Argentína

Argentína bol súvislý divadelný klip, ktorý trval sedemdesiat minút. Nezaprel videnie Karola Vosátka, ktorý sa stával oceňovaným režisérom hudobných videoklipov.
Karol má nožničky v očiach a ja som mu neponúkol uzavretú hru, ale skladačku, ktorá sa dala ešte ďalej strihať a jednotlivé kusy premiestňovať. Určite to malo blízko k filmovej práci, nakoniec divadlo aj film sú len inými formami vizuality. Aj svoje romány píšem obrazovo, nakrúcam film na papieri, ktorý si musí čitateľ v hlave premietnuť. Keď sa na to pozerám z pätnásťročného odstupu, Argentína je najväčší experiment s formou, aký sme v GUnaGU urobili. Nie že by sme si chceli čosi dokazovať, ale samo to vyplynulo z témy.

Jedným z impulzov hry bol aj Majster a Margaréta od Bulgakova. Je to ten prípad, ako píšeš na začiatku knihy, že inšpiračný zdroj sa už v novom diele nedá spoznať?
Z Bulgakova tam skoro nič nebolo. Som jeho ctiteľ, mimochodom, bol tiež lekárom, a ak ma tu v čomsi ovplyvnil, tak najviac v tom, že v Argentíne priletia na Slovensko anjel s diablom pohádať sa o naše duše. A ako bulgakovovské Rusko v jeho románe, zamorené boľševikmi, aj dnešné Slovensko v mojej hre je rozhádaným národom, ktorý rozdelila na dve polovice nekritická láska či zúrivý odpor voči Mečiarovej osobe. Našťastie o pár mesiacov boli voľby, kde sa všetko vyriešilo, a už som nemusel takéto podobenstvá písať.

Archanjela hral nový herec, ktorý ostal v GUnaGU dodnes, Viktor Horján. Tušil si, že prichádza jedna zo zásadných postáv súboru, ktorá bude neskôr tak naliehavo formulovať svoju osobnú tému homosexuality?
Viktor sa prehliadnuť nedal. Prišiel do divadla s farebnými vlasmi a hneď bolo jasné, kto bude nebeský posol. Pri všetkej úcte k nemu, ako diabol by nevyzeral presvedčivo, toho zahral bravúrne Peter Sklár. Viktor pôsobil dosť excentricky, nemal ešte takú kontrolu nad svojím herectvom ako dnes, nakoniec, čerstvo vyšiel z VŠMU a hľadal si flek pod slnkom. Hral archanjela, ktorý je v poznaní nášho sveta o storočie pozadu pred diablom. Sklárov pekelník je elegantný muž, ovláda bontón aj argot, dobre sa oblieka a vie, kde je sever. Archanjel naproti tomu nosí staromódne šaty a hovorí štúrovskou slovenčinou, pretože národné obrodenie bolo tým časom, keď sa nebesá naposledy o Slovákov zaujímali, kým peklo malo v Bratislave trvalo otvorenú pobočku.

Obsadenie bolo veľmi vyvážené – Roman Pomajbo stelesnil typ profesionálneho vlastenca, aký sa denne prezentoval v parlamente, ukazoval v televízore, hučal z rádia, skandoval na námestí či zapĺňal športové haly na mítingoch HZDS.
Tu chodí po školách a po úradoch a vyberá do pokladničky, bezodného chrómovaného koša z IKEA, peniaze na výstavbu národnej pyramídy na Krahuliach, kde je nielen stred Európy, ale aj sveta a možno i vesmíru. Táto hra nemala hlavné postavy, len vybrúsené postavičky. Každý sme mali nemnoho replík, ale veľa presného pohybu a hrania s tieňom a so siluetou. Bol to naozaj klip oživených figúr, nie dramatických hrdinov. Napriek tomu sme museli mať charakter a presný výraz. Ja som hral učiteľa fyziky, ktorému diabol unesie dospievajúcu dcéru s tým, že ju zaučí do tajov erotiky. Aby som ju vyslobodil z jeho moci, idem požiadať o pomoc miestnu exorcistku.

A tou bola Oľga Belešová v role ukrajinskej emigrantky Dony. Myslím si, že iná herečka by na základe tvojho stručného scenára tú postavu nezahrala tak dobre. Nespoliehal si sa tak trochu, že výborní herci naznačené texty dokončia a vylepšia?
Veď o tom tu od začiatku hovorím. Základ je obsadenie inšpiratívnych ľudí, ktorí si navzájom sadnú. Uverím im, oni mne a vtedy dajú do postavy kus osobnej skúsenosti, čo by som ja nikdy nevymyslel, respetíve napísal to ináč. Oľga si okamžite našla autentický prízvuk, ktorý vypozorovala u akejsi ženy a preniesla ho do javiskovej slovenčiny. Hrala čašníčku, ktorá zbožňuje speváčku Madonnu a keď roznáša vodky a fernety, v podniku stále hrá rádio a ona tancuje na jej hity. Madonna zažívala celosvetový boom a ja som sa trochu pohral s náboženským významom jej mena. Očakávaný spasiteľ sa nakoniec nenarodí Slovenke, ale Ukrajinke. A ona sa nestane našou Madonou, skôr je z nej Madonna. A namiesto spasenia prichádza zábava, ktorú chce národ viac než nádej. Vždy som len ťažko zdržiaval smiech, keď sme s Belešovou predvádzali exorcizmus mojej divadelnej dcéry, zakliatej v tranzistorovom rádiu.To bol plnotučný surrealizmus. Kristínkin hlas sa ozýval odkiaľsi z éteru a my sme sa ju chystali zachrániť. Bolo to bizarné, letelo to dopredu v pekelnom tempe a hlavne stále sme boli nad vecou a hrali so žmurknutím, že sa to nedeje vážne. Diváci sa cítili príjemne a mohli sa aj baviť, nebola to temná ducharina, naopak, občas z toho surrealizmu vyliezol jeho mladší brat dadaizmus. Sklár sa v jednom okamihu zmenil na obrovského plyšového zajaca, na žltého mončičáka, bývalú hračku, ktorú má Kristínka položenú na gauči. Oživený plyšák ju začína zvádzať. A keď už nastáva jej sexuálna iniciácia, mení sa na uhladeného diabla Luciu a všetka erotická symbolika je naznačená elektrickou vŕtačkou, ktorú Peter striedavo zapína a vypína. A vŕta. Nie nadarmo sme hru nazývali metafyzicko-pornografická dráma.

To sme sa od Mečiara dostali poriadne ďaleko.
Práveže nie, diabol potom povie vetu, ktorá bola palivom nacionalizmu aj u nás: „Keď sa stratí láska a odíde aj sex, prichádza národ.“

Keby sa dala dať do knihy pauza, aby tá veta vynikla…
Dajme ju. Takže, vážení čitatelia, toto je pauza – a počas nej poviem, ako vyzerala najdokonalejšia scéna v tridsaťročnej existencii GUnaGU, nech mi ostatní scénografi odpustia. Navrhol ju Aleš Votava a bola to tmavofialová elastická látka, napnutá tak, aby zakrývala takmer celé javisko. Keď sme ju svietili spredu, vyzerala ako tuhá stena, keď sme ju svietili zozadu zdola, premietali sa na nej naše siluety v tieňohre, a keď sme svietili za ňou zhora, stala sa polopriesvitnou a vytvorila tajomný závoj pre deje, ktoré sa tam odohrávali. Občas sa diváci po predstavení pýtali, kde vlastne máme skrytú premietačku. Navyše elasticita látky dovolila zozadu odtláčať tváre, čo pri bočnom svietení spredu vyzeralo ako počítačový efekt tváre vychádzajúcej zo steny, čo sa v tom čase dalo vidieť akurát v Terminátorovi 2. A celý tento zázrak dokázalo asi osem 500-wattových svetiel a látka za 500 korún. Takto robiť divadlo ma baví a má to zmysel. Koniec pauzy.

Túto scénu ste na Votavovu počesť zopakovali v hre Bar Argentína pri dvadsiatom piatom výročí GUnaGU.
Bola to úplne nová hra, zahraná náročky v tej legendárnej výprave, v ktorej sme zámerne citovali 25 hier a 25 rekvizít z našej vtedy 25-ročnej histórie. Bol to príležitostný projekt roku 2010, no aj tak sme ho hrali dve sezóny.

Prečo stále Argentína? Máš niečo s Južnou Amerikou?
Okrem toho, že je výborným symbolom nestabilnej krajiny, kedysi ovládanej silným prezidentom (viď Perón, Evita a Madonna), rastú tam banány, ktoré, ako predpovedám v deji, raz vyrastú aj v našom štátnom znaku. Poznámka – našťastie nevyrástli. Ale prečo rád spomínam túto krajinu? Je to veľmi osobné. Mám tam hromadu sesterníc a bratrancov a jeden to dotiahol až na kňaza, pozývaného aj do Vatikánu. Bol Perónovým odporcom a zopár ráz musel utekať z bytu oknom pred jeho tajnou políciou. Žiaľ, tento Julio už nežije, stretli sme sa iba raz. Otcove sestry pred druhou svetovou vojnou cez hospodársku krízu odplávali hľadať prácu do Buenos Aires a veľa nechýbalo a plavil by sa s nimi aj môj otec. Našťastie bol ešte malý a ostal na Slovensku. Mohol som sa teda narodiť v Argentíne, ale to už by som vlastne nebol ja.

Argentínu si písal pôvodne pre Slávku Halčákovú. Prečo v nej nehrala?
Dala prednosť filmu, dnes už to chápem, ale vtedy sa ma to dotklo. Pár rokov sme sa obchádzali, ale všetko sme si vyjasnili a Slávka sa znova vrátila do GUnaGU, kde som pre ňu napísal ďalšie hry. Podobne zakolísal aj Viktor Horján, pretože dostal angažmán v Budapešti a museli sme ho preobsadiť. Tak sme v krátkom čase prišli o dvoch nádejných hercov. Pravda, Viktor sa po čase tiež vrátil a stal sa našim „inventárom“. Pritom som nikdy nikomu nebránil robiť paralelné veci inde, veď sa museli nejako živiť, len som ich prosil, aby si urobili čas, keď budeme robiť novú hru v GUnaGU, čo som oznamoval s veľkým predstihom. Nie vždy sa to podarilo.

Hra sa končí na streche obrátenej pyramídy Slovenského rozhlasu, odkiaľ sa anjel s diablom pozerajú do ulíc, po ktorých začínajú chodiť tanky. Vypukla občianska vojna.
Máme veľké šťastie, že vtedy k ničomu nedošlo. A symbol obrátenej pyramídy má toľko mystických, ezoterických a slobodomurárskych konotácií, že keby som ich bral vážne, musel by som sa zblázniť. Úprimne, mne sa tá budova dodnes páči zvonka aj znútra a považujem ju za významnú dominantu Bratislavy.

Zrejme posledný raz v živote si vo svojom divadle tancoval. Prezradím, že si predvádzal originálnu Madonninu choreografiu. Od Kálmána k Madonne, tomu hovorím evolúcia.
A čo ma to stálo síl! Ten tanček bol prídavok po klaňačke, Karol zohnal svojho známeho, ktorý zbožňoval Madonnu a poznal jej choreografie naspamäť. On to s nami nacvičil, v popredí boli ženy, tie mali pohyby najťažšie, pánska sekcia, kde som sa statočne snažil s Pomajbom, robila vzadu len pohybové krovie, no presní sme museli byť aj tak, ale po tom finále na streche pyramídy to bolo pohladenie pre divákov. Celé tri minúty som sa do toho dával naplno, lebo mi bolo jasné, že tanečníkom som naposledy. Zato som prvý krát hral živý bulletin. Nemali sme peniaze na tlačený, tak som uprostred hry do mikrofónu vymenoval všetkých tvorcov a hralo sa ďalej. Nemali sme ani plagát a keď sme sa naň po rokoch zmohli, tak sme už hru pomaly sťahovali.

Teraz som si spomenul, že Argentína sa začínala diablovým vajcom. Hrmí hudba, vajce puká, vystrčí sa z neho ruka…
Tak sa narodil Lucia. V skutočnosti to bola žltá plastová stolička, ktorá sa dala zatvoriť a potom vyzerala ako veľké vajce. Bol to inak slávny dizajnérsky kúsok, ktorý je aj v knihe 100 najslávnejších stoličiek sveta. Aleš ho kúpil na nejakom blšáku a daroval divadlu, ako kedysi Vosátko historické a krásne thonetky po svojej babke. GUnaGU čoraz väčšmi prerastalo s našimi životmi aj cez takéto osobné veci, ktorých sme sa vzdávali, aby sme mohli hrať. Nedá sa to robiť stále, ale vytvorí to citový základ, na ktorom divadlo dokáže stáť roky.

 „Slovenský rozhlas je mystická budova, plná skrytých významov. Štyri hrany obrátenej pyramídy smerujú presne na štyri svetové strany – východ, západ, sever, juh. Keď spočítame okná na obvodovom plášti budovy a vydelíme ich počtom všetkých dverí, dostaneme Ludolfovo číslo π s presnosťou na dvanásť desatinných miest. Keď počet teplovodných kohútikov v Slovenskom rozhlase vynásobíme počtom studenovodných a výsledok vydelíme súčtom požiarnych hydrantov v budove, dostaneme priemerný počet veršov Sládkovičovej Maríny. A keď zrátame dĺžku všetkých výťahových lán, dozvieme sa rok narodenia Ľudovíta Štúra.“
Monológ verejného vlastenca (Argentína)