Barbarela

V deväťdesiatom piatom ste mali desať rokov a GUnaGU začínalo byť rešpektovanou scénou alternatívneho divadla. Mimochodom, čo je vlastne alternatívne divadlo?
Alternatíva značí možnosť voči niečomu. Boli sme jednou z možností divadelného života, zdôrazňujem jednou, určite tou slobodnejšou. Boli sme alternatívou voči štátom dotovanej prevádzke takzvaných kamenných divadiel. Kamenné divadlo, to je tiež zjednodušený  názov, má evokovať nielen gigantické portály a cukrovinkové lóže ako v starom SND, ale najmä konzervatívny repertoár. V alternatíve sme stále žili v existenčnej neistote, ale nemuseli sme hrávať povinné jazdy ako kamenní kolegovia – trochu osvedčenej klasiky, štipku antiky, nejakého Shakespeara a Goldoniho, raz ročne Tajovského či inú slovenskú vykopávku a najmä akúkoľvek svetovo úspešnú a overenú drámu, pretože načo sa špiniť tou domácou, poďme rovno na istotu, na európske trháky. Týmto sa alternatíva líšila v tom hlavnom – v obsahu. Uvádzala zásadne súčasnú tvorbu, väčšinou domácich autorov, reagovala na aktuálnu situáciu v spoločnosti, vyhľadávala kontroverzné témy – drogy, nacionalizmus, mafiu, obchod so sexom, pokrytectvo cirkvi, úbohosť politikov atď. – teda všetko, na čo kamenné divadlá začali reagovať oveľa neskôr, alebo vôbec. Ale rozdiel bol aj v prevádzke, v existenčných podmienkach oproti dotovaným štátnym divadlám, teda alternatíva bola aj ekonomická. Poeticky povedané, chceli nás „vyhladovať“. V nezávislom súbore neviete dňa ani hodiny, kedy prídete o sálu a vyhodia vás, neustále zápasíte s minimálnym rozpočtom, a preto musíte na 300 % zapojiť kreativitu a poradiť si s tým málom, čo máte. To nebolo vždy na škodu, no hrať s jednou handrou a jednou stoličkou je inšpiratívne raz, dvakrát, ale potom vás to už obmedzuje. Alternatívne súbory sa vyznačovali aj ďalšou črtou – boli veľmi súdržné. Divadlo im nebolo prácou, ale spôsobom existencie. Neboli zamestnancami umeleckej inštitúcie, ktorí sa schádzajú na skúšky ako do práce, robili za minimálny plat, často aj zadarmo. A preto si oveľa viac vážili možnosť hovoriť z javiska ako niektorí „štátnodivadelní“ herci (chvalabohu, česť výnimkám), ktorí mali zaistené zdravotné aj sociálne poistenie a hneď po skúške bežali do dabingu.

O necelý rok ťa osloví Martin Porubjak, dramaturg SND, či nechceš pre nich dramatizovať Jesenského Demokratov, a ty súhlasíš a v SND nakoniec režíruješ úspešné predstavenie! Najprv tu kritizuješ kamenné divadlá, ale pri prvej príležitosti tam ideš robiť! Holúbok, nie je v tom protirečenie?
To je práve paradox doby, o ktorej sa bavíme! Delenie na kamenné a alternatívu vtedy začínalo strácať zmysel, lebo aj kamenné divadlá začali vyhľadávať súčasných autorov a čoraz častejšie používali tvorivé postupy alternatívy. A niekde aj jej expresívny jazyk a provokatívnu formu, kým alternatívne naopak občas uvádzali aj opery, samozrejme, súčasné a dosť divoké, ale od tých čias sa pojmy už tak premiešali, že takéto delenie dnes patrí histórii. Ale stále platí, že divadlo je buď živé, alebo mŕtve. Stále ide o to, či je dobré, alebo zlé – a bývalej alternatíve aj kamenným divadlám sa občas podarí skvelá vec, ale aj umelecká mŕtvolka. Len v tej existenčnej mizérii sa rozdiely dodnes nezmazali. Miesto toho, aby som sa nad tým rozčuľoval, beriem svoje divadlo ako hobby, aj keď mu venujem dvanásť hodín denne. Hovorím si, že je to potešenie rovnako ako rybačka a skúšať hru je ako sedieť pri brehu jazera a čakať na kapra, a tak si predsa nebudem sťažovať, keď mi štát nechce kúpiť udice.

V Barbarele si ventiloval svoju dlhoročnú lásku ku komiksu, k žánru, ktorý väčšina intelektuálov zaznáva.
Keby som sa mal zaoberať tým, čo väčšina intelektuálov zaznáva, dopracoval by som sa k poznaniu, že im je blízke len vlastné dielo a ostatok je hmla nad rybníkom. Ja nepotrebujem k radosti odobrenie kunsthistorika. Na Slovensku patrím k drvivej menšine ľudí, čo komiks pokladajú za umenie. Uvediem aspoň sériu Sandman, alebo všetky Moorove veci. Vo svete je to už dávno rešpektovaný druh literatúry, tam vychádzajú grafické novely a sú oceňované, predstav si, aj intelektuálmi. Samozrejme, nie všetky. K archetypom žánru patria aj jednoduché príbehy, napríklad Batman. Mňa oslovilo, že nie je žiadny nadprirodzený mačo, ale bežný človek, ktorý sa „vypracoval“. A Barbarella bola zasa sex symbolom šesťdesiatych rokov a bol to jediný komix – nerátam Rýchle šípy a všelijaké dysneyovské zvieratká, ktorý som mohol ako desaťročný čítať. Otec vždy raz mesačne doniesol domov Revue svetovej literatúry, ten úžasný, otvorený časopis európskeho formátu a tam sa popri veľkej literatúre prešmykli aj dejiny patafyzického hnutia či originálna Barbarella. Písal sa rok 1968 a ja som sa do sexi kozmonautky, kreovanej podľa Brigitte Bardott, okamžite zamiloval. A keďže divadlo mi bolo aj prostriedkom na plnenie si detských snov, po založení rockovej skupiny prišiel rad na oživený komiks. Barbarelu (zámerne s jedným l) a Batmana sme hrali ako zostarnuté ikony šesťdesiatych rokov, ktoré majú najlepšie roky za sebou. Proti nim sme s Karolom Vosátkom postavili mladú generáciu agresívnych animákov, čo práve bežala na MTV – Beavisa a Butt-heada, tínedžrov, ktorým nič nie je sväté a ktorí všetko rozleptajú svojím anarchistickým postojom. Bolo to ideálne spojene, o aké sa GUnaGU vždy usilovalo, byť vtipný a ostať nadčasový, lebo tu šlo o súboj idealizmu šesťdesiatych rokov s pragmatizmom rokov deväťdesiatych. Odvtedy som sa k žánru vrátil hrou Komix a Veľkou killovačkou na námestí Billa Gatesa, ku ktorej ma inšpirovala sandmanovská séria o modernom Morpheovi, ovládajúcom ríšu nášho spánku.

Po javisku v Barbarele chodil Peter Sklár s drôtenou bublinou, ktorú vám prikladal k ústam, ale repliky hovoril do nej on, ako sa v oživenom komikse patrí. A ty si hral Batmana na dôchodku.
Dokonca môj batmanovský kostým odkúpil Divadelný ústav do svojich zbierok. Predstava, že ho o päťdesiat rokov vytiahnu nejakí študenti z naftalínu a budú písať štúdiu o prenikaní pop kultúry do slovenskej drámy, ma privádza do vytrženia. Bol som s mojou plnoštíhlou figúrou dôstojne starnúci Batman, ktorý už necíti novú dobu a nedokáže v nej zabrániť nielenže zlu, ale ani všetko prerastajúcemu nihilizmu.

Vtedy sme s Vosátkom mali obrovský pretlak tvorivosti. Ani neviem, kde sme brali tú silu? Dnes už nie sme tak natlakovaní, je to logické, veď sme urobili ďalšie desiatky hier… Ale vtedy sme si povedali, že okrúhle výročie najlepšie oslávime okamžite vymyslenou a okamžite naskúšanou hrou. V priebehu jedenástich dní vzniklo predstavenie, ktoré bolo sériou klipov, kde sa komiksové bubliny striedali s MTV súčasnosťou. Halčáková a Belešová predstavovali drzé tínedžerky, ktoré nás prišli okradnúť. Slávka aj Oľga si tu prvýkrát vyskúšali improvizáciu, museli držať tému, ale z jej koľají mohli slobodne vyskakovať a znova naskakovať do deja, ktorý hnali dopredu vlastnou rýchlosťou. Jednej aj druhej lekcia javiskovej slobody prospela a neskôr najmä Oľga urobila dve predstavenia, kde celý čas na javisku improvizovala len zľahka nahodené témy. Tak sa okamžitý vznik textu stal okrem klipovej montáže ďalším poznávacím znakom GUnaGU a rozvinul ho najmä Karol Vosátko, keď o päť rokov urobil legendárny mafiánsky opus English is easy, Csaba is dead.

Duo Klasický priemysel boli klávesy Dana Šimonoviča a husle Raula Králika, ktorý občas dobehol vo fraku rovno z filharmónie, vytiahol nástroj, nakalfúnoval sláčik a hral svätokrádežne pretextovanú rockovú klasiku…
Dával som rockovým parlandom Satisfaction od Stounov, Slávka spievala beatlesovskú Lucy in the sky with diamonds s Balekovým textom a mojím refrénom, nuž, nebol som vtedy smrteľne vážny dramatik a ani Barbarela sa na nič nehrala. Výslednú montáž nonverbálnych scén, piesní, dialógov a výtvarných metafor s rokenrolom, ale aj Gluckovou operou, som nazval ako „šmix“. Na záver ako prídavok zaznelo Light my fire od Doors, Peter Sklár hral na akordeón a spieval – „zapal milá, zapal oheň, yeah…“ Bolo to slobodné a radostné, bez ambície tesať do mramoru, bez vrásky na čele, javisková maličkosť „jen pro ten dnešní den“. Životnosť predstavenia nás prekvapila, veľa sa naň chodilo a hrali sme ho radi. Neupadlo možno aj preto, že nekompatibilitu šesťdesiatych a deväťdesiatych rokov si v sebe Slovensko nesie dodnes. Veď v šesťdesiatom ôsmom slobodu usekli tanky a keď sme k nej po dvadsiatich rokoch zase prišli – lebo povedať, že sme si ju vybojovali, je nefér – sme si s ňou nevedeli poradiť. Najmä tí starší sa už v novej dobe nikdy nenašli a resentiment za istotami socializmu a jednoduchosťou jeho pravidiel im začal chýbať. Z toho je tu dodnes napätie. Mladí však nemajú problém, majú minulosť na háku a žijú len sebou a pre seba, čo nie je výčitka, ale konštatovanie. Ktosi ich nazval Generácia JA.

Vo finále ste inscenovali starý vtip, modelovú situáciu, ktorá sa začínala slovami „stretne sa Rus, Američan a Slovák a Rus hovorí…“.
Náš vtip bol „stretne sa Nixon, Brežnev a Husák a Nixon hovorí…“, čiže politický variant. Už dávno sme s Karolom túžili rozohrať na javisku anekdotu a spraviť z nej miniatúrnu činohru. Vanek hral Nixona s cigarou a ja Brežneva s kefkami na obočí, čo patrilo k jeho poznávaciemu znameniu, veď mal na čele hustý les. A Sklár bravúrne zahral Husáka v zlatých okuliaroch, ktorý sa cíti v tej trojici bezvýznamný. Ako to už v klasike chodí, lietadlo začne horieť, ale padáky sú len dva. Pointa vtipu, keď Nixon a Brežnev vyskočia, spočíva v tom, že pilot dá Husákovi posledný padák so slovami, že Brežnevovi dal ruksak. U nás sa končilo, že s prezidentmi skočí aj Husák, a jediné dva padáky si nechajú Beavis a Butt-head, ktorí lietadlo pilotujú. Tak sme sa tých prezidentov zbavili aspoň v divadle, ale svet si ešte musel počkať, kým ich svojho času odvolali či zomreli.

Vanek hral tuleňa, do ktorého sa zamiluje Barbarela.
Bola to narážka na Brigitte Bardott, ktorá sa stala na konci hereckej kariéry ochrankyňou zvierat. Zahral si aj plyšový tuleň, milovaná hračka mojich detí, ktoré mi ju nerady, ale predsa len na predstavenie požičiavali. Barbarela sa u nás živila erotikou po telefóne a v podtitule hry sme mali na plagáte aj v bulletine skutočné Beatino číslo na pevnú linku. Časy boli buď ešte také nevinné, alebo to diváci brali ako dobrý fór, ale je pravda, že ju nikto nikdy neobťažoval na základe toho čísla, a tuším iba raz od nej chceli kúpiť lístky, lebo to pokladali za číslo predpredaja.

Prvýkrát ste divákom ukázali „scénografickú pamäť GUnaGU“.
Veď bolo desiate výročie, a tak sme výpravu zostavili z fragmentov scén k predchádzajúcim hrám. Hrali „alumíniové schody z dreva“ z Game over, stolík z Pressburger blut, ale najvzácnejšou relikviou bol malý čierny, otlčený praktikábel, čo je v divadelnom žargóne názov pre skladací stupienok rôznej veľkosti a výšky. Ten sme za zvukov organu vniesli do sály so slovami, že je to najstarší kus výpravy, ktorý máme ešte z DK Ružinov, že to je praktikábel-zakladateľ a že ak sa raz stratí, musí zaniknúť aj divadlo GUnaGU. Stále ho máme aj na našej súčasnej adrese na Františkánskom námestí. Neuveríš, ale raz za čas naň len tak mimochodom hodím oko, či tam je. Zatiaľ sa drží, tak máme právo existovať.

„Na bielom vankúši plávam cez spánok
Z dohľadu strácam včerajší deň
Do izby po špičkách vkráda sa ráno
Zdá sa mi krajšie než sen
Srdce mi búcha dych uniká z pľúc
V rozpakoch horí mi tvár
Tá škvrna na plachte čo znamená
Náhle viem
Polúcia je nočný diamant“
Butt-head spieva Lucy in the sky od Beatles (Barbarela)