Baletky, hackeri, homlesáci & manažéri

Minule mi napadlo, že ak by sa nakrúcal remake Upíra z Nosferatu, hlavnú rolu by geniálne zahral Csongor Kassai. Aký je Csongi človek a herec?
Rozhodne mi krv nepije. O jeho človečine veľa neviem, toľko sa nepoznáme, ale v divadle je nekonfliktný typ, ktorý radšej počúva druhého o desať sekúnd dlhšie, než aby povedal nejakú hlúposť. Do Mutantov som mu napísal rolu muža, ktorý úzkostlivo všetko upratuje a vysáva baterkovým vysávačom. Csongi si nikdy pred predstavením nezabudne ten prístroj nabiť v zásuvke a to ho myslím charakterizuje. Je nielen skvelý komik, ale má aj dar vážneho herectva, ktoré viac vídame v českých filmoch než na slovenských javiskách, kde s radosťou, vrátane mňa, viacej využívajú jeho komediálny talent.

Tvrdíš, že ťa zaujímajú sociálne témy (aupairky, gastarbeitri) a teraz sa venuješ homlesákom, ale nie je lepšie pomáhať im na ulici, než robiť o nich hry?
Ja zase nie som taký aktivista, aby som robil pouličnú charitu. I keď tých, čo sa jej venujú alebo robia komunitné divadlo, si naozaj vážim. Som iba pozorovateľ, ktorý v jednom okamihu videl toľko, že sa nedalo nereagovať. Každý občas zájdeme na Hlavnú stanicu, nie? Postoj tam hodinu denne a sociálne cítenie ťa buď rýchlo opustí, alebo sa v tebe čosi pohne. Ja som celkom na začiatku iba reagoval na nápad magistrátu, že pred majstrovstvami sveta v hokeji chceli údajne pozvážať všetkých homlesákov z Bratislavy kamsi k Pezinku a tam pre nich urobiť stanový tábor. Čiže nie systémová pomoc, ale kozmetická úprava – vyvezme spodinu preč! Drsné, nie? Takže moji divadelní homlesáci sedia na lavičke pred stanicou a rozprávajú – hrajú svoje osudy, ktoré ich na tú lavičku priviedli. A pritom čakajú, kto ich vyhodí.

Absolútne autenticky vyzerá Robert Maduna, z ktorého máš pocit, že sa práve zobudil v kontajneri. A potom vezme do rúk španielku a vidíš, že je to Bohom nadaný muzikant. To čudo už v GUnaGU hralo, však?
Je s nami už od Jawy nostalgickej, akurát vtedy Konzi – budem ho volať jeho prezývkou – mal nádherné dlhé blond vlasy, ale odišiel do Holandska, kde squatoval, pestoval trávičku a živil sa pouličným hraním. Všetko toto prežil a vrátil sa na Slovensko s dredmi. Teraz už má dieťa, usadil sa, živí sa ako záhradník a hráva najmä so svojím gypsy-jazzom, ktorý vytvoril hudbu aj do tohto predstavenia. Konzi je autentický originál, obsadzoval som ho vždy do rolí proletárov, železničiarov či mafiánov. Počas svojho pestrého života neraz popíjal čučo s homlesákmi a presne chytil ich slovník. Úvodný dialóg hry, keď sa prebúdza na lavičke a jeho družka okolo zametá, si postavil vlastne sám. Na oslovenie – zahraj, odpovie – nemám noty. Dones noty a zahrám! Čo značí, že nemá čo piť. To nevymyslíš, to píše život.

Zuzka Šebová zahrala tiež verný kontajnerový typ, a pritom je to dievča zo sporiadanej rodiny, hádam sa na mňa pán Šebo, rockový manažér, neurazí…
Konzi zahrá iba seba, ale úžasne, kým Zuzka zahrá všetko, a tiež úžasne. To je rozdiel medzi nehercom a hercom. Radosť je s ňou robiť, lebo viem, že ak budem mať režijné zatmenie mysle, herci ako ona ma z toho vysekajú. Nie som terorista, ktorý má na papieri algorytmy pohybov a robí fluorescenčnou páskou krížiky, kde majú herci stáť. Ja s nimi potrebujem viesť dialóg, chcem počuť ponuku, pričom mám v zálohe aj tú svoju, ale čakám, či tá ich nebude lepšia. Ešte ma dôvera v kolegov nesklamala, lebo od každého to ani neočakávam. Nie každý herec robí rád slobodne, sú typy, ktoré potrebujú koľajnice, aby mohli byť dobrí, a potom sa z nich prípadne aj vykoľajiť, ale ja tak nerobím. Ostatné roky režírujem iba vo svojom divadle a nemienim to meniť. Dokážem robiť len s ľuďmi, ktorých mám rád. Mimochodom, Zuzka je aktívna dobrovoľníčka, ktorá chodí sama od seba pomáhať všelikde, takže o charite vie z vlastnej skúsenosti dosť, ale ako ju poznám, nechcela by, aby som o tom písal, takže končím.

Posledným z lavičkovej partie je Viktor Horján, ktorého Adela Banášová nazvala „diva divadla GUnaGU“. Spolu so Zuzkou azda najobsadzovanejší herec u teba. Opakuje sa, alebo sa dokáže meniť?
Nehrá u nás len „teplé roly“, to by bolo málo, on je u nás „pod obojím“, strieda aj hetero aj vážnejšie polohy. Tu mal možnosť byť uletený, a to je mu najbližšie. Ja si na ňom vážim – a diváci oceňujú – to jeho úprimné sebaspytovanie a krutú autoiróniu, ktorá sa v najlepších prípadoch mení z osobnej na všeobecne platnú. Je čosi ako uragán pod zvonom na bábovku. Ale udrž pod sklom uragán, občas sú aj nejaké škody. Viktor sa vie rozrečniť a vtedy sa hra mení na jeho monodrámu, až ho musia kolegovia vrátiť do deja. Stáva sa to špeciálne v tomto predstavení, lebo každému som tam napísal aj osobné vyznania, v ktorých majú voľnosť prejavu.

Viem, že nehráte len o homlesákoch, ale aj o podstate divadla. Bezdomovecké historky sa striedajú s výpoveďou, prečo sa ten-ktorý z hercov dal na umeleckú dráhu. Roky si sa vyhýbal divadlu o divadle a zrazu ho robíš, prečo? Starneš, berieš sa priveľmi vážne, či čo sa deje?
Dávno chcem do nejakej hry prepašovať monológy o herectve, ale dosiaľ nebola tá správna príležitosť. A tú mi dala až hra o ľuďoch na dne, ktorých hrajú skutoční herci, a tak kombinácia sociálneho suterénu a kultúrnej nadstavby spojila nízke s vysokým. Moji homlesáci sa pred divákmi prezliekajú z kostýmu do kostýmu a pritom hovoria, ako začínali kariéru. Ale neboli by sme GUnaGU, keby pri tom nemystifikovali! Csongi napríklad hovorí o technike, ktorou si pomáha v sústredení na javisku – prstami na nohách neviditeľne vybrnkáva melódiu akože na klavíri. Je to technika, ktorú vynašiel mongolský herec Hurgustug Uljunbar, člen Mongolského národného divadla (MND), keď cválal koňmo z jurty na predstavenie. Bolo mu zima na prsty nôh, a preto nimi v čižmách vybrnkával melódiu mongolskej hymny. A Csongi to hovorí ako svoj „mongológ“, diváci sa bavia a spoluherci kladú kontrolné otázky.

Beriem nazad to branie sa vážne… A čo znamená „amputované herectvo“, ktoré propaguje Šebová?
Že z herca najviac vnímame hornú polovicu tela, predovšetkým gestá rúk a mimiku tváre, pričom nohy veľmi nie. Preto treba spodok tela „amputovať“ – napríklad čiernou sukňou, aby vizuálne nerušil. A vtedy si všetci obliekajú čierne sukne a zrazu na javisku žiaria iba horné polovice tiel. To je vlastne aj reálny vnem divákov v GUnaGU, lebo z tretieho radu aj tak nevidia viac. To je daň za to, že hráme kontaktne a tým pádom aj na dvesto percent, lebo zblízka nikoho neoklameš. Sme „amputovaní“ a v tých sukniach hráme situáciu z rodinného života, keď rodičia pozvú na nedeľný obed homlesáka. Najprv to vyzerá ako milosrdný skutok kresťanskej rodiny, postupne však vyplynie, že homlesák má byť iba výstrahou pre ich syna, ktorý v škole prepadá a raz skončí na ulici ako bezďák, ak si nezlepší prospech. A všetko sa končí plnotučnou rodinnou hádkou, Csongi vynadá manželke, že je nemožná v živote, v kuchyni aj v posteli, syna označí za debila a svojich najbližších douráža tak, že homlesák radšej odíde preč. A Zuzka sa rozplače, Csongi tresne dverami a je fuč, ale hneď sa vráti, ale ona plače ďalej, ostáva v role, kým Csongi už sám za seba sa pýta, či ju hádam ako herec neurazil, keď jej tak od pľúc vynadal? Toto prelínanie umelého s osobným, to chvíľkové zneistenie divákov, akú emóciu práve pozorujú, či sú v hre, alebo či hru iba komentujeme, mám najradšej. A oni v hľadisku tiež. Je to vzrušujúce.

Podtitul „papier všetko znesie“ hovorí aj o scéne, ktorá je zo samých kartónov. Obal od chladničky – homlesácka obývačka?
Kartón je ich perina aj vankúš, ale je to aj čistý papier, na ktorý sa dajú napísať všetky homlesácke príbehy. Tým, že papier ich znesie, no my nie, sa pokúšam reagovať na biedu, ktorú všeobecne nechceme vidieť, ale ktorá sa sťahuje z chudobného Slovenska do relatívne bohatej Bratislavy. A v neposlednom rade je to skvelý materiál, ktorý sa dá trhať, skladať, prenášať a voľne tvarovať. Hodil sa mi do tej hravej časti predstavenia, keď si spomíname, kto a prečo robí divadlo. Tu má monológ Viktor, skončený bábkoherec, ktorý s papierom robil už na škole. V predstavení modeluje z toaleťáku nežnú ružu, navonia ju a daruje diváčke. Najnižšie sa zrazu stáva krásnym.

Hra je zároveň aj poctou režisérom, na ktorých filmoch sme vyrastali. Spomínaš Lettricha a jeho Červené víno, Vávru a jeho Husitskú trilógiu či Kubrickovu Vesmírnu odyseu 2001
Kubricka napríklad hráme ako minútové bábkové divadlo v okne vyrezanom do kartónu. Z rožkov a žemlí, pospájaných špajdľami, sme vytvorili vesmírne telesá od Sputnika až po stanicu Mir, z ktorej počas letu odpadávajú kusy rožkov. Vrcholom je pristátie Apolla na Mesiaci – žemľa so špajdľovými nožičkami pristáva na Csongiho plešine. Mohutne sme sa vybláznili, aby sme potom zahrali finálny príbeh homlesáka, ktorého mafia použije ako bieleho koňa. Osprchujú ho, dostane oblek, idú s ním do banky, kde si na seba vezme obrovský úver, a keď sú peniaze na účte, jednoducho ho zastrelia. Časté situácie nedávneho Slovenska.

Kubricka nespomínaš náhodou, jeden z obrazov hry je vlastne science-fiction. Už som si zvykol, že máš rád takzvané poklesnuté žánre, sci-fi aj komiks. Nie je ti ľúto za stratou „vážnosti“, ktorá s ich používaním akosi samozrejme prichádza?
Ale len na Slovensku! Všade v Európe, aj vo svete sú to rovnocenné žánre a prieniky popkultúry do najvyššieho umenia sú samozrejmosť. U nás je problém aj s prijímaním humoru v umení. Nehovorím o divákoch, tí to majú jasné, hovorím o odbornej reflexii. Ak pracuješ v predstavení s humorom, nevytváraš hodnoty. Musíš byť trudnomyseľný a makabrózny, nesmieš dať divákovi šancu sa zasmiať, potom ti možno priznajú, že si vytvoril za srdce i za um berúce dielo, ktoré si všimne niekto z tých ôsmich ľudí, čo majú pocit, že na Slovensku dvihli zástavu teatrologickej reflexie. Napríklad to sci-fi. Csongi hrá človeka, ktorý je presvedčený, že ho kedysi na chvíľu uniesli mimozemšťania a potom opäť vrátili domov. Psychicky ho to zmení, až ho žena vyhodí z domu a on ostane na ulici. Vo finále sa dozvedáme, že dvaja z tých homlesákov vôbec nie sú ľudia z ulice, ale vesmírni hekeri, ktorí Zem používajú ako obrovskú hraciu konzolu a naše dejiny, vojny a politika nie sú pre nich ničím iným než hrou, ktorú ovládajú tak, ako dnešné deti počítačové boje. Ale nestrachuj sa o moje duševné zdravie, som iba na staré kolená hravý. Neuniesli ma na vesmírnu loď, neriešim anjelské energie a neobjímam stromy, len milujem ľudskú snahu počlovečiť si svet tak, aby bol vysvetliteľný, aj keď na úkor tvrdenia, že ho riadi ktosi zvonka. Fascinujú ma toľkí presvedčení – aj medzi mojimi známymi, ktorí mi tvrdia, že v dejinách neexistujú historické zvraty, len sprisahania tajných spoločností, ktoré si všetko dopredu naplánovali – od pádu Dvojičiek až po krach Lehman Brothers. No comment. Ale ak to niekomu uľahčí útrapy z rozumu, nech sa páči.

„Mne hovoria baletka. Keď som bola malá, dostala som veľkú horúčku. Mama nemohla ísť so mnou k doktorovi a tak mi horúčka uderila na nohy a odvtedy tancujem. Mama veľmi často nemohla. Vždy na mňa zavolali – Zuza, mamu máš na trávniku. Tak som ju doniesla do paneláku, umyla a dala na bok, aby sa nezadusila, keď bude vracať. Ona pila len čisté veci. Čistý lieh, ale jak bolo zle, aj alpu. Ona bola veľká alpinistka. Potom ma dali do domova, tam boli zlaté decká. Šarkézy bol najlepší. Šarkézy ma každé ráno zavesil dolu hlavou a vyberal stávky, koľko vydržím. Jak som nevydržala ani minútu a on prehral, zmlátil ma. Dobrý kamoš, mala som ho rada.“
Homlesáčka (Baletky, hackeri, homlesáci & manažéri)