Ginsberg v Bratislave

V šesťdesiatych rokoch 20. storočia sa svet roztočil tak, až to chvíľu vyzeralo, že sa nezastaví. Vznikala úžasná hudba, ale aj obrovské napätie. Mládež sa všade búrila proti svojim fotrom. Aké to bolo v Československu?
Ja som sa vtedy hrával akurát s autíčkami na zotrvačník a odmietal som iba vajíčkovú polievku a teplé mlieko, ale revoltu som si odžil cez brata. Ivan mal sedemnásť, provokoval dlhými vlasmi, utekával z domu, zakladal beatové skupiny. Zobral svoje najlepšie topánky, takzvané kostolné, pobil ich cvočkami a už bol rocker. Matka sa z toho išla zblázniť, otec naňho vykrikoval, že pôjde za učňa, doma hučali z magnetofónu Beatles, Pink Floyd, EL&P a Vanilla Fudge, a keďže brácho nemal zosilňovač, brnkal na Jolane zapojenej cez staré rádio a susedia pravidelne chodievali vyzváňať. U nás doma šesťdesiate boli, ale v Starej Turej sa sex, drogy a rokenrol navonok veľmi neprejavili. Každý revoltoval viac vnútri.

A napísal si o tej dobe nejednu hru. Človeče, ako môžeš písať o tom, čo si nezažil?
Ale ja som ročník 1958, čiže som všetko zažil! I keď v milosrdnej naivite malého decka. Všeličo som síce nechápal, ale neskôr mi to došlo. V tejto hre píšem o Allenovi Ginsbergovi, ktorého som v puberte veľa čítal, ako všetkých beatnikov, Ferlinghettiho a Corsa osobitne, veď aj vďaka nim som vôbec začal písať. A keď čítaš veľa básní od jedného autora, začínaš mať pocit, že mu stále viac rozumieš. Že stojí vedľa teba. A si zvedavý, aký to je človek. Keď som sa dozvedel, že Ginsberg bol v roku 1965 tri dni v Bratislave, začal som zisťovať detaily. Vedel som, že v Prahe ho zvolili za Kráľa majálesu, vysokoškoláci ho nosili na staniolovom tróne po Prahe, musel byť z toho paf, aj keď v Amerike asi zažil všeličo. A šokovaní museli byť nielen pražskí súdruhovia a policajti, ale aj mladí ľudia, ktorí si zrazu mohli siahnuť na svoju ikonu. Na kohosi, o kom sa ani nenazdali, že by ho raz mohli živého vidieť a počuť. Lebo vtedajšie Československo bolo obohnané elektrickým plotom a my sme nesmeli cestovať von.

Prečo sem komunisti vôbec pustili takú škandalóznu postavu, akou bol bradatý nekonformný gay Ginsberg, ktorý svojho času čelil v USA obžalobe z obscénnej poézie za svoje Vytie a proces, mimochodom, vyhral?
Našich súdruhov zmiatlo, že je ľavičiar a kritizuje Ameriku, ale on sa u nás rýchlo zorientoval a pochopil, že tu je ešte oveľa horší režim, a navyše totalitný, a dával to všade najavo. A tak ho pekne krásne tajná polícia posadila na lietadlo smer Londýn a on ešte vo vzduchu o tom napísal báseň. Ale tých pár mesiacov do deportácie si v ČSSR užil a našťastie si na tri dni odskočil aj do Bratislavy, navštíviť Osamelých bežcov, slávnu literárnu skupinu Laučík-Štrpka-Repka, ktorých básne trochu poznal. A práve Ivan Štrpka mi poskytol neoceniteľné informácie o tých bláznivých dňoch, keď sa z Bratislavy stalo medzinárodné mesto poézie.

Peter Repka si dokonca nakrútil na 8 mm kameru amatérsky film, ako sa Ginsberg s nimi prechádza po Bratislave. Aj ty si mal podobnú, naťahovala sa kľúčikom, však?
Video ešte neexistovalo, len vrčiace kamery, dnu sa vkladal uzučký film, cievka vydržala tuším jeden a pol minúty, kameraman si musel bohovsky dobre rozmyslieť, na čo sa pozrie cez objektív. Dnes majú Ginsbergove zábery, ako mieša s robotníkmi pod hradom smolu v sude, neoceniteľnú hodnotu. Repka mi dovolil film premietať v predstavení, a tak sa táto hra po Jawe nostalgickej dá zaradiť do GUnaGU línie doku-drámy. Samozrejme, nie celkom, lebo paralelne s faktami som fabuloval aj vedľajší príbeh mladého dievčaťa, ktoré chce spáchať samovraždu a ktorú od nej odhovorí Básnik, divadelné alter ego Ivana Štrpku. To už je ale čistá fikcia.

Nemal s tým Ivan Štrpka poblém?
Panebože, prečo? Veď vycítil, že moja hra je poctou Osamelým bežcom a ich poézii a že narábam s osudmi voľne, tak ako oni so slovami. Bola to hra o slobode poézie v neslobodnej dobe. Repka bol už nadšený menej, ale rešpektujem to, ktovie, ako by som ja znášal, keby niekto robil hru o mne? A Ivan Laučík, žiaľ, mi už svoj názor nepovie, pretože už nie je medzi živými. Škoda, lebo jeho a Štrpkove verše som mal najradšej.

Postavil si na javisku malú jazzovú kapelu, Mariána Jaslovského s dychmi a Dana Heribana s klávesmi. Neskôr sa objavil aj raper Lyrik. Rapoval do jazzu?
Jazz bol hudbou Ginsberga a celej beat generation, aj keď to, čo sme hrali my, bolo viac jazzom tretieho tisícročia, a nie muzikou, ovplyvnenou Charlie Parkerom, ktorého beatnici radi počúvali. Hľadal som nejakého mladého básnika, ktorý dnes robí verejné vystúpenia so svojou poéziou, ako kedysi beatnici, ktorí často čítali v sprievode živej hudby. A zapĺňali nielen kluby, ale aj štadióny. Lenže dnes už verejne takmer nikto nečíta a na básne do veľkej haly by veru dav neprišiel. A zrazu som pochopil, že poézia sa stále ešte masovo predvádza, len sa jej už hovorí rap. Konečne bolo jasné, že hľadám rapera. Lenže nie toho petržalsky priamočiareho, ale kohosi sofistikovanejšieho, a tak som objavil Modré hory a Lyrika a Beneho. Spojil som si rap so šesťdesiatymi rokmi cez slovo beat. Jedna aj druhá generácia ho používala ináč – beatnici ako vyjadrenie životného „zbitého“ pocitu, raperi ako rytmickú jednotku, od ktorej sa odvíja celá skladba. Beat vtedy a beat dnes, aj o tom bola moja hra.

V predstavení ste zhudobnili aj Ginsbergovu báseň Skutočne lev a bolo to celkom mystické. Prečo?
Lebo naše divadlo je pod zemou, rovnako ako bolo kedysi Divadlo na korze, od ktorého nás „podzemnou líniou“ delí len niekoľko metrov. Sme s pôvodným Korzom v podstate susedné pivnice. A práve tam vystúpil Ginsberg a recitoval okrem iného aj svoje škandalózne Vytie. Dosť by ma zaujímalo, koľko ľudí mu vtedy rozumelo, keďže čítal anglicky. Ale zážitok to musel byť aj tak, veľký bradatý chlap, napriek snehu na uliciach obutý len v plátenkách, s budhistickými zvončekmi na prstoch vyžaruje takú energiu, že z nej diváci mohli ešte rok v zhasnutej miestnosti svietiť. Dnes odvšadiaľ explodujú informácie, nič nám už nie je vzácne a je aj čoraz menej ľudí, pri ktorých vieme zabudnúť na svoju mizériu. V tom šedivom socíku uprostred Bratislavy s opadanými omietkami – na Repkovom filme vyzeráme ako vojnové mesto – bol Ginsbergov duch časovaná bomba, plná štvorlístkov. Aj mexickej trávy, ktorú mohutne pofajčieval.

Si sám sebe krutým režisérom, keď si sa obsadil do roly eštebáka. Šéfovia divadiel si obyčajne píšu veselé postavy s hromadou bonmotov, aby ich divák okamžite miloval.
Vidíš, to ja nemusím, lebo sa veľmi ako herec necítim. Ale eštebák tam musel byť, lebo Ginsberga tajní od začiatku sledovali. A svoje si užili aj naši básnici, napríklad Štrpku zobrali na výsluch rovno z posluchárne. A kedže som v divadle najstarší, tak som nepopulárnu rolu zobral sám. Časom som postavu rozdvojil, hral som naraz dobrého aj zlého eštebáka, podľa známej schémy, že zlý na vyšetrovaného reve, ako ho zavrie a zničí a potom príde ten dobrý a láskavo navrhne, že veď to nejako zaonačíme, súdruh, stačí, keď nám poviete, kto vás naviedol. Mená, adresy, o čom ste sa bavili a tak. Menil som teda hlasy, jeden bol Čech a druhý Slovák, naši básnici to tak zažili. Ale obsah výsluchu som si vymýšľal.

Do hry si zohnal unikát – originálny spis Štátnej bezpečnosti č. 591839 zo sledovania Allena Ginsberga!
Pomohol mi náš scénograf Peter Janků, ktorý vtedy robil pre STV investigatívne reportáže o päťdesiatych rokoch a napísal so mnou list do Prahy, do archívu, a oni odpísali, že spis je skartovaný. Potom bolo pol roka ticho a zrazu prišla ďalšia odpoveď, že sa predsa len čosi našlo. Tak som cestoval do toho dobre stráženého archívu a tam mi požičali mikrofish, kúsok celuloidu veľkosti pohľadnice, kde bola prefotená časť spisu, čítať sa dalo asi 50 strán. Dovolili mi urobiť kópiu, aj rozmnožiť ju päťstokrát, a ja som ju, zviazanú v doskách, rozdával po predstavení zadarmo divákom, ktorí o ňu mali vážny záujem. Nikdy by som sa nenazdal, že raz budem držať v rukách spis ŠtB o básnikovi, ktorý formoval moju literárnu mladosť.

Okrem úsmevných pasáží so záznamami hliadok, ktoré predviedli divného bradatého muža v Prahe, tvrdiaceho, že je americký básnik, a on to naozaj americký básnik bol, čím neskutočne vzorných príslušníkov zaskočil, spis obsahuje aj Ginsbergov rozhovor so študentmi na internáte a ich diskusiu o sexe, Bohu a marxizme, celkom verne zapísanú jedným tajným. Okrem iného sa tam hovorí, že Fidel Castro je jeden z najväčších kancov na Kube, a preto je tam životnosť socializmu taká vysoká, lebo Kuba má v čele sexuálne hyperaktívnych ľudí! Spis som porozdával spisovateľom a historikom, aj Jáchymovi Topolovi v Prahe, azda bol pre nich taký vzrušujúci ako pre mňa. Ale najvzrušujúcejšie je, že tá doba je už preč, aj keď stále vyvoláva vlny nostalgie. Nezabúdajme, že vtedy takmer vypukla tretia svetová, keď Chruščov tajne viezol jadrové rakety na Kubu.

Marian Jaslovský púšťal v predstavení aj fragment dosiaľ nezverejnených trackov Ursinyho Beatmenov, o ktorých ako publicista písal. Aký to má súvis s Ginsbergom?
Dežo Ursiny s kapelou sa vtedy v Bratislave s básnikom stretli a sú z toho slávne fotografie, aj keď kapela nemala potuchy, kto je ten divný exot. Fotky som, žiaľ, nezískal, fotograf Puskajler bol v tom čase chorý, bol som ho navštíviť v Karlovej Vsi, ale už nebol ochotný mi nič ukázať. Tak som do bulletinu dal aspoň výstrižky z tlače o Ginsbergovej návšteve a pár fotiek z Korza z jeho vystúpenia. Marian mal pracovné verzie známych skladieb Beatmenov a z nich zmixoval pársekundovú slučku, takže znalci tam mohli zachytiť ich typický sound.

Ginsberg v Bratislave bol lahôdka pre fajnšmekrov a pamätníkov, ale čo mladí diváci? Tí, čo sú im šesťdesiate roky rovnako ľahostajné ako Brežnev a Husák?
Chodili kvôli Lyrikovi, ktorý na záver pridával svoj dlhokánsky rap o deväťdesiatych rokoch, do ktorého sme všetci v ďakovačke improvizovali. Vlado Kittler napríklad o tom, ako žil roky v USA a že sa len prednedávnom vrátil na Slovensko, aby tu začal odznova, ja som „rapoval“, že práve touto hrou som oslávil svoje päťdesiate piate narodeniny, kým Renáta Ryníková žmurkala na divákov, že by sa už celkom rada vydala, prosto krejzy finále. A znovu sa nám stalo, že začali chodiť stredné školy.

Nech žijú osvietené učiteľky, ktoré pochopili, že GUnaGU je skvelý doplnok literatúry! Odporúčajú tri zo štyroch slovenčinárok!
Budem veľkorysý a prepočujem iróniu. Desaťročia hrávame aj pre stredné školy, kde sú tí najvnímavejší diváci. Mimochodom, hoci Ginsberga na sklonku života prijali do americkej akadémie, aj na staré kolená robil s mladými, napríklad recitoval na koncerte Clash. On, hovorca predchádzajúcej generácie, stál na pódiu s nekompromisnými punkermi a generačný rozdiel zrazu prestal existovať, nie je to skvelé? Ostal mentálne mladý. A toto je tisíci prvý dôvod, pre ktorý som robil túto hru o poézii.

ginsberg má na prstoch budhistické činelky a vyspevuje mantry
jednu sa naučíme a reveme v tuneli
pod hradom ako budhistickí mnísi v podzemí
socialistického československa
hari krišna hari ráma gópala gópala
traja osamelí bežci ivan peter ivan
o ktorých raz válek povie – básnik musí byť chorý
a vy ste všetci takí až nechutne zdraví a pritom s talentom
dá sa tomu rozumieť?
Básnik (Ginsberg v Bratislave)