Pressburger blut

Prvýkrát u vás zažiarili noví herci – Slávka Halčáková a Peter Sklár. Tušili ste, že objavujete budúce, poviem to astronomicky – hviezdy
Odpoviem tiež astronomicky – cez deň hviezdy nevidieť. Ani naši noví kolegovia to o sebe netušili, tobôž nie my, ale fungovala nejaká chémia, či dobrý nos, nazvi to, ako chceš, pretože je pravda, že GUnaGU počas celej svojej existencie až podozrivo často priťahovalo ľudí, ktorí v ňom dozreli a potom sa celoslovensky preslávili. Samozrejme, muselo to v nich byť od začiatku, ale zlomové bolo, že my sme im dali priestor a do úst naše texty, s ktorými mohli vyrásť. A nie je hanba priznať, že všetci boli spočiatku outsideri. Nemali meno, známu tvár, ani skúsenosti, len chuť, silu a, samozrejme, talent. Ale ak sa pozrieš okolo seba, uvidíš desiatky talentovaných ľudí, nemyslím iba hercov, o ktorých sa svet nikdy nedozvie. Prosto, musíš mať aj šťastie a v pravý čas byť na pravom mieste.

Melancholická freska v 5 obrazoch – znel podtitul hry. Čo bolo zdrojom melanchólie, tejto nečakanej emócie v doterajšej histórii GUnaGU?
Slovensko. Deväťdesiate roky boli tie najhoršie mečiarovské, všade sa rozťahovali politickí chrapúni, HZDS ovládlo krajinu, kradlo a privatizovalo, Mečiar, obklopený zločincami, potláčal akúkoľvek snahu o diskusiu, jeho minister Slobodník rušil opozičné kultúrne časopisy, škrtala sa podpora všetkým, čo boli proti, slotovskí nacionalisti a ľuptákovskí primitívi sa zmocnili parlamentu a občania, ktorí sa postavili proti tomuto svinstvu, boli označení za zradcov a nepriateľov Slovenska. A bolo na nich nakričané cez médiá, ktoré rovnako ovládli házedesácki poskokovia, že majú Slovensko opustiť, keď sa im tu nepáči. Zahraničná izolácia, posmech, opovrhnutie – najhoršie roky moderného Slovenska. A o tom je Pressburger blut, jemne orwellovská hra o strácajúcej sa slušnosti medzi nami. Ja som bol z toho všetkého dosť paranoidný, bol som rád, že bývam tri minúty od rakúskych hraníc a stále som mal plnú nádrž v embéčke, vážne som rátal aj s najhorším, s nejakou provokáciou, bitkami na uliciach. Myslím si, že tak blízko k občianskej vojne sme v našich moderných dejinách ešte neboli. Reagoval som na to napätie hrou, jednak aby som sa nezbláznil a jednak, že som spisovateľ a toto je môj spôsob boja. Nie som novinár, som divadelník. A tak vznikla hra, ktorá, ako to už býva, prerástla tému a stala sa silným kusom nielen z politického, ale aj z divadelného hľadiska.

Hudbu do predstavenia skomponoval Marek Brezovský, ďalší veľký talent, ktorý sa v GUnaGU objavil, no, žiaľ, aj on je v tomto rozprávaní zdrojom melanchólie…
Marka doviedla Petra Langerová, boli priatelia, a on hneď medzi nás zapadol. Stále bol v pohybe, neposedel ani minútu, hneď vstával, vzrušene gestikuloval, hneď si sadal a rozprával, oči mu žiarili a ja som to pokladal za hyperaktivitu človeka, nabitého hudbou. Až po jeho smrti som sa dozvedel, že bol ťažko závislý od heroínu. Hudbu zložil nádhernú, nahral ju so svojou skupinou v Experimentálnom štúdiu Slovenského rozhlasu, kde vtedy pracoval Andrej Zmeček, ktorý nám fandil. Vznikla profesionálna nahrávka, ktorú dokážem počúvať dodnes. Vystihol temný tón hry, ale zachytil aj jej humor. Ako režisér som ponechal hudbe obrovské miesto, neraz som predlžoval scény a vymýšľal do nich nové aranžmány, len aby mohla znieť o pár sekúnd dlhšie. Všeličo o jej autorovi som pochopil až v roku 2014 na premiére dokumentu Hrana – štyri filmy o Markovi Brezovskom. Keď som s ním v deväťdesiatom štvrtom robil, netušil som ani v náznaku, že ho už doma permanentne strážili, aby nebral drogy, kontrolovali mu všetky skrýše, ale nepomohlo. Že ušiel po prvom predávkování z nemocnice, že mával stavy ťažkých úzkostí. Dodnes mám výčitky, že možno aj za honorár, ktorý som mu vyplatil, si kúpil heroín a pichol si zlatú dávku. Naisto to, samozrejme, neviem, ale dojali ma jeho rodičia, ktorí po jeho smrti otvorene hovorili do médií o synovej závislosti, snažiac sa varovať ostatných. Naše deti to majú dnes oveľa ťažie než my, odolať stojí oveľa viac síl. Brezovský ako komponista patrí k najlepším, akých sme kedy v GUnaGU mali, a radí sa k menám ako Kaščák, Solovic, Mizera či Salontay.

Ako je možné, že GUnaGU odjakživa priťahuje krásne ženy? Lebo, neuraz sa, tvojim pôvabom to nebude. Prečo sa stal povestným konkurz Slávky Halčákovej k vám?
Nezabúdaj, že môj šarm je aj tvojím šarmom, takže bacha. Slávka prišla zarecitovať Bukowského, sedeli sme v sále, vstúpila nenápadne, mala rifle, sveter a potichu oznámila, že potrebuje pár sekúnd na prípravu a zašla za roh. Desať sekúnd, nič. Dvadsať sekúnd, nič. Zrazu sa rozvíril vzduch a na javisko Čierneho havrana vtrhlo čosi v nočnej košeli, pohadzovalo blond hrivou a kričalo Bukowského verše. Pozreli sme sa na ňu, na seba, na ňu a ďalej len hľadeli s vyrazeným dychom. Čo to je?! Keď dorecitovala, zašla do šatne a o chvíľu opäť prišla v rifliach a vo svetri. Bolo jasné, že hurikán Slávka je prijatý do súboru.

Peter Sklár hral okrem iného aj vojaka Unprofor, vyslaného do Bratislavy, ktorú si videl svojím temným humorom ako ohrozené mesto. Boli to roky balkánskej vojny a možné bolo všetko.
Ja som bol vtedy na bode mrazu s úctou k Slovákom. Väčšina si zvolila Mečiara a nenávidela tých, čo boli proti. Dokonca neškodné dôchodkyne opúšťali kávičkové posedenia pri doboške a likérovom špici a vyrážali na štadióny, kde z tribúny hrmel ich vodca a oni vykonávali priamu demokraciu dáždnikmi po hlavách odporcov. Ale rovnako sa môj obdiv k národu zase dokázal vrátiť v roku 1998, keď väčšina Slovákov povedala, že Otca vlasti bolo dosť, a on nám ručičkou zakýval z obrazovky, slzičku vyronil a z hrdielka zatiahol – „idem od vás, neublížil som…“ Naše dejiny sú občas neuveriteľný gýč. Trochu ako kuchynská dečka zavesená nad sporákom, kde po kopcoch nebehajú vyšité srnky, ale politickí klamári a naivní junáci a devy. Hlavné je, že tá agresia, čo bola vo vtedajšej spoločnosti, neprerástla do násilia. Sklár hral vojaka misie OSN, ktorý sa dá odfotiť náhodným chodcom pri Michalskej bráne a zakiaľ pózuje, chodec mu ukradne fotoaparát.

Peter sa v hre zaskvel najmä ako manžel, ktorý sa odmietne podriadiť. V noci mu do bytu vojde domová dôverníčka – túto funkciu si si požičal zo socialistických čias – a keďže má kľúče, dostane sa všade. Zobudí manželov a karhá ich, že prejavujú málo nadšenia pri oslave Vodcových narodenín, no dnes to môžu napraviť, lebo On bude nadránom letieť nad Petržalkou vo vrtuľníku a všetky okná musia byť zasvietené na znak súhlasu…
A, samozrejme, muž sa dohodne s manželkou, ktorú hrala Belešová, že už majú toho plné zuby a nerozsvietia. Je to ich malá vzbura, ktorú zrejme o chvíľu draho zaplatia, lebo obraz sa skončí zvonením pri dverách, ktoré prejde do búchania. Vtedy som už desať rokov obýval svoj petržalský byt, ktorý sme ako väčšina susedov prerobili – strhli ohavné tapety a fľakaté linoleá a nahodili sme omietky a parkety. Nezabudol som na ten prvý šok, keď som holobyt uvidel. Najviac ma dorazila kúpeľňa. Takzvané jadro z umelej hmoty s vaňou a umývadlom. To sme vybúrali prvé. Do hry sa tento sanitárny zážitok pretavil ako sci-fi panelák, v ktorom kúpeľňa z úsporných dôvodov je v dome len jedna a premáva v šachte ako výťah a susedia si ju podľa potreby privolávajú. Najviac napätia vzniká ráno, keď všetci čakajú so zubnou kefkou v ruke, stláčajú privolávač a revú do šachty, že aj oni sa ponáhľajú do roboty a nech si tam hore pohnú s hygienou. Sídliská v deväťdesiatych rokoch mali v sebe čosi odľudštené, prenesené zo socializmu, boli to roky baby boomu, petržalské školy praskali vo švíkoch, dorastala silná generácia Husákových detí a medzi panelákmi tiekla krv a dílovali sa drogy ako nikdy predtým. A v tomto betónovom bordeli sme bývali my ostatní a pokúšali sme sa nezblázniť.

V Pressburger blut si umiestnil na Dolné hony Kubánsku štvrť…
Keď sme s Mizerom kedysi písali Osídla, smiali sme sa predstave, že v Bratislave raz budú čínske reštaurácie. V roku 1986 to vyzeralo ako dobrý vtip, netušiac, že o pár rokov Číňania prídu aj sem, ako všade vo svete. Tak som si prognosticky predstavil, že Castrova ríša raz padne a kubánskych komunistov, ktorí odtiaľ budú musieť ujsť, prichýli vtedajšie Slovensko. Režim na Kube dodnes nepadol, ale nedbal by som, keby sa moje prognózy nenaplnili. Veď aj Pressburger blut som po niekoľkoročnej pauze znova obnovil vo volebnom roku 1998, lebo som neveril, že sa Mečiara zbavíme, no spoluobčania ma príjemne prekvapili a mňa ani najmenej nemrzelo, že som ako prognostik zlyhal. Ale kubánski súdruhovia u nás, je to až taká absurdná predstava? Uvidíme, keď Fidela aj Raúla definitívne vystrie.

V túto sezónu ste mali aj zaujímavého technika Braňa Bezáka alias Bebeho z Rádia Ragtime…
Bebe bol u nás na vojenskej službe, dalo sa vtedy vybaviť, že ste nemuseli ísť po vysokej na rok do kasární, ako kedysi ja, ale mohli ste robiť verejnoprospešné práce, kam sa okrem nemocnice rátalo aj divadlo. Podpísal som Bebemu papiere, armáda na náš veľký údiv neprotestovala a ani ho nekontrolovala, takže strávil u nás príjemný rok. Urobil som to aj preto, že Rádio Ragtime bolo symbolom toho zdravého, čo sa po novembri 1989 na Slovensku podarilo, takže by som nechcel vzbudzovať dojem, že tu v mečiarovských časoch nič príjemné nebolo. Ragtime síce neskôr zanikol, ale neviem zabudnúť na slobodu v éteri, ktorá sa odtiaľ niesla, na výborné playlisty, skvelé diskusie, hodinové čítania z prózy aj poézie, prosto formáty, aké si dnes žiadne rádio, ani to najverejnoprávnejšie, už nedovolí. Keď som bol v Ragtime hosťom, v živom vysielaní som raz mal telefonát, príznačný pre tie časy v GUnaGU. Jedna pani sa rozhorčovala v mene syna, študenta, ktorý sa na nás opakovane nevedel dostať, lebo lístky sa bleskovo vypredávali. Od tých čias v GUnaGU riešime už aj toto – strašne nás teší, že sme vypredaní, ale zároveň mrzí, že sa ľudia nezmestia, lebo kapacita sály je malá. Šťastné divadlo, ktoré má takéto problémy, nie?

Vtedy si ešte nemal literárny azyl na dedine a hry si zvyčajne písal buď u rodičov v Starej Turej, či v Domove spisovateľov v Budmericiach. Nepriečilo sa ti písať na zámku, kde sa v minulom režime opíjali komunistickí intelektuáli?
Komunisti boli predtým všade, to sme mali vyhodiť do vzduchu celú krajinu? Veď v Budmericiach vznikli aj dobré knihy a keď som tam po roku 1989 začal chodiť ja, už to nebol len klub elitných dôchodcov, mihol sa tam aj Dušan Mitana a zopár normálnych ľudí. Pobyt som si tam poctivo zaplatil, aj keď bol zdanlivo zadarmo. Zo všetkého, čo som kedy napísal, mi totiž Literárny fond ako ostatným spisovateľom či hercom zobral 2 %, čiže som bol dvakrát zdanený. Vďaka tomu som mal nárok tri týždne do roka pracovať „na zámku“, a tak som išiel, nech mám aspoň čosi za odvedené peniaze. Hlavným dôvodom však bolo, že v paneláku uprostred rodiny s malým dieťaťom som sa nevedel sústrediť. Pressburger blut má päť obrazov, každý som písal deň a pri každom som vypil fľašku červeného vína, čím som prospel krvi vlastnej, aj tej literárnej. Poznáš to, alkohol v rukách lekára sa stáva liekom… Keď sme si po rokoch kúpili starú chalupu na Záhorí, prestal som na zámok chodiť. Jeho genius loci predsa len na mňa nepríjemne doliehal. Ale moje deti ho zbožňovali, robili si po chodbách cez víkendy, keď boli povolené rodinné návštevy, naháňačky po veľkom schodisku a tajnými schodmi pre služobníctvo späť, čím rozčuľovali tvoriacich literátov, ktorí významne otvárali dvere a ohnivými pohľadmi spaľovali moje hyperaktívne potomstvo. Týmto sa kolegom a kolegyniam dodatočne ospravedlňujem.

„Kto chce mať slovenské občianstvo, musí sa preukázať kosťami slovenských predkov. Zákon je zákon. Človek by neveril, s čím ľudia na Úrad chodia. Bravčové lopatky, hovädzie kosti! Tu pomôže len aplikovaná antropológia. Neboj sa, dievča, vyrobím ti z býčej čeľuste predka, ako sa patrí!“
Profesor (Pressburger blut)