Angeleo

Pred pár rokmi si v televíznom programe o literatúre robil „advokáta“ Pavlovi Dobšinskému. Diváci hlasovali, kto je najobľúbenejší slovenský spisovateľ všetkých čias, a Dobšinský a jeho Prostonárodné povesti vyhrali, možno aj vďaka tvojej emotívnej obhajobe…
Nie kvôli mne. Dobšinský je geniálny, s tým nič nenarobíš. Do kamery som povedal čosi takéto: Ľudia, nezabudnite, že ste boli deťmi a že vám rodičia pred spaním čítali Dobšinského, ktorý vystihol aj dnešnú dobu, keď napísal – fuj, mati, človečina smrdí… atď., pekne som hral do kamery, veď som bývalý herec. Asi na to zabrala moja aj staršia generácia, ktorí sme naozaj vyrastali na jeho rozprávkach. Bola to od Dobšinského obrovská pokora, nevenovať sa vlastnej literatúre, ale v daždi, snehu sám chodiť po dedinách a zbierať od dedkov a babiek povesti, ktoré by inak zomreli so svojimi rozprávačmi. Celé detstvo som ich čítal, s Benkovými ilustráciami.

Je to v Angeleovi cítiť. Čím ťa tieto takmer stopäťdesiatročné texty vlastne fascinujú?
V rozprávkach každého národa sa nájdu veľmi podobné situácie – traja bratia, najmladší je zlatíčko, najstarší lotor, princezné zlatovlásky, ktoré sa vydajú za pastierika svíň, sirota nájde poklad, chudák sa dočká práva a podvod a lož bývajú vždy potrestané, amen. Veľa z toho nájdeš aj u bratov Grimmovcov. Čo ma ale fascinovalo na slovenských rozprávkach najviac, je krutosť, násilie a surreálne situácie. Asi sa tu fakt ťažko žilo. Krutosť: slúžka nazrie do zakázanej trinástej komnaty a pán ju za to poseká na kusy a naloží do suda k ostatným. Surrealizmus: princezná leží s chudobným mladíkom v posteli, sukňu má po lýtka vyhrnutú, ale medzi nimi stoja vojaci s vytaseným šabľami, aby sa jej ani nedotkol. A ďalšiu noc má sukňu po kolená a nakoniec až po pupok vytiahnutú, medzi nimi stále armáda – veď to je Freud ako vyšitý!

Viem, že si kedysi chodieval aj na festival do Východnej, ale tvoj Angeleo mal od pietneho folklóru ďaleko. Miesto terchovskej muziky z javiska duneli bustrované gitary. Hudobný odkaz nášho ľudu je ti málo?
Naopak, rád ho počúvam, ale dnešnými ušami. Mizera zložil hudbu pre punkové duo, inšpirovanú práve terchovským soundom. Mal som gitaristov Konziho a Tonyho, ktorí na začiatku prišli akože na hoľu, naštartovali naftový generátor a tam na vŕškoch začali hrať postindustriálny folklór. Hra sa odohrávala symbolicky v roku 1948, keď tu komunisti uchvátili moc, ale môj príbeh nebol ani za mak realistický, hovoril o dedinskej kráske Eve, ktorá tajne miluje geometriu a od frajera chce, aby jej nedaroval stužky, ale kružidlo, že si chce vo voľnom čase rysovať. A tým sa vzdelávať. A do dediny príde prvá motorka a na nej agitátor a volá ich robiť do fabriky, lebo budúcnosť patrí železu, nie drevu. Tento spor starého s novým som napísal jazykom nie nepodobným Dobšinského slovenčine, plnej archaizmov. Hovorili sme so stredoslovenským prízvukom, celé časti dialógov boli vo voľnom verši, malo to magickú atmosféru, keď sa realizmus prelínal s pohanským pohľadom na svet. Beata Hileková hrala bosorku, také osoby sa ešte počas môjho detstva dali výnimočne nájsť kde-tu po dedinách a ľudia sa ich skutočne báli. Neboli to žiadne nadprirodzené tvory, ale dedinské ženy s mimoriadnou senzitivitou, neraz ľudové liečiteľky. Toto všetko dnes už zo Slovenska zmizlo, nahradené televíznymi vešticami, a preto Angeleo bol punkové rekviem za starou dobou, ktorú zožrala nová doba tak, ako tá najnovšia raz zožerie aj nás.

Hra vznikla v období, keď ste boli bez peňazí, čo vás vybičovalo k nevídanej kreativite. Nie je dobré si občas tlak nulových financií zopakovať, aby zase vzniklo čosi nečakané?
Ďakujem, stačilo, ja som si s GUnaGU nulové financie prežil veľakrát a ako tu už kdesi píšem, spočiatku to inšpiratívne je, no potom to len brzdí. Veľa nádejných divadiel sa z nedostatku peňazí rozpadlo, nadšenie vydržalo sezónu, dve a potom prišli deti a šeky. Keďže nebolo na kostýmy, Marija Havran zohnala odpadové látky a našila chlapom jednoduché nohavice a košele, ženám sukne a blúzky. Potom zobrala latex a pomaľovala ich na spôsob, ako keby čičmianske vzory robil Keith Haring. Tak sa zrodili tie slávne pičky na lemoch sukní, nakoniec, hra bola aj o láske. Aleš Votava sa blysol scénou zo suchých rožkov, prevŕtané ich ponavliekal na špagát, čím vznikol hrkotajúci rožkový záves. Bol som vo vytržení, jednak v tom bolo pečivo ako symbol obilia a socializmu a jednak rožok mal falický tvar ako skrytý eros v našich rozprávkach, a v neposlednom rade to celé hrkotalo ako staré kosti v začarovanom lese. Rožky boli natreté duvilaxom a prežili dve sezóny, počas ktorých sme Angelea tridsaťdvakrát zahrali, až kým sa nepremenili na prézle.

Hlavnou mužskou postavou sa v GUnaGU tých čias pomaly stával Peter Sklár.
Zaslúžene. Bol stále lepší, z mesiaca na mesiac istejší. Peter, absolvent Katedry alternatívneho divadla na DAMU, nemohol mať lepšiu prípravu pre GUnaGU než od šéfa famóznej pražskej Ypsilonky Jana Schmidta, ktorý ho v ročníku viedol. Vtedy sme najlepších ľudí v súbore mali z Prahy, boli otvorenejší experimentu, hravosti, alternatíve, divadlo cítili inak ako vtedajší študenti VŠMU. Slávku Halčákovú tu dokonca vyhodili z ročníka a musela ho opakovať aj preto, že hrávala u nás. Vtedy na VŠMU platili prísne pravidlá, že prvák nesmie okrem školy nikde inde hrávať, aby sa – mladý, svieži, chrumkavý – nedajbože nenakazil iným herectvom, než káže Konstantin Sergejevič Stanislavskij, respektíve jeho miestni vykladači. Dnes už nie je škola taká rigídna, naopak, všetci sú tam asi radi, keď študenti majú od začiatku prácu, pretože nezabúdajme, že vysoké percento skončených hercov si už nikdy divadlo nezahrá a živí sa inými povolaniami.

Známy propagátor literatúry Dado Nagy si u vás strihol rolu nešťastného Baranca, ktorého ženy nechcú. Nečudo, keď okolo krku stále nosil milovaného barana, čo v lete chladí a v zime hreje…
Dezodoranty vtedy na slovenskom vidieku nefrčali, takže si vieš predstaviť, aký odór sa musel vznášať za podobnou postavičkou ako Baranec. Vyrastal som v malom meste a príbuzných mám aj po dedinách a samotách a tam vtedy chodievali exoti na pohľadanie. Je to čosi ako inštitúcia miestneho blázna, ktorého domáci tolerujú a tak trochu aj chránia, ako o tom pekne hovorí Vesničko má středisková. S Dadom sme sa poznali z nášho malého literárneho sveta a GUnaGU bolo vždy otvorené spoločenstvo, ktoré s ľahkosťou naberalo nových ľudí aj mimo hereckých vôd. Stačilo, ak bol človek zaujímavý, na javisku žiaril a najmä ho nadchol náš spôsob práce. Dado ako pán krásneho hlasu, ktorým v éteri očarúval poslucháčky, k nám na pár sezón bez problémov zapadol.

Vlastne máš celý život šťastie, že v GUnaGU robíš s ľuďmi, ktorých môžeš mať rád. Nie ste a ani ste nikdy neboli pragmatický kolektív, ktorý sa zíde len na realizáciu hry, zarobí a potom sa opäť rozíde.
To je luxus súkromného divadla, že robíš s tými, s ktorými chceš, ale pozor – chcieť musia aj oni. Aby nevznikol dojem, že sme boli nejaká komúna a žili spolu dvadsaťštyri hodín denne, tak nie, to by sme nevydržali a zničilo by nám to vzťahy. Radi sme sa videli, to zase áno, na skúškach iskrilo, zájazdy bývali nekonečné žúrky, ale na dovolenky sme spolu nechodievali. Všetci sme cítili, že súkromie je nevyhnutné. V našich amatérskych začiatkoch boli študentské divadlá happeningovými partiami, ktoré bavilo schádzať sa, piť a pritom skúšať hry, ale časom ostalo len pri pití, nič proti tomu, akurát že odišlo divadlo.

Ako si spomínaš na Stoku?
Mali esprit, fandil som im. V deväťdesiatych rokoch tu bolo pár divadelných kolektívov, ktoré intenzívne žili takmer ako komúna. Najvýraznejšia bola partia okolo Blaha Uhlára. Lenže to sústavné prepojenie života a divadla, to ustavičné odovzdávanie svojej osobnosti publiku strašne vyčerpáva – a súbory sa rozpadli. No k zániku prispeli aj finančné príčiny. Štát na divadlá tohto typu ostentatívne kašľal a bez jeho podpory sa ťažko dalo udržať. Ale hovoriť, že nejaké divadlo vtedy zničil hnusný štát, by bolo zjednodušovanie. Nikoho po novembri 89 nezakázali, akurát ho vyhladovali, čo je tiež hnusné svinstvo, ale s administratívnym zrušením a trestným postihom ako za komunistov sa to nedá porovnať. Veď sa dalo pokračovať aj amatérsky, nie? Zvaľovať všetko na nepriazeň establishmentu je nefér, aj GUnaGU malo minimálnu štátnu podporu a stále je tu.

Pred desiatimi rokmi si napísal, že obdobie Angelea boli najslobodnejšie roky vášho divadla. Teraz už nie si slobodný? Čo je inak?
Všetko je inak. Nehovorím o vonkajšej slobode, tú, chvalabohu, aj napriek atakom našich vlád zatiaľ máme a nevyzerá, že by sme o ňu prišli. Problém je v tom, že sa umelcom dnes strašne zmenšil priestor, kde ju môžu uplatniť. Naďalej si môžeme robiť v divadle akékoľvek témy, môžeme ľudí tešiť, provokovať, urážať – akurát to chce vidieť oveľa menej divákov než v deväťdesiatych rokoch. Nehovorím konkrétne o GUnaGU, mávame, chvalabohu, väčšinou vypredané, hovorím o všeobecnej situácii publika na celom Slovensku, ktoré zľahostajnelo a chce sa baviť viac než kedykoľvek predtým. A keď si predstavím, že k tomu svojou seriálovou produkciou prispeli takmer všetci herci a autori, čo ich len je, vrátane mňa, tak ma trochu mrazí. Moja sloboda v deväťdesiatych rokoch minulého storočia spočívala v tom, že som nehľadiac na tržby a divácky záujem robil poetické hry ako Mária Sabína, Angeleo či neskoršie Ohne ohnivé. Ľudia na nás chodili, tieto magicko-realistické tvary ich zaujímali, no už o desať rokov, keď urobím Čechova – boxera či Ginsberga v Bratislave, pokles záujmu bude viditeľný. Len čo v budúcnosti zvýšim neviditeľnú latku náročnosti, zhodím dolu latku návštevnosti. Toto v časoch Angelea nebolo.

Nie je tvoja dnešná nesloboda uprostred slobody len v tom, že máš profesionálne divadlo, ktoré sa musí uživiť z tržieb?
Ak na nás nebudú diváci chodiť, môžeme to zabaliť. Nemáme takú veľkú podporu od štátu či mesta ako kamenné divadlá, sme v podstate trpené dieťa. Nemôžeme si dovoliť poloprázdnu sálu, lebo skrachujeme. A teraz pozor – to si nesťažujem! Sme presne tam, kde sme chceli byť, teda na okraji, odkiaľ sa perfektne pozoruje stred. Ľudia naše témy stále vyhľadávajú, ale niečo také magické ako Angeleo by som sa im už dnes bál ponúknuť, lebo by po piatej repríze možno neprišli. Nepodceňujem divákov, božechráň, len som realista. Oni, ale aj ja – sme už inde. Jedno však platí, že dokážeme reagovať na dobu, a to je podľa mňa hlavný zmysel existencie GUnaGU. Netuningovať klasiku, ale hovoriť o živote okolo, prípadne aj o našich dejinách, vďaka ktorým sme v šlamastike, v akej sme, pretože situácia dnešného Slovenska je občiansky aj morálne úbohá. A vatry a festivaly vo Východnej to nespravia. Mizneme z kultúrnej mapy sveta, pomaličky sa strácame a tuším je to tu všetkým jedno.

V Angeleovi si hral Karla Plicku, českého etnografa, ktorý fotil a filmoval slovenské kroje a tance. Je príznačné, že táto hrdá a katolícka krajina, ako sa občas deklarujeme, má veľkú časť folklórneho bohatstva zachytenú len vďaka nadšeniu Čecha Plicku a evanjelického farára Dobšinského, ktorí Slovákov milovali?
Plicku som hral z úcty k jeho etnografickej práci, dokonca som divákom ukazoval jeho originálne husle. Boli to krásne čierne husličky, ktoré Plicka osobne daroval na etnografickej prednáške v Prahe dedkovi manželky Tonyho Pisára, ten tu hral punkového drevorubača. Vždy som divákom povedal, ako sa husle k nám dostali, ukázal som im ich, oni sa zasmiali, že dobrý vtip a, samozrejme, mi neverili, aj keď to bola pravda pravdúca. Toto mám na divadle najradšej – mystifikovať, aby vzniklo zdanie. Ale oveľa viac je hovoriť pravdu, ktorá sa berie ako mystifikácia. To prerastanie reálneho s umelým je v divadelnom svete najviac sexi.

„Ľud schádza do fabrík
Cestička zarastá
Ticho v nás duše spja
Zjedené zvjeratá
Pazúr sa drjape von
Huslička škripoce
Ľud schádza do fabrík
Njeto mu pomoce“
Pieseň drevorubačov (Angeleo)