In da house

Po šiestich rokoch sa k vám vrátila Peťa Polnišová, zrejme mediálne najznámejšia herečka GUnaGU. Videl si jej cestu od neznámych začiatkov až po televízne ceny, od malých rolí až po celoslovenskú pozornosť. Čo to spraví s hercom? Nezmení sa ako človek?
Našťastie nie. Peťa Polnišová, ročník 2008, ostala tou starou Peťou, akú som poznal predtým. Možno mala menej času ako kedysi, pribudlo jej práce v televízii a zájazdových predstavení, ale do „rodného GUnaGU“ opäť prišla s chuťou robiť. Aj keď som s ňou netrávil toľko času ako režisér, bolo mi jasné, že je skvelo disponovaná komička, ktorú treba jemne posunúť aj do vážnejšej roly, a že ona sa na to teší. Keď jej v našom divadle v roku 2006 odovzdával Milan Kňažko cenu Talent roka od Nadácie Liberálna spoločnosť, v príhovore som povedal, že sa nedajme pomýliť jej imidžom komičky, pretože má aj na vážne herecké polohy. A že to onedlho v GUnaGU dokážeme. To „onedlho“ síce trvalo pár rokov, ale oplatilo sa čakať. Práve v In da house dostala tú ambivalentnú rolu, kde hrá drsnú babu, ktorá schytáva jednu ranu za druhou, ale je voči osudu flegmatická, a radšej vopred útočí, ako by sa snažila čosi pochopiť. Podáva ten typ natoľko pravdivo, že sa na nej dokážeme smiať, a to je pre mňa správne spojenie tragického s komickým. A mimochodom, Peťa v „predhereckom“ živote chvíľu robila aj aupairku.

Dali ste dohromady, dovolím si povedať, tím najlepších komičiek Slovenska…
Áno, veď sa nebavíme o prvoplánovej komike, ktorú vybalí kdekto, ale o vyššom leveli. O komickom vyžarovaní, čo vzniká z vážneho jednania postáv, ktoré sa tak úporne snažia zachovať si dôstojnosť, až sú tým smiešne. A čím lepšia herečka, tým jemnejšími prostriedkami tú komiku zo seba dostáva. Divák sa potom neraz pýta, preboha, čomu sa smejem, keď je to na zaplakanie? Ale smeje sa a možno dostane chuť o všetkom ďalej rozmýšľať.

Prvýkrát si vedľa seba zahrali aj dve herecké generácie – mama aj dcéra. Darina Abrahámová a Zuzka Porubjaková.
Zuzka hrala ukrajinskú študentku filmovej vedy, ktorá popri štúdiu v Londýne upratuje, Darina zasa aupairku, ktorá sa stará o deväťdesiatročného Edgara, bývalého majstra sveta v šachu. Inak, Darina sa veľmi zasadila o vznik tejto hry. Keď som jej povedal, že chcem písať o slovenských aupairkach v Londýne, pospomínala príhody jej známych a potom mi sprostredkovala stretnutie s jednou z nich. To bol doslova iniciačný okamih – dozvedel som sa úžasné detaily, miestami veľmi bolestné a inokedy aj smiešne, o práci vo viacerých štátoch Únie a musel som sa zmierovať s tým, že pre niektoré národy našej spojenej Európy budeme naveky len vlasťou upratovačiek, opatrovateliek, pomocných robotníkov a aupairok. Asi predsa len mám nejakú slovenskú hrdosť, aj keď s týmto pojmom pracujem veľmi opatrne – a zasiahlo ma to. Bol som naštvaný na našu biedu, ktorá vyháňa inteligentné dievčatá robiť slúžky.

Takže thajská brigádnička zo Závislákov nebola v tvojom písaní žiadna náhoda?
Mám svoju citlivosť na okolie a keď o niečom nepíšem, neznamená to, že to nevidím. Robiť iba kritické spoločenské divadlo ma však nebaví. Rád striedam také kusy s hudobnými predstaveniami, chvíľu sa venujem finančným žralokom a potom zasa gay komunite, ale o pár rokov napíšem hru o homlesákoch. To je vec zorného poľa, chodíš a registruješ, ale len raz za čas sa na niečo uprene pozrieš.

Polnišová hrá dog walkerku, dievča, ktoré profesionálne venčí psov a keď ide s nimi po ulici, nejde tam, kam chce ona, ale kam chce svorka. Mal si niekedy psa?
Ja som mačkár. Celý život bývam v paneláku a tam ma deti uhovorili najprv na korytnačku, potom na morča, následne na pieskomily a v závere aj na mačku. Adoptovali sme si vtedy dedinského kocúra. Psa som nechcel, pretože vyžaduje chodiť dvakrát von a určite by som ho musel venčiť len ja. Vždy to dopadá tak, že deti si vymodlikajú zviera, ale stará sa rodič. Kocúr bol ideálny, nemusel sa pohnúť z bytu, lebo mal mačací televízor – hľadel z okna. Aj tak som bol doma jediný, kto mu vynášal cica záchod. Teraz, keď mám už chalupu, psa by som možno zvládol, ale roky tu živím húf dedinských mačiek, takže by to nebola dobrá kombinácia. A Peťa hrá dievča, ktoré vodí na prechádzky práve takýchto frustrovaných psov z Londýna. Niečo k jej postave som si vygúgloval a niečo mám z orálnej histórie. A doplnila ju aj ona spomienkami na rodinných psov.

Petine Angličanky v hre donekonečna pozerajú videokazety s filmami Lassie sa vracia. Ona ich ohúri tým, že vo východnej Európe existuje seriál Štyria tankisti a pes. Viem, že aj pre teba to bolo kultové dielo.
Veď som vyrastal na replikách – „Gustík, nabiť trieštivým, páľ!“ A Šaryk bol najväčší sympaťák s chvostom. Naše herečky seriál neprežívali ako ja, predsa len sú mladšie a už si ho nepamätajú, ale samy zaimprovizovali scénu, inšpirovanú televíznymi tankistami. Hra je totiž o žúrke, ktorú si raz do týždňa robia slovenské aupairky v Londýne, a dnes to výjde na byt, kde pracuje Barbara. Pomáha v indickej rodine, ktorá odíde na víkend, a dievčatá môžu oslavovať. A stačí trochu alkoholu, aby sa spievalo, tancovalo, plakalo, ale hrali aj ukážky z obľúbených filmov. Vrcholné číslo sú práve tankisti a potom výstup Peti, ktorá v polminútovej skratke zahrá celého Mrázika.

Keď si Zuzka Porubjaková urobila vlasy do chvosta a namaľovala oči, okamžite vyskočila jej podobnosť s Amy Whitehouse…
Nešťastná Amy, keď sme hru skúšali, ešte žila a Zuzka svoju podobnosť zakomponovala do textu, že ju v metre zastavujú ľudia a chcú od nej autogram. A že ju už nebaví hovoriť, že nie je Amy, a tak sa im rovno podpisuje. Repliky získali na mrazivosti, keď Amy tragicky zomrela, veď to hráme už päť rokov. Text, ktorý som napísal, rozvíjal s herečkami ďalej Karol Vosátko a podarila sa im vylepšiť aj pointa. Peťu totiž Angličanky vyhodia, lebo ju podozrievajú z krádeže briliantového obojka, čo dostal na Vianoce ich miláčik, zatiaľ čo ona si našla pod stromčekom iba mydlo. V mojej verzii je to len zmienka, no dievčatá ju vypointovali. Keď upodozrievajú ukrajinskú študentku z krádeže zlatej retiazky, ktorú dostala Peťa k maturite, prehľadávajú tašky a víťazne nájdu – briliantový obojok. Lenže v Petinej taške. Naše herečky z hry urobili herecký koncert. Aj preto sa toľko drží na repertoári a je stále vypredaná. Šťastný autor, ktorý ma okolo seba takýchto ľudí.

Ale pred premiérou ťa dosť vytočili, keď ťa nechceli pustiť na generálku. Prvý raz v živote si nemohol ísť vo vlastnom divadle na generálku vlastnej hry?!
Dievčatá si neboli ešte isté pridanými scénami, nechceli mi ukázať hru v nedorobenom stave, a tak ma požiadali, že chcú samy skúšať. Mohol som, samozrejme, odporovať, ale cítil som, že ich nebudem lámať. A aj keď ma to naštvalo, okamžite som vedel, že to robia len preto, aby mi o dva dni na premiére ukázali chrumkavý, voňavý kus. Nakoniec som to ocenil. Nielenže hrali geniálne, ale pridané texty boli celkom v mojom duchu a dvíhali predlohu na vyšší level. Aj vďaka nim som súhlasil so zmenou pôvodného názvu Aupairky na trendové In da house, čo bol tuším režisérov nápad. Jeden z argumentov bol, že momentálne je na trhu veľa „ženských“ hier, ako Barmanky, Krajčírky či naše Modelky.

Od väčšiny sociálne kritických hier sa tvoja líši práve postavou Dariny. Inak všetky postavy sa volajú podľa krstných mien herečiek, lebo si im hru písal takzvane na telo. Aká je tá divadelná Darina?
Barbara a Peťa hrajú stredoškoláčky, ktoré po maturite nemohli doma nájsť miesto a išli do Londýna prežiť. Ale Darina je bohatá žena, má nabitú kreditku, obrovský dom v Senci a dvoch dospelých synov a toto všetko vypláva na povrch postupne. Keď sa to jej šokované kamarátky dozvedia, ona im odpovie – nikdy ste sa ma nespýtali. Darina patrí k skupine ľudí, ktorá uteká do zahraničia z osobných, nie ekonomických dôvodov. V drvivej väčšine to bývajú ženy, ktoré sa doma cítia frustrované, osamelé a podvádzané a neodkážu tu už ďalej dýchať. Utekajú dobrovoľne z bohatstva a často sa zamestnajú ako umývačky tanierov a opatrovateľky bezvládnych, aby si vyčistili myseľ a zjednodušili život. Či to pomáha, neviem, no spracúvali sme konkrétne prípady, takže sa to stáva. Tým je naša hra iná, že nie je len sociálnou lamentáciou o úteku z biedy, ale aj o úteku z bohatstva, za zmyslom. Ale ako kedysi povedal Jan Werich – pred sebou samým sa emigrovať nedá.

Karol Vosátko je v GUnaGU dvorným režisérom tvojich textov, pravda, okrem tých, čo si robíš sám. Funguje ešte po toľkých rokoch spolupráce medzi vami dôvera? Spýtam sa lepšie, dokážete sa ešte prekvapiť?
Dôvera funguje práve vďaka rokom spolupráce! Karol vie prečítať moje texty trpezlivejšie než ja, k tomu sa bez mučenia priznávam, že do niektorých by som sa režijne nepúšťal, lebo by som si nebol istý, či by som správne viedol herca. Karol to vie, nenápadne rozkrýva charaktery, aby ich nečakane strihol jinglom alebo mikrotancom, ktorý nabúra predchádzajúci realizmus. A divák zrazu spozornie a pýta sa, preboha, prečo herec dve sekundy tancuje?! A kým sa začne naozaj diviť, herec už hrá realisticky ako predtým a zneistený divák sa už teší, čo vyšinuté ho zasa nabudúce rozhodí. Ale pozor – aj podporí vo vnímaní textu. In da house je lineárna konverzačka, odohrávajúca sa v jednom byte, nie vzdialená od rozhlasovej hry. A Karol práve z toho urobil jej prednosť. Pár krát sa mi ukázalo, že čím sú veci jednoduchšie spravené, tým sú silnejšie, pravda, ak majú čo povedať. A tu bola téma kľúčová. Dej sa nerozbíja scénickými zmenami, koncentrujeme sa hodinu a pol iba na herečky, ktoré nás okamžite vtiahnu do svojho sveta tak, že sa s nimi smejeme a v jednu chvíľu aj plačeme. To je jeden z najsilnejších momentov predstavenia, keď sa dievčatá jedna za druhou sťažujú, prečo museli odísť a čoho sa im doma, ale ani v Londýne nedostáva, a zrazu sa im v očiach objavia slzy. Kedysi som si v GUnaGU nedokázal predstaviť takéto emócie, bál som sa, že to bude sentimentálne, ale čím som starší, tým viacej viem, že to k nám patrí. Že pár sekúnd verejnej slabosti sa môže prihodiť každému.

Prvýkrát s vami spolupracoval Peter Janků, ktorý je až dodnes vaším scénografom. Je to tak, že hrať môže aj inšpratívny neherc, ale scénu, hudbu a kostýmy musí robiť veci znalý profesionál?
Scénografia je výkladnou skriňou pre tvoje myšlienky. Neherec môže hrať len desať minút a ostane z neho dobrý pocit, ale scénu máš pred očami stále. Peter je už, ako sa hovorí, v rodine. Kedysi ako študent scénografie býval asistentom Aleša Votavu, ktorý nám ho tuším aj odporučil, no vtedy sme sa ešte nepoznali. Ale pri generačnej rotácii spolupracovníkov, ktorá čas od času príde, ktosi spomenul jeho meno. Urobil scénu inšpirovanú indickými soškami ako ekvivalent etno bytu v Londýne. Jednoduchá konštrukcia zakryla steny a vytvorila zrazu dojem obývačky. Už sme potrebovali zmeniť interiér, lebo oblúk, ktorý nám rámcuje javisko, je priveľmi dominantný. Zbúrať sa, žiaľ, nedá, lebo by spadol dom, ktorý nesie, ale dá sa opticky potlačiť, a to sa práve Petrovi podarilo.

Žiadnu inú hru nezmenil váš divadelný babyboom ako túto. Niekedy ľutujem divadelníkov, koľko sa nadrú s predstavením a hneď musia preobsadzovať. Máš na to ešte silu, na tie nekonečné alternácie?
Ako kedy, ale o žiadnu hru sme tak úporne nebojovali, ako o túto! Bolo pár mesiacov po premiére, keď Barbara otehotnela. Tak sme ju preskúšali s Henrietou. Potom budík zazvonil u Peti Polnišovej a znova to vyzeralo na koniec, ale dievčatá to tak veľmi chceli hrávať, že samy začali hľadať záskok a dávali nám tipy. Vtedy prišla Zuzana Mauréry, ktorá nielenže zastala Petinu rolu, ale neskôr s nami robila aj ďalšie hry. Časom sa Barbara vrátila, ale život nepostojí, o chvíľu čakala zase druhé dieťa a my sme opäť hľadali záskok, Heňa už hrávať nechcela, prišla Svetlana Janišová, no a po roku je zasa nazad Barbara a vrátila sa aj Peťa, takže teraz, keď píšem túto knihu, je predstavenie v plnom lesku a s pôvodnou zostavou. Obyčajne držíme titul dva roky a keďže ročne pribudnú dve, niekedy aj tri premiéry, občas treba čosi stiahnuť. Ale slovenské aupairky vedia bojovať, nejaký čas tu ešte s nami ostanú.

„Furt sa vypytujú, odkiaľ som. Poviem zo Slovenska, nechápu. Poviem Tatry, nevedia. Poviem pri Viedni, spomenú si. A že čo je u nás najkrajšie? Čo mám povedať? Hory? Šak sú malé. Rieky? Špinavé. Zámky? Zbúrané. Šak do takejto riti nikto nikdy nepríde. Ty jak máš rada svoju krajinu, nesmieš o nej hovoriť pravdu!“
Peťa (In da house)