Bigbít

Bigbít má podtitul Hra s beatom a bytí aj bití. Rockovú hudbu, či ako sa vtedy hovorilo – bigbeat – si mal v rodine, nie?
Môj brat Ivan bol rockový gitarista. Celé detstvo som s ním počúval Led Zeppelin, Jethro Tull, Deep Purple, Pink Floyd, Emersona, Lakea & Palmera a desiatky iných kapiel, chodieval som na jeho skúšky a sledoval ho, aj keď sa odsťahoval do Trenčína a hral v okresne slávnej Generácii. To vieš, rocker je pre malého chalana idol, taký spoločensky tolerovaný rebel. Tým, že bol medzi nami sedemročný rozdiel, nedokázali sme sa veľmi zblížiť, a tak je brat dodnes pre mňa tajomnou postavou. V osemdesiatych rokoch nechal lokálny sex, drogy a rockenrol a začal hrávať v nejakej barovej kapele, odišiel s ňou do Západného Nemecka a tam emigroval. Čo sa tam stalo, vlastne nevieme, isté je, že v lete 1983, práve keď som končil medicínu, v Mníchove spáchal samovraždu. Komunisti pustili na pohreb len mamu, ja aj otec sme museli ostať doma. Dodnes, možno aj kvôli tomu, počúvam z cédečiek starý rock a premýšľam, aký brácho vlastne bol. V roku 2011 som mu venoval hru beat (každý má svoj rytmus), ktorá sa hrala v Mestskom divadle Žilina s Danom Heribanom v hlavnej roli. Celý život sa snažím do hier prepašovať rock a mať aj vlastnú kapelu, hoci sám na nič nehrám, lebo mám čiastočný hudobný „hluch“.

A to sa ti v Bigbíte prvýkrát podarilo. Odvtedy v GUnaGU naživo hrali špičkoví muzikanti, napríklad Longital, rapovali Lyrik aj Bene či komponovali Marek Brezovský, Slavo Solovic, Hex aj Mišo Kaščák, ale to predbieham…
Dosiaľ sme mali v divadle len živý klavír, ale ja som chcel čosi iné než semaforsko-kabaretnú atmosféru. Písal sa rok deväťdesiaty, bolo tesne po nežnej revolúcii a mohli sme robiť čokoľvek, už to nikto nemusel schvaľovať a vyhrážať sa nám, že toto si teda, chlapci, nezahráte! Vtedy sme si dali s Ivanom autorskú pauzu a každý sme robili na vlastnú päsť. Predtým nám nejaké hry nevyšli podľa očakávania a obaja sme cítili, že na vine je ten druhý, prosto, dozrel čas sa rozísť. Už ma nebavilo dať si schvaľovať každý nápad Ivanovi (a jemu zase mne), lebo sme mali ako píšuca dvojica každý právo veta. Ja som vtedy už uviedol vlastné hry Koža a Poveternostná situácia a veril som si, že nepotrebujem niekoho, kto mi nakúka pri písaní cez plece. A myslím, že aj Ivan sa tým umeleckým rozvodom oslobodil a uviedol hudobnú divočinu Wiki-wiki s veľavravným podtitulom Festival postindustriálneho folklóru na Tichomorských ostrovoch. Bolo to čisté dada, hodne inšpirované pražským Sklepom. Ja v Bigbíte som bol viac ovplyvnený J. A. Pitínskym a jeho hrou Ananas, ktorú hral Ochotnický kroužek z Brna. Rozdielnejšie zdroje inšpirácie už nemohli existovať, a preto bol náš rozchod logický.

Aj tak som nikdy nechápal, ako môžu dvaja ľudia písať spolu. Iľf a Petrov sa z podobnej otázky vždy vykrútili bonmotom, že dvaja sú preto, lebo kým jeden behá po redakciách, ten druhý stráži rukopis. Čo vy?
Netajím, že bez Ivanovho impulzu by som možno nikdy nezačal písať pre divadlo. Keď som končil medicínu, už som mal na konte aj slušné básne, ktoré vďaka negatívnym posudkom (vraj som sexuálny maniak, napísal v jednom Pavel Bunčák) vyšli až roku 1989, no na dialógy som si zatiaľ netrúfal. Písal som ich spočiatku ako poéziu, priveľmi koncentrovaným jazykom, trochu ako báseň v próze, a to sa ťažko hrá a ešte ťažšie vníma. Jednoducho, aj písať pre divadlo sa musíš učiť ako čokoľvek iné a hoci sme na to nemali školy – dodnes si myslím, že nie sú potrebné – mali sme svoju scénu, kde sme si hry overovali rovno na javisku, čo je pre autora geniálne. Spisovateľ musí čakať na kritiku v časopisoch a čitateľov vidí len na besedách. Lenže koľkokrát mu niekto napíše list či zastaví ho na ulici, že jeho kniha naňho urobila dojem? Málokedy. A maily a esemesky vtedy neboli. Ale keď hráš vo vlastnej hre a pred tebou sedia každý večer desiatky divákov – spontánnych kritikov, hneď vycítiš, či sa ti narodilo zdravé dieťa, alebo umelecký potrat. Po novembri osemdesiatdeväť som sa zhlboka nadýchol a naplno začal s divadlom.

Čo ty na to, že dnes stále viac počujeme spochybňovať nežnú revolúciu, či aspoň ju nivelizovať? A inteligentní ľudia, ktorí by ju dokázali hájiť – česť výnimkám – rozpačito mlčia? Teraz ťa podráždim – nebolo predsa len za komančov lepšie?
Ja nedám na november 1989 dopustiť! Je to najvýznamnejšia dejinná udalosť môjho života. Som rád, že som bol pri tom. Vážim si slobodu, ktorá prišla bez obetí, a nenechám si nahovoriť, že to bolo sprisahanie tajných služieb či iluminátov alebo koho a že šancu zbohatnúť dostali len zlodeji. Samozrejme, že z bývalých vekslákov a topkomunistov sa milionári stali oveľa rýchlejšie než z normálnych ľudí, faktom tiež je, že mafia sa začala vyvražďovať na uliciach a odvaha vynadať politikom zlacnela, lebo to už nič nestojí, ale možnosti realizovať sa dostal každý, nielen zlodeji. Nebolo treba iba kradnúť. Každý sme predsa mohli so slobodou naložiť podľa svojich schopností. Niektorí podnikali, iní cestovali po svete, ďalší zakladali vydavateľstvá nekomerčných kníh a ja som robil GUnaGU a videl som, že všetci naokolo začali náramne rýchlo zabúdať, ako donedávna žili. Na dobré sa rýchlo zvyká. Naraz boli okolo len samé obete minulého režimu a nijaký vinník. Všetci rovnako trpeli, všetci doma potichu rebelovali a na vine boli zlí „oni“. Ale „oni“ sa nikde vidieť nedali, všade sme boli len „my“, čestní víťazi. A o tomto zabúdaní je Bigbít.

Spomínam si, ako si vo svojich prvých textoch nenávidel čokoľvek politické. V začiatkoch GUnaGU ste si s Mizerom dali tri tabu témy: sex, ekológiu a atómovú bombu. Prečo?
Lebo to boli dobové top témy a my sme nechceli byť konjunkturalisti. Verili sme, že keď budeme hovoriť okľukou, že budeme skôr v cieli. Koleso je rýchlejšie než noha, atď. Ale okrem atómovky sme všetko aj tak porušili. Ekológia ma dnes už tak neťahá, ako povedzme v Poveternostnej situácii, kde pršal modrý dážď a predpoveď počasia začínala, že konzervy dnes budú nízko lietať. Zato vzťahy a sex sa stali častou témou neskorších hier GUnaGU, čo narobíš – bližšia košeľa než kabát.

Tvoje najznámejšie hry sú výsostne politické a spoločenské: Dr. Gustáv Husák, Komunizmus, Holokaust…
Áno, ale nepísal som ich pre GUnaGU a ani v deväťdesiatych rokoch, o ktorých práve hovoríme, ale až nedávno, v treťom tisícročí. Musel som na to asi dozrieť, viem ja? Ale stále sú o tom istom, o čom aj Bigbít – o pamäti a o zabúdaní. O hrubých čiarach, ktoré tu na Slovensku radi robíme za každým režimom, takže dodnes sme si poriadne nevydiskutovali ani slovenský štát, ani komunistický puč v štyridsiatom ôsmom, ani ruské tanky v auguste 68, vlastne ani ten november 89, čo je už dnes dejepis. Bigbít je denníkom istej Zuzany K., s ktorou sa jedného dňa pohne jej izba ako výťah a ide smerom dolu, proti času, a ona vystupuje na každom poschodí mladšia a mladšia, až kým nezastane na prízemí, v detstve. Je to prvý kolektívny text GUnaGU, na ktorom spolupracovali všetci herci. Každý sme nosili školské zošity, ťaháky z ruštiny, polámané hračky, pionierske šatky, rodinné fotky, slohové úlohy, baterkové samopaly, spomínali sme na triednych bifľošov a na nezabudnuteľných profesorov z gymnázia, na výbuchy cez chemické praktiká, na úteky zo zemiakových brigád, prvomájové sprievody, ale aj na prvé lásky a juvenilnú erotiku, prvé zamilované básničky… Nekonečný kontinent detstva, kde sa dá poriadne zablúdiť. Na to sme tam však boli my s Alešom Votavom. Vyberali sme z hereckých historiek najlepšie a navliekali ich na šnúru ako sušené hríby. Aleš mal vtedy ateliér v podkroví na Podjavorinskej ulici, sám si zmajstroval z drôtov a reťazí špeciálny zámok, aby ho stále nevykrádali. Vtedy začínal robiť s letovacou lampou a do Bigbítu zvaril jeden a pol metrovú banskú vežu, v ktorej sa točilo koleso a kabínky chodili hore a dole. Tú som používal vo svojom monológu, v ktorom som oživil starú spomienku z deviateho ročníka ZDŠ, keď k nám prišli z Ostravy robiť nábor do bane. Chodili k nám z rôznych fabrík a tiež aj armáda, ktorá potrebovala novú krv, a tak sa z mojich spolužiakov občas stávali baníci a práporčíci, ale občas ani nie, keď naštvaný rodič potomka zbil remeňom a prihlášku do bane roztrhal. Mnohí chceli fárať len preto, aby sa uliali z nejakej hodiny, a radšej podpísali, ako by mali robiť diktát zo slovenčiny.

Fotky z Bigbítu napovedajú, že čas komorných obsadení sa skončil a GUnaGU je zrazu dav. Kde sa všetky tie nové tváre vzali?
Stále sme boli amatéri, nepoškvrnení vysokoškolským herectvom, no ošľahaní vetrami maloformistických súborov. Vlado Sedlačko k nám prišiel, keď zanikol slávny Pegasník, Beata Hileková robila predtým pantomímu a dohola ostrihaná Lucia Bartošová bola undergoundový bratislavský zjav a hráčka na basgitaru, ideálna do takého post hippie projektu, akým bol Bigbít. Oľga Belešová, náš najväčší objav tých čias, si prečítala môj rozhovor v novinách, ako hľadám hercov, a pred SND, čo je dosť symbolické, lebo neskôr tam aj hrala v mojich Demokratoch, ma oslovila, či ju nevezmem do GUnaGU. Bola novinárka a našťastie neúspešná uchádzačka na VŠMU. V jej postave získalo slovenské alternatívne divadlo jednu z najvýznamnejších herečiek, ale to som vtedy ešte nemohol vedieť. Len som prikývol, že to skúsime, a keď som do kapely hľadal bubeníka, Oľga si bez slova sadla za naše Amati a prvýkrát v živote bubnovala. Nehrala síce ako Ringo Starr, ale pre náš 220-voltový bigbeat to stačilo. No a, samozrejme, bol tu Tony Pisár, ktorý sa objavil už v Osídlach, hral na elektrickú gitaru, naštylizovali sme sa ako postavy na obale LP platne Beatles Sergeant Pepper, zobral som do rúk tamburínu, lebo na viac mi sily nestačili, a konečne sa mi splnil sen, že mám rockovú kapelu!

Deväťdesiate roky, keď v Československu explodovala živelná sloboda, ktorú si tak veľmi pochvaľuješ, však divadlu veľmi nefandili. Herci zazvonili kľúčmi a zrazu mali prázdne divadlá. Toto ste chceli?
Už mi vážne lezieš na nervy. Veď nikto nikdy počas nijakého dejinného zlomu nedokáže predpovedať, ako sa vyvinie! A navyše, je tu tá chutná veta, že revolúcia sa živí svojim deľmi, to si chcel počuť? Ale nastolila sa aspoň rovnováha. Konečne do divadla začali chodiť len tí, čo im naozaj išlo o divadlo, nielen hľadači protištátnych metafor. Mohli sme síce hrať, čo sme chceli, ale takmer nebolo komu. Nielen v našom divadle, ale aj v ostatných. V malých aj veľkých, alternatívnych aj kamenných. Koncerty boli poloprázdne, o galériách ani nehovorím. Divadlá zrazu začali hľadať svoj zmysel, už nemuseli byť protirežimovou tribúnou, veď každý mohol do novín napísať, čo chcel. Už neboli potrebné sofistikované metafory, na ktoré donedávna publikum čakalo, odmeniac hercov sprisahaneckým potleskom. Divadlá nestačili reagovať na aktuálne dianie, lebo to ani nemalo zmysel, na to tu boli slobodné noviny a slobodná televízia, v ktorej boli debaty všetkých o všetkom. Ľudia mohli konečne cestovať a objavovať Európu, niekto si plnil sny a prvýkrát uvidel Paríž, ako ja s Margarétou, iným stačili nákupy v Hainburgu, kde sa na nich vyrojili miestni obchodníci a predávali im lacné nepodarky, ktoré sme vo svojej nevinnosti kupovali ako západnú kvalitu, na akú sme desaťročia čakali. Trvalo pár sezón, kým umelci pochopili, že suplovať noviny z javiska nemá zmysel a že treba hovoriť o všeplatných záležitostiach, ako sú vzťahy, lásky, ambície, citové traumy, hľadanie zmyslu života a čo ja viem čo ešte… Kým sme si všetci našli nové témy a kým sa zase vrátili diváci, nastalo neuveriteľné zblíženie profesionálov s amatérmi, keď všetci divadelníci zistili, že sú na jednej lodi, a chodili navzájom na premiéry kolegov a boli prajní k ich práci ako nikdy predtým a nikdy potom.

Zakončime rozprávanie o Bigbíte veľkým žúrom. V januári 1990 divadlo oslávilo svoju Prvú päťročnicu alias Narcisiticko-reklamný týždeň pri príležitosti 5. narodenín!
Aleluja! My, čo sme sa kedysi mali rozpadnúť po Vestpoketke, sme spáchali dokopy už deväť premiér! Oslavy sa konali v našom rodnom DK Ružinov, zahrali priatelia zo Slovenského gajdošského združenia, ktorí si sami vyrábali gajdy z plastových vodovodných kolien a igelitov a na ktoré som hrával v Poveternostnej situácii. Predniesol som svoj prvý kunsthistorický prejav na vernisáži Alešovej výstavy Veci, čo boli jeho dadaistické strojčeky a mobilné objekty, ktoré samé kreslili či trhali papier. Hrala nám aj poštárska dychovka. Po nej sme uviedli špeciálnu verziu Osídiel v slovensko-nemecko-maďarsko-čínsko-talianskej mutácii, ktorú navštívil aj Stano Štepka, ktorého som si veľmi vážil. Cez prestávku som robil diskotéku na kľukovom gramofóne a púšťal šelakové platne z mojej zbierky. Tretí deň som recitoval vlastné jazzové básne, hrajúc na saxíku, sprevádzaný Ivanovým klavírom, hrala sa tiež moja absurdná dráma Koža. Štvrtý deň Ivan premiéroval Wiki-wiki, pred tým hral Orchester prechodnej hudby a náhodných zvukov (mohol v ňom hrať ktokoľvek na čokoľvek tri skladby – rýchlu, pomalú a Dobrú noc, má milá, sladko spi – v akejkoľvek tónine). Päťročnicu zakončil intelektuálny bufet, keď sme vypratali ružinovský bar a miesto alkoholu sme zákazníkom predčítali z románov či ponúkali miesto alkoholu aforizmy a krátke básne. Celé sme to uzavreli veľkým mix programom s hosťami, kde nechýbal Jan Vodňanský či Adriena Bartošová. Dokument o tom nakrútila STV a my sme ešte netušili, že Päťročnicou práve robíme prvý krok k profesionalizácii GUnaGU.

„Kuci a děčata, podivejte na tu krasu! Briketa je lisovane uhli, je instantni žar. Minulost svitici dnešku. Tisicilete přesličky a van křidel pterodaktyla. Dejte se k nam a budete rubat uhli. Vždyť kto je vic než hornik?!“
Súdruh Mohyla, náborový pracovník (Bigbít)