Osamelá

Osamelá je veľký návrat Slávky Halčákovej. Koľko rokov u vás nehrala?
Deväť? Desať? Spôsobil to film Modré z neba, ktorý pred rokmi nakrúcala. Ja som jej vtedy písal rolu do Argentíny, ale ona išla radšej filmovať, čo bolo z jej pohľadu úplne logické. Aj som chápal, prečo celuloid vždy vyhráva nad divadlom, ale vži sa do mňa – napísal som herečke rolu a ona nemá čas. Tak som sa trochu ofučal, no čo narobím, je to ľudské. Potom po rokoch Slávka hrala v inscenovanom čítaní jednej mojej hry v Štúdiu 12, dali sme sa do reči a všetko bolo zase ako kedysi.

Prvýkrát si v GUnaGU zahral Dano Heriban, kreatívny herec a charizmatický hudobník s jaro-filipovským espritom, neskôr dvojnásobný držiteľ DOS-ky.
Veľa hercov po skončení školy nepotrebuje kamenné divadlo s veľkými rolami – aj keď je otázne, či by tam elévovi takú dali – ale potrebuje začať v slobodnom malom kolektíve, ktorý experimentuje nie preto, že je iba mladý (to my už dávno nie sme), ale že to patrí k jeho zásadám. My sme asi celoživotní hľadači. Hoci sme objavili pár úspešných postupov, ako z hry urobiť kultový kus, rýchlo sme ich potom opustili, aby sa zo zvyku nestal zlozvyk. Hľadali sme ďalej, a nie všetko sa nám vždy vydarilo, nebudem to tu natierať na ružovo, že GUnaGU je iba neprestajnými dejinami úspechov. Ale ak sme aj prehrali, tak čestne, nikdy sme neodflákli predstavenia, len čo-to akurát nevyšlo. Toto si diváci všímajú a verne s nami idú hore aj dolu, ale chvalabohu, viac je tých hier, čo nás ťahajú nahor. A v tejto sínusoide úspechov a pádov je zreteľný zámer – skúšať veci vždy ináč a hovoriť o nich tak, aby to zodpovedalo zmenám nášho vnímania, pretože tak, ako sa zrýchlili dnešné filmy, zrýchlila sa aj naša pozornosť. A toto si mladí herci všimli. A prišli za mnou alebo za Karolom a chceli tu hrať. To je aj Danov prípad.

Dano hrá morského koníka, ktorý je vytetovaný na koži mladej ženy. Tá si nedokáže nájsť priateľa, a tak jednej noci, keď sa trochu opije, tetovanie ožíva a koník vpláva do jej obývačky. Smutné a poetické, ale prekvapivo aj zábavné. To sa dá?
Kedy si naposledy videl naživo Dana Heribana? Nohatého, rukatého, chudého Heribana, ktorý meria meter deväťdesiat? A teraz si ho predstav v zelenkavom trikote s tou zubatou plutvičkou, akú mávajú morské koníky na chrbte. Pred sebou drží tabuľu skla a pozerá akoby z akvária. A osamelá Slávka sa konečne má s kým porozprávať. To bola kombinácia nehy s humorom, Dano pol hry vydával len akési morské zvuky, no ku koncu konečne prehovoril, aj keď iba v Slávkiných predstavách. A urazený morský koník v jeho prevedení bol božský pohľad. Pantomíma s grotesknými kvalitami, pri ktorej nikdy nevybuchneš do hlasného smiechu, ale trochu ťa mrazí, ak sa vžiješ do roly ženy, ktorá celé dni nevychádza z bytu a rozpráva sa iba s akváriom.

Po Slávke a Danovi tretím vrcholom hry bola skupina Longital. Jej gitaristu Dana Salontaya sme už v tejto knihe spomínali, ale zatiaľ prešli doslova roky…
Dano sa prvýkrát predstavil ako zdatný hráč v deväťdesiatom prvom a skvelo zapadol do formácií, ktoré viedol Ivan Mizera. Potom strávil nejaký čas v Amerike na  Berklee College of Music, kam sa dostal ako viacerí naši muzikanti vďaka svojmu talentu, no a jedného dňa založil so svojou priateľkou Šinou skupinu Dlhé diely, správne hádaš, podľa lokality, kde bývajú. Odvtedy je ich hudba pre mňa zjavením – úsporná aj farebná, keď chcú mystická, keď chcú rocková, prosto skvelé gitarové duo, s ktorým hrá aj tretí – počítač. Okrem koncertovania po celej Európe, po ktorej sa presúvajú zásadne vlakmi, aby mohli v kupé komponovať či oddychovať, založili aj vlastné vydavateľstvo Slnko records. Časom si zmenili názov na Longital, čo je historický názov bratislavskej časti, podľa ktorej sa volajú. Pre mňa sú tým najlepším, čo slovenská alternatívna scéna má.

Osamelá vlastne nie je hra, ale operné libreto, ktoré si prezentoval v Anglicku. Slavo Solovic zložil tridsať minút hudby a všetko sa hralo v londýnskej Mekke modernej opery, v Lilian Bailys Theatre. Kedy to budeme počuť aj u nás?
Asi nikdy. Nás so Slavom vtedy vybrali z dvesto umelcov z celého sveta do šestice najlepších – patrili tam dvaja Angličania, Číňan, Nemec, Ruska a my. Každý uviedol fragment svojej opery, ktorý naštudoval pätnásťčlenný orchester s opernými spevákmi. Mali sme celkom dobré pocity, keď sa nám vtedy v sále prihovorili ľudia z viedenskej Komornej opery, ktorí boli prekvapení, že nejakí Slováci to dotiahli až sem.

Vtedy vyhrala tuším Angličanka?
Zaslúžene. Mala veľmi zaujímavé libreto, päť matiek tam spievalo, aké mali pôrody, od mystických pocitov až po hystériu. Slavo mal tiež vysokú šancu, bol jediný, kto kombinoval orchester s elektronickými samplami, nuž ale nezadarilo sa. Myslím, že ho to trochu znechutilo a operu už nikdy nedokončil, aj keď mu suitu z nej hrali na Benátskom festivale. A výsledok už poznáš – ostalo libreto, ktoré sme urobili ako hru, akurát miesto operných árií zneli pesničky Longitalu.

Celkom som ti závidel starú chladničku, ktorú si hral v hrubom bielom kabáte, ktorý keď sa rozopol, mal vo vreckách znútra fľašky alkoholu. Ako si sa pripravoval na takú „náročnú“ rolu?
Metódou Konstantina Sergejeviča Stanislavského. Často som stával pred starou calexkou v rodičovskom byte v Starej Turej. Presne oproti kúpeľni, kde mi vo vani napadlo, že sa stanem spisovateľom. Bol to gigantický stroj, starý ako ja, naši ho kúpili, keď som sa narodil, zrejme už vtedy tušili, že moja spotreba potravín bude oveľa vyššia ako bratova, ktorý sa pri narodení vlastnej chladničky nedočkal. O čo menej jedla vo mne Slávka schovávala, o to viac tam bolo alkoholu. Občas si cucla a ja som jej dohováral. A aby si neironizoval moje herectvo, vedz, že hrať bielu techniku hodinu a pol v teplom kabáte je naozaj klada. A ešte som aj spieval svojím barytónom – „som stará chladnička, v žilách mi koluje čpavok…“

Biely kabát ti zrejme asocioval medicínu, keď si do hry vložil aj popularizačnú prednášku o mozgu? Naposledy sa ťa pýtam, naozaj si nikdy neľutoval, že už nie si lekár?
Nikdy. A už ma s tým neotravuj. Napadlo mi, že morský koník sa latinsky povie Hippocampus hippocampus a jedna časť mozgu, zodpovedná za naše predstavy, emócie a sexualitu, sa tiež volá Hippocampus. Zrejme preto, lebo je zakrútená ako chvostík morského koníka. A tak som v predstavení vysvetľoval divákom, že Hippocampus z akvária vyplával a zamieril rovno do Evinho Hippocampu a usadil sa v jej mozgu. A ona sa doňho zamilovala a z toho jej mierne preplo, veď mala v hlave zrazu koníka! Všetko som ilustroval tabuľami s anatomickými prierezmi mozgu, ktoré som dvíhal nad hlavu, aby ich ľudia videli. A ak bolo v sále teplo, mával som nimi a robil manuálny ventilátor, pričom sa divák zabavil, ochladil aj poučil. Zábava, vánok, vzdelanie. Tri v jednom, taký som ja multifunkčný herec.

Hra sa celým názvom volá www.osamelá.sk. Dokonca si si dal túto adresu aj zaregistrovať…
Zavesili sme na ňu len plagát a promo ku hre, ďalej sme ju nevyužívali, lebo som sa zľakol, že by vyzerala ako erotická zoznamka. To už je štýl mladších divadelníkov, mystifikovať cez internet, mne sa to nechcelo a stránku som ďalej nenapĺňal. Dnes je už adresa určite voľná, ktovie, či existuje? Web v názve však súvisí s dejom, moja hrdinka často četuje a hľadá si posteľovú známosť, túto pasáž sme kolektívne improvizovali, čím sme vytvorili slušnú sériu dvojzmyselných narážok. Eva Sušková mala na kostýme reflexnú vrstvu a hrala laptop, Slávka jej písala na prsty ako na klávesnicu a ona odpovedala. Eva väčšinu svojej roly hrala činoherne, nezneužívali sme jej hlasovú techniku, bolo to také hrdé gesto – že pozrite sa, máme skvelú sopranistku, ale dnes iba hovorí.

Ku hre ťa inšpiroval nemenovaný obchodný reťazec, medzi ktorého nábytkom si sa vždy rád prechádzal. Máš niečo od nich doma?
Ktorý Slovák nemá? Veľmi rád v divadle, ak to má zmysel, spomeniem konkrétne výrobky a firmy, ale len vtedy, ak nás nesponzorujú, robím to pre radosť, nie pre product placement. Vždy ma bavili IKEA obývačky a kuchyne, obyčajne sa tam tvárim, že skúšam posteľ, aby som si mohol chvíľu poležať, až ma musí manželka upozorňovať, že pohoršujem. A deti určite zbožňujú vzorový švédsky bytík, pár metrov štvorcových, také bývanie pre hobitov. Slávka v Osamelej tiež dáva mená svojmu nábytku, rozpráva sa so skriňami, stolom aj stoličkami, dôverne oslovuje koberec aj lampu, presne ako v obchode. Keby sa tam vešiak volal Jaromír a pohovka Elena, nebola by to tá správna sranda, ako keď sa volá Branas, Fagelbö, Ivar, Skruvsta atakďalej. Keď sme hrali Osamelú v poľskom Lubline, mali sme obavy, či sa diváci chytia, lebo tam vraj nemajú IKEU. Našťastie zabrali na ostatné, ten pomenovaný nábytok bol iba bonus.

Slávka s Danom boli vtedy čerstvo zobratí manželia, no hra bola na repertoári viac sezón, a tak zažila aj ich rozchod. Je pre herca veľmi ťažké stáť na javisku s bývalým partnerom?
Je to ťažké pre každého človeka a pre herca obzvlášť. Slávka aj Dano sú silné osobnosti, veľmi originálni a vyhranení ľudia, výbušné povahy a výnimoční umelci. Ich vzájomný život, o ktorom vlastne nič neviem, a čo aj viem, nemienim vynášať, musel byť veľmi zaujímavý. Slávka znášala rozchod veľmi profesionálne a dlho hrávala po Danovom boku tú rolu o láske, ktorá sa časom mení na nenávisť. Vo finále Osamelej totiž hlavná hrdinka prestáva veriť svojmu vysnívanému koníkovi a zabíja ho. Zabije ho na svojej koži, teda zabije aj seba. Je to tragický a silný koniec a vo svetle vzťahu našich dvoch kolegov sme to tak prežívali aj my. Najviac rozrušení bývali Dano aj Šina, ktorí mali dokonca obavu, či môj text o láske, ktorá nakoniec tragicky zomrie, nespôsobil ich rozchod. Nuž, aj keby som si prial, aby moje hry boli takto silné, toto by som, samozrejme, nikdy nechcel, a tiež si ani nemyslím, že som to spôsobil. Vzťahy určujú tisíce spoločne prežitých situácií, o ktorých my zvonka nevieme. Obdivoval som Dana aj Slávku, že sa tak držali v tých ťažkých mesiacoch, keď ich prenasledoval ešte aj bulvár. Nikdy nenaznačili, že by sme to mali prestať hrať, aj keď som sa ich priamo spýtal. No keď som videl, ako je z toho nešťastný Longital, pochopil som, že energia hry sa vyčerpala, tak ako sa vyčerpala energia jedného vzťahu, a hru sme stiahli. Neskôr sme s Danom aj so Slávkou robili ďalej, aj keď každý hrali osve. Ostali priateľmi, každý z nich má vlastnú rodinu a svoje deti a som rád, že čas dal všetko do poriadku. Harmónia je v takom malom kolektíve, akým je GUnaGU, úplne základná vec, inak by som to robiť nedokázal. Ak nemáte rád ľudí, s ktorými robíte, potom je to peklo.

„Dnes som bola v obchodnom dome IKEA
každá vec tam mala svoje meno
každá stolička vankúš záves na sprchu
sedačka vešiak skriňa
a tak som sa rozhodla
že aj ja budem dobrá k svojim veciam
a že im dám nové mená
pretože ak žijete sama
veci sú to jediné
s kým si môžete od srdca pohovoriť“
Evina ouvertúra (Osamelá)