Bola to progresívna scéna, ktorá zámerne provokovala vtedajší vkus, a účinkovali tam nadaní umelci so zmyslom pre recesiu. Údajne aj mladý Bizet. Napísal som teda desaťminútové libreto v dvoch častiach. Prvá časť, Divadlo rozumu, zobrazila osvietenskú snahu po vzdelaní a vysvetľovala divákom, čo je to elektrón a ako trením ebonitovej tyče líščím chvostom vzniká elektrina. Druhá časť, samotné Theatron erotikon, bolo obrazom direktória, porevolučného obdobia, presláveného úpadkom mravov. Tam sme bábkovú dievčinu zaúčali do tajov lásky nielen s mužom, ale aj s koníkom. A keďže to bolo bábkové divadielko, nepôsobilo to nechutne, naopak, vyvolávalo to očistný smiech až rehot. Brilantne všetko zahrala dvojica Adamec a Vanek, z ktorej ten druhý bábky aj všetky rekvizity, či už fyzikálne alebo erotické, sám vyrobil. Toto divadlo na divadle bolo v čase svojho vzniku veľmi populárne medzi bábkohercami a možno naštartovalo aj nástup dnešných oveľa radikálnejších bábkových súborov, z čoho máme radosť.

Ako spolurežisér Caligariho sa zjavil Karol Vosátko, až dodnes tvoj najčastejší spolupracovník. Ako prišiel do divadla?
Karol už rok predtým u nás režíroval jeden obraz ionescovskej Piesy… Kvôli tomu, že sme ho vtedy oslovili, zrušil dokonca výlet do Himalájí, ktorý s kamarátmi rok plánoval. Toto ešte kvôli nám nikto neurobil. Bol v tých časoch jediný študent VŠMU, ktorý na nás pravidelne chodieval a bol hlboko zaujatý tým, ako robíme. Stále síce pozýval aj svojich kolegov režisérov či hercov, ale z Ventúrskej na Bielu bolo ďaleko, a preto vždy dorazil iba sám. Vidí divadlo prosto ináč než väčšina jeho kolegov. Neviem, či je to tým, že má dve vysoké školy, prvá bola ekonómia kvôli rodičom a réžiu už robil kvôli sebe. Jednoducho na ňom cítiš, že vie robiť aj všeličo iné a nie je závislý len od kumštu, čo mu dáva viac slobody. Piesu urobil čisto a zo mňa spravil herca. Zrazu som nepotreboval kabaretné propriety, na javisku som bol len sám za seba, čo k môjmu obrovskému úžasu prerástlo do postavy.

S Mizerom si písal ty stranu, on stranu, ale ako sa režíruje v dvojici? Ty päť minút, on päť minút? A nepomôž si zase Iľfom a Petrovom, že kým jeden režíruje, druhý zháňa sponzorov!
Karol vie robiť s detailom, dotiahnuť postavu tak, že jej uveríte. Na toto ja nemám trpezlivosť, ja režírujem rozhadzovaním nápadov. Do Caligariho sme spolu vymysleli napríklad to vyprážanie vajec, pitvu s kostýmom, ktorý sa rozkladá ako papierové telíčka v starých zdravovedách, pitie vína z úst do úst priesvitnou slamkou, aj bezpohlavného anjela, ktorého zahral nahý Vanek, opatrne drobčiaci, aby nebolo vidieť to, čo zvieral stehnami, atď. Karol do toho „brajgelu“ (krásne slovo, odvodené od Brueghelových obrazov) nasadil psychologicky uveriteľné postavy, všetko sme to strihli bábkovým divadlom, prskali sviečky, hralo violončelo s harmóniom a malo to atmosféru, ktorú dodnes nevedia mnohí diváci zabudnúť. Mimochodom, predstavenie sa podarilo nahrať pre televíziu Luna, ktorá síce na mediálnom trhu dlho nesvietila, ale profesionálny záznam bol na svete. Povedať presne, čo je čí nápad v tejto hre, zrejme nemá zmysel, pamäť je nepresná. Všetko by aj tak bolo inak, keby sa v GUnaGU neobjavil kolektívny duch aj dych. Každý prispel niečím, druhý to prevzal, ale až tretí to doviedol do dokonalosti. Boli sme v stave permanentnej milosti, takéto situácie prichádzajú len zopár ráz za život divadla, keď každému naplno záleží na výsledku, a preto sa do veci vloží celý. Kdesi som to nazval svojou érou dychtivého divadla a je to to najlepšie, čo sme si z našich amatérskych čias priniesli.

Boli ste teda už profesionálnym súborom?
Vadí ti, že sme v štvrtine knihy a ja som stále len amatér? Zamestnaní sme v GUnaGU neboli nikto, na to sme nemali peniaze, mali sme len na scénu a výrobu kostýmov, boli sme, ak chceš, profesionálne divadlo v amatérskych podmienkach. Platili sme hercov za reprízy a denne sme skúšali, ale narábať s prídavným menom „profesionálny“ nie je až také dôležité. Akoby sa ním človek chcel zaštítiť, keď si neverí. Akoby plat, zdravotné a sociálne poistenie v nejakej budove, ktorá má na štíte napísané Mestské či Štátne divadlo bolo zárukou, že sa tam divadlo aj robí. Poznáme toľko slabých predstavení a mizerného herectva pod hlavičkami kamenných divadiel, že profesionalita, žiaľ, nie je automaticky zárukou kvality. Navyše, ak v dnešných časoch znamená najmä spoznanie tváre z nejakej telenovely a až v druhom rade postavu v divadelnej hre. A, samozrejme, vidíme aj hromadu nepodarených, nezávislých produkcií. Trochu sa tie hodnoty pomiešali, nie? Preto radšej narábam opatrne s predponami „ama“ a „profi“, lebo nič nie je nejasnejšie než jasný názor. Mali sme vtedy v GUnaGU aj zopár vyštudovaných hercov a tiež niekoľko spontánnych talentov, naše hry začali vychádzať v tlači a divadlo si získavalo meno aj v zahraničí. Tu musím spomenúť Karla Krála, šéfredaktora Světa a divadla, s ktorým som sa zoznámil práve pri tejto polnočnej premiére a naše priateľstvo, nielen to ľudské, ale aj profesionálne, nám vydržalo dodnes. Vďaka nemu som začal publikovať v „blízkom zahraničí“, ktorým sa Čechy onedlho stali.

Harmónium v Caligarim ti zahralo aj labutiu pieseň za medicínou…
Definitívne som prestal byť praktizujúcim lekárom, hoci MUDr. mám napísané v občianskom dosiaľ, veď titul mi odňať nemôžu, kým nevyvediem niečo proti Aeskulapovej prísahe, a to nemám v pláne. Posledný rok som bol na klinike aj tak len na polovičný úväzok a obsluhoval som mimotelový obeh, pre laikov rotačnú pumpu, ktorá nahrádza srdce a pľúca v čase, keď ich chirurgovia operujú. Tým, že som odišiel z medicíny, som sa stal u niektorých kolegov populárny len preto, lebo som realizoval ich tajný sen – všetko nechať a odrezať sa od zdravotníctva. Dodnes aspoň z diaľky sledujem, čo sa tam deje a sem-tam napíšem novinovú reakciu, keď sa snažia lekárov kriminalizovať za štrajk či štát vydiera sestry. Odchod z medicíny vôbec nebol jednoduchý, hral som trochu vabank. Vôbec nebolo isté, že sa umením uživím. Bol som poriadne naivný, keď som si veril, a len toto nadšenie bez predvídania dôsledkov spôsobilo, že sa ten zázrak podaril – udržal som si nielen divadlo, ale aj seba v ňom, a až dodnes sa živím písaním. Takže od čias, keď som si vo vani uveril ubehlo pätnásť rokov, kým som si trúfol z teplej vody vyliezť a skočiť do tej studenej.

„Od pása nahor bol Johannus osvietenec, ale od pása nadol bol obyčajná dekadentná sviňa. Šiel presne podľa príručky akéhosi zvrhlého markíza, prvé francúzske vydanie, strana štyridsaťtri, posledný odstavec trikrát. Asi ho milujem.“
Hedwiga (Caligari)